Denník N

Šéfkuchár Pohlreich: Tá večná hra na druhú šancu mi už lezie krkom

Zdeněk Pohlreich. Foto – Deník N/Gabriel Kuchta
Zdeněk Pohlreich. Foto – Deník N/Gabriel Kuchta

„Prídete na čerpaciu stanicu, chcete zaplatiť, ale vrátia vám kartu, že tam nič nie je. Bolo to strašne ťažké obdobie, preto viem, o čom hovorím, a rozumiem ľuďom, ktorí sú v ťaživej situácii. Preniká vami hrôza, bojíte sa, že prehráte,“ vraví známy televízny šéfkuchár.

Zdeněk Pohlreich (61) v rozhovore pre český Deník N rozpráva nielen o relácii Ano, šéfe! a stave českej gastronómie, nemilosrdnom a tvrdom biznise, o zúfalstve, ktorého bol svedkom (zďaleka nielen na tanieri), ale i o svojej životnej kríze a eufórii z odchodu do Austrálie.

Aký najsilnejší dojem si z Ano, šéfe! odnášate?

Dozvedel som sa veľa vecí. Hlavne ako to v českej gastronómii funguje. Čím ďalej viac ma to deprimovalo, toľko beznádeje. Tí chudáci ľudia šli do biznisu často nevybavení, koľkokrát až naivne, hlúpo. Je šokujúce, že tridsať rokov od Novembra nefunguje nejaká inštitúcia, ktorá by ich pripravila na to, čo ich v podnikaní čaká. Myslím, že drvivá väčšina doplatila na svoje romantické predstavy o podnikaní v reštauračnom biznise a mám pocit, že to vlastne nie je fér. Nemalo by byť také jednoduché začať.

Takže by to malo byť nejako obmedzené? Živnostenský zákon nejaké obmedzenia nastavuje.

Ale je to veľmi voľné. Mala by tu byť nejaká brzda: „Ty to radšej nerob, nepúšťaj sa do toho.“ Varovanie, poskytnutie relevantných informácií.

Počúvli by ste takéto varovanie? Každý si myslí, že vie, ako to robiť.

Neviem. Ale vidím za tým tú naivnú predstavu. „Pôjdem do toho, dám ľuďom službu, kus seba, oni to prijmú a bude to dobré.“ A ešte horšia je vidina ľahkého zárobku a zbohatnutia.

Ako často ste videli zúfalstvo?

Až na výnimky všade. Funkčné podniky by som v tých 95 epizódach napočítal na prstoch jednej ruky.

„Naskočíme do toho. Skúsime to. Nejde to. Požičiam si. Bežíme ďalej. Ďalej to nejde. Požičiam si znovu. Znížim ceny. Ono to pôjde. Nejde to.“ Idú až do totálneho vyčerpania?

Áno. Znova a znova. Tá naivita je dych berúca. Tí ľudia o tom nič nevedia, nemá ich to kto naučiť. Podnikanie v gastronómii je tvrdý odbor, obrovské percento si to odskáče. Zahučia peniazmi, upadnú do dlhov, rozbúrajú sa im vzťahy, pričom mnohí do toho išli s krásnou ideou rodinného biznisu.

Ako veľmi ste si ich príbehy púšťali k telu?

Zo začiatku dosť, ale celkom rýchlo som sa naučil používať lekársky prístup, alebo skôr odstup, inak by som sa zbláznil alebo by som to musel zabaliť už dávno. Lekári tiež nechcú nadväzovať s ľuďmi vzťah, chirurg chce ideálne prísť k pacientovi na sále a vykonať rez bez emócií. A to sme robili postupom času aj my.

Vykonal som zákrok, odišli sme. Pri návrate po mesiaci sme vybrali stehy a potom už len dúfali, že nenastanú ďalšie komplikácie, ktoré sa budú spájať s nami, aby sme sa tým už nemuseli zaoberať. Nemohol som na to myslieť, to by som sa veľmi nevyspal. Bližší kontakt som nadviazal len s pár ľuďmi. Inak som bol „len“ profesionálny.

Pôsobili ste veľmi empaticky, keď ste s tými ľuďmi pracovali. Aj keď ste s nimi hovorili otvorene a niekedy drsne, mala som z vás pocit, že s nimi cítite a že vám nie sú ľahostajní.

V tej chvíli som nič nepredstieral, dal som do toho naozaj zakaždým maximum, ale bola to úsečka, ktorá sa niekde začala a s posledným záberom skončila. Nie je možné pomôcť všetkým, aj keď som to poctivo skúšal. Stále mi ľudia píšu, aby som niekam prišiel… Ale nemám takú ambíciu, mám svoj život. A Ano, šéfe! bol predovšetkým

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie