Denník N

Stand-up komik Szatmary: Vždy som chcel byť slávny. Nepodarilo sa to ani v Markíze, tak som musel presedlať

Michael Szatmary. Foto - archív M. Sz.
Michael Szatmary. Foto – archív M. Sz.

Na rozdiel od Kuciaka, mojej mamy a mladých ľudí na námestiach nie som hrdina, hovorí Michael Szatmary.

Vaším dedom je publicista Juraj Špitzer, babkou herečka Dalma Špitzerová, mamou je sociologička, publicistka a šéfka Nadácie Charty 77 Zuzana Szatmáry. To vyzerá na dosť intelektuálne detstvo.

Detstvo sa hodnotí podľa toho, koľko si z neho dieťa pamätá. Sám seba si pamätám až od ôsmich až deviatich rokov. Napriek hlbokému komunizmu som mal detstvo pokojné a pohodlné, hoci som vyrastal bez otca, ktorý si našiel novú rodinu a v roku 1985 zdrhol do Izraela.

Mama sa síce znovu vydala, ale formovala ma len ona. Vždy hovorila – Miši, nezabudni, že si zo slušnej rodiny. Ako typická židovská mama by bola najradšej, keby som ani z vagíny nevyšiel, na druhej strane mi dávala totálnu slobodu. Nesmel som ju sklamať, nikdy ma však neudrela.

Mama je známa intelektuálka, vplývala na to, čomu sa budete venovať?

Nie, nechávala to na mňa. Aj s dedom si dobre uvedomovali, že až do mojich osemnástich rokov som bol totálne „blbý“. Aleže totálne. Dedo sa ma aj snažil pripraviť na maturitu zo slovenčiny a z literatúry, ale vzdal to.

Chcel som hrávať futbal, lebo to robil môj otec, dokonca tvrdil, že mal ísť v roku 1968 na skúšku do Arsenalu Londýn, ale nemohol sa tam dostaviť, lebo dostal hnačku. Mama však považovala futbal za šport pre primitívov, tak ma dala na šerm. To bola jediná vec, do ktorej ma nútila.

Je pre človeka záväzkom, ak sú jeho predkovia verejné autority?

Nepochybne. Dodnes sa snažím fungovať tak, aby som ich nesklamal. Mama mi stále pripomínala, že tak, ako ma porodila, ma vždy môže porodiť aj naspäť. Do štrnástich rokov som sa toho aj reálne bál. Hovorí sa tomu „kinderstube“. Neviem to presne opísať, ale stále som cítil, že dedo je niekto, babka je niekto, aj mama je niekto, preto im nesmiem urobiť hanbu.

Kedy ste si začali uvedomovať židovskú identitu, že mnohí vaši predkovia neprežili holokaust, že byť Židom je v časti spoločnosti stigma?

Už v detstve, hoci za komunistov sa to muselo tajiť. Keď foter zdrhol z krajiny, nemohol som v škole ani medzi kamarátmi povedať, že je v Izraeli. Všetci si až do revolúcie mysleli, že je kdesi v Amerike. Vymyslel som si k tomu aj historku, že žije vo Filadelfii. V roku 1988 sa mi podarilo ísť do Grécka a odtiaľ za ním tajne na dva týždne do Izraela, doma som však o tom musel mlčať. Radšej som klamal, že som bol v Amerike.

Pamätám si aj to, že sme chodili do židovskej obce, kde nám počas Chanuky rozdávali balíčky s prepašovanými sladkosťami a plechovkami z Rakúska. Do synagógy chodilo len pár najodvážnejších rodín, lebo v budove oproti sídlila ŠtB a mala tam kamery. Ešte aj prvé baby v puberte som si vodil na židovský cintorín a tváril sa, že viem čítať hebrejské nápisy.

Vykrikoval vám niekto, že ste Žid?

Nikdy. V detstve ani na gymnáziu po revolúcii. Nik si to nedovolil, prišlo to až s internetom.

Mentálne menej obdarení popierajú či spochybňujú holokaust, žijú v tom, že pár Židov ovláda celý svet, že sú chamtiví a nebezpeční. Štve vás to, alebo je to na zasmiatie?

Kedysi sme sa to aj s mamou snažili takým ľuďom vysvetľovať, hoci ona je v porovnaní so mnou radikálna. Pokojne sa zníži na úroveň týchto ľudí a hovorí ich jazykom. Ak jej niekto povie niečo urážlivé, v momente mu letí facka.

Ja som v tomto skôr diplomat. Dlho som sa tým, čo nás urážali, snažil niečo vysvetľovať, ale už som na to starý a nechce sa mi. Hlupák aj tak nikdy nepochopí, preto to radšej otáčam na humor. Je to aj jeden z dôvodov, pre ktorý robím stand-upy. Dajú sa cez ne búrať predsudky.

Mimochodom, keď vraj my, Židia, naozaj vlastníme všetky relevantné médiá, prečo v nich nie sú žiadne židovské reklamy na maces, hummus, na zájazdy do Osvienčimu, na naše sviatky? Tak by sme tú reklamu potrebovali a nič.

Ako redaktor ste začínali v Petržalskej televízii, ktorú vlastnila nebankovka BMG Invest.

To som bol ešte študent. Tejto nebankovke vtedy tuším patrila aj košická televízia Global, predchodca Joj. Po jej krachu, samozrejme, krachla aj naša televízia. Výplaty nám nedávali už trištvrte roka predtým. Nakoniec som prešiel do reklamy, odkiaľ ma Alfonz Šuran pretiahol do TA3.

Šuran robil istý čas aj hovorcu BMG Invest.

Presne tak. Z TA3 ma po dvoch rokoch kúpila Markíza.

Tam ste robili zahraničné spravodajstvo. Nechce každý novinár robiť to domáce?

Tú ambíciu som nikdy nemal. Navyše, videl som, že domáci reportéri sa narobia viac. Ja som popri zahraničí robil aj šoubiznis a kultúru, takže som mal toho dosť. Dostal som sa aj do Los Angeles, kde som nakrúcal interview s hollywoodskými hviezdami. Svet ma priťahoval viac ako malé Slovensko.

Cesta k sláve však vedie skôr cez domáce spravodajstvo, nie?

To áno, jedna známejšia kolegyňa mi však povedala – Miško, sú kone ťažné a kone výstavné. Ty budeš vždy ťažný.

Bol to dobre platený džob?

Teraz už môžem povedať, že nie. Keby som ostal v Markíze, so

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie