Denník N

Exilový novinár Wagner: Prisahal som vernosť na kráľovnine vlasy

Arnošt Wagner (80). Narodil sa v Bratislave, v roku 1968 emigroval do Kanady, kde pôsobil ako novinár, šéf exilovej televízie, spolupracovník Rádia Slobodná Európa. Po návrate v roku 1993 bol publicistom, programovým riaditeľom Čro, členom Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie. Manželka Eliška bola šéfkou Najvyššieho súdu ČR, podpredsedníčkou Ústavného súdu ČR a senátorkou za Stranu zelených. Foto N - Tomáš Benedikovič
Arnošt Wagner (80). Narodil sa v Bratislave, v roku 1968 emigroval do Kanady, kde pôsobil ako novinár, šéf exilovej televízie, spolupracovník Rádia Slobodná Európa. Po návrate v roku 1993 bol publicistom, programovým riaditeľom Čro, členom Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie. Manželka Eliška bola šéfkou Najvyššieho súdu ČR, podpredsedníčkou Ústavného súdu ČR a senátorkou za Stranu zelených. Foto N – Tomáš Benedikovič

Očúral ma Justin Trudeau, krajania v Kanade ma žalovali o milión dolárov, ženu som si našiel na inzerát, ktorý nemal vyjsť, spomína Arnošt Wagner.

„Toto bola dvadsaťpäť rokov moja šéfka,“ hovorí bývalý novinár ARNOŠT WAGNER pri pohľade na oficiálny portrét anglickej kráľovnej, ktorý visí na čestnom mieste v jeho brnianskom byte, a dodáva: „Prisahal som vernosť na jej vlasy. Teda to je slušne povedané, lebo sudcovia, ktorí mi udeľovali kanadské občianstvo, sa smiali, že som prisahal na jej chlpy.“

To bol dosť zvláštny slávnostný akt. Čo sa tam udialo?

Mala to na svedomí moja vtedajšia slabšia angličtina. Pri čítaní prísahy som zo slova Heirs svojou zlou výslovnosťou urobil Hair, a hneď boli namiesto dedičov vlasy či chlpy.

Ale panovníčke sa to zrejme nedonieslo, keďže na portréte je jej originálny podpis…

Však ho aj nevenovala mne, ale manželke Eliške, ktorá bola v čase kráľovninej návštevy v Česku šéfkou Najvyššieho súdu.

Prečo ste emigrovali práve do Kanady?

V roku 1968 moja vtedajšia manželka aj s deťmi odišli z Československa okamžite, hneď 21. augusta, a z utečeneckého tábora to do Kanady išlo najjednoduchšie. Zaplatili jej letenky aj pre deti, dali byt, zaplatili školu.

A vy?

Ja som bol vtedy zhodou okolností práve v Moskve, kam som si ako šéf jednej galérie v Brne išiel po obrazy. Hoci ma v izbe dežurná s úprimným plačom utešovala, hneď sme sa aj s ďalšími dvoma kolegami z galérie rozhodli protestovať proti okupácii. Akurát, že nebolo kde, nakoniec sme náš protest odovzdali na miestnom komsomole.

To sa nemuselo pre vás skončiť najlepšie, nie?

Zatknúť si nás asi netrúfli, ale za odmenu nás potom namiesto do lietadla, na ktoré sme mali vopred kúpené letenky, naložili do hrozného vlaku, kde nás dvaja ruskí vojaci strážili až do Čiernej nad Tisou. V Brne som ešte krátky čas učil namiesto manželky, o ktorej som tvrdil, že má problémy so zubami. Myslím, že inšpektor, síce komunista, vedel, aká je pravda, ale neudal ma, a čoskoro som vycestoval za ženou.

Vaša kanadské pôsobenie sa viaže predovšetkým s novinárskou prácou.

Písal som pre viaceré periodiká, vychádzajúce v češtine, napríklad do Reportéra, no kmeňovo som patril do mesačníka Západ, ktorý vydávali Josef Škvorecký s manželkou Zdenou, bol som tam v redakčnej rade. Išlo o významný časopis pre krajanov, ktorý sa expedoval asi do 70 krajín. Okrem iného aj do Nemecka, kde od začiatku osemdesiatych rokov žila v emigrácii moja terajšia manželka Eliška. Pracovala v Mníchove pre Rádio Slobodná Európa a vykonávala prax ako poradkyňa pre československé právo.

Takže poznala vaše texty, ale ako ste sa zoznámili?

Na inzerát. Hľadali sme v redakcii spôsoby, ako zohnať peniaze, a ja som navrhol uverejňovať zoznamovacie inzeráty. A na ukážku som, v tom čase už rozvedený, hneď jeden napísal: „Som starý, škaredý, chorý, tučný, nemožný, chudobný a hľadám ženu. Značka: Môže mať rada psa.“ Zdena to bez váhania uverejnila aj s mojou adresou. Eliške sa to zapáčilo, a opýtala sa Karla Kryla, čo som zač. S Karlom sme boli dlhé roky skvelí kamaráti, tak ten ma vychválil, a Eliška nezaváhala. Najskôr sme si písali, a potom prišla za mnou do Kanady.

Spomínate Kryla, s ktorými ďalšími významnými emigrantmi ste boli v kontakte?

Bolo ich dosť, aj vďaka exilovej československej televízii, ktorú som trinásť rokov viedol. Mal som okolo seba asi 20 ľudí, umelcov, novinárov, už spomínaného Škvoreckého, spisovateľa Otu Ulča a ďalších. Vyrábali sme polhodinové relácie, v ktorých vystupovali Karel Kryl, Vlastimil Třešňák, Martina Navrátilová, Václav Nedomanský, Adina Mandlová a mnohí iní. Samozrejme, celá televízia bola jednoznačne zameraná na boj s československým režimom.

Ako vás vnímali oficiálne kanadské kruhy?

Mal som výborný kontakt na vtedajšieho kanadského premiéra Pierra Trudeaua. Nezabudnem na okamih, keď som mu ďakoval, ako sa Kanada postarala o emigrantov z Československa, a odpovedal mi, že on ďakuje nám, keďže do jeho krajiny prišlo množstvo vzdelaných Čechov a Slovákov. Naše kontakty boli intenzívne aj vďaka mojej firme na perzské koberce.

A to bolo ako?

Mal som na starosti nielen ich predaj, ale aj údržbu, a keďže som vyhral konkurz, staral som sa aj o koberce pána premiéra. On vtedy istý čas žil s manželkou Margaret, o tridsať rokov mladšou, ktorá vyznávala pomerne voľný spôsob života.

To sa prejavovalo čím?

Okrem toho, že napríklad na tri mesiace vypadla z domu na turné s Rolling Stones, nerobila si doma príliš starosti s dvoma synmi. Jedným bol Justin, dnešný kanadský premiér, obaja aj s bračekom behali po byte bez plienok. Samozrejme, to malo svoje praktické následky. Mám fotografiu, kde mi Justin sedí na kolenách a ciká na mňa, inokedy mi zasa volali z premiérovho bytu o druhej v noci, že tam mám ísť očistiť koberec, lebo nemecký kancelár Helmut Kohl, ktorý bol u nich na návšteve, práve šliapol do 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie