Deti bez rodičov, rodičia bez detí. Na Vianoce

Dňa 23. decembra 2012 som podvečer vzala škatuľku s vianočnými dobrotami a šla som navštíviť jednu matku, ktorá bola v tom čase svojvôľou určitých osôb odrezaná od svojej dcéry. Nechcelo sa mi do toho a intuícia kázala dobre.

Našla som ju v príšernej nálade.

„A čo mám robiť?“ skríkla na mňa, lebo nemala na koho iného.

Jej vec prišla na súd v lete toho roku, prvé pojednávanie bolo v novembri, odročené na január. To nevyzerá na nejaké šialené lehoty – lenže hovorte to dotknutej osobe deň pred Vianocami. Neodkladné opatrenie (vtedy zvané predbežným) na tému Vianoc ostalo nevypočuté. Veď lehoty.

Inokedy sú to otcovia v podobnej situácii. Vôbec podľa mojich skúseností nejde o pohlavie, len o to, kto je agresívnejší.

Ich deti si nevypočujeme, lebo nemáme ako. Nedozvieme sa, aké boli ich Vianoce bez rodičov. Alebo aké to bolo, keď museli byť zavreté v nejakej inštitúcii, kam sa prišla odfotiť známa osoba so šekom a ešte aj zverejnila detské tváre. Alebo ich súd nepočúval, keď vysvetľovali, prečo nechcú byť s niektorým rodičom.

Sú to však najmä tieto deti, ktorých práva sú často ignorované.

Keď ste účastníkom sporu, zdá sa vám logické, že pojednávanie malo byť v septembri, októbri, ďalšie dve (podľa potreby) v novembri a pred Vianocami je váš spor právoplatne ukončený. Niekedy to naozaj nejde inak, ale len niekedy.

Vieme, že je vás veľa, nevieme koľko. Niektorí vyrastiete skôr, ako inštitúcie vôbec uzavrú spor, v strede ktorého stojíte. Môžeme robiť jedinú vec: hovoriť o tom. Aj cez Vianoce.