Orbánov efekt
Dobre vybraný nepriateľ vyvoláva v ľuďoch nenávisť a strach a s bezbrannými ľuďmi si moc môže robiť, čo chce.
V osemdesiatych rokoch minulého storočia som chodieval do Maďarska častejšie ako dnes. Neraz som cestoval s niektorým zo svojich slovenských priateľov. V tých časoch u nás vrcholila normalizácia a krajina bola až po krk ponorená v šedi beznádeje. Po invázii v roku 1968 Husákov režim nemilosrdne zatočil s každým, kto nesúhlasil so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy. Z univerzitných pedagógov sa stali kuriči či hoteloví vrátnici, divadelný dramaturg vláčil vrecia s cementom. V krajine vládlo hlboké ticho. Bez kultúry, bez samostatného myslenia.
Budapešť bola v porovnaní s Bratislavou ostrovom slobody. Pred Filmovým múzeom sa kľukatil dlhý rad, ľudia si chceli pozrieť Passoliniho či Fassbinderove filmy. Police v kníhkupectvách sa prehýbali pod románmi Sartra, Solženicyna či Vonneguta, v divadlách sa hral Ionesco či Harold Pinter. A bonusom bola krikľavo vysvietená Vácska ulica s luxusnými obchodmi. Budapešť bola kúskom nefalšovaného Západu vo východnej Európe.
Zaliala ma zvláštna pýcha, keď som si všimol, že moji slovenskí priatelia s úžasom čítajú program divadiel a kín alebo si listujú v zbierke esejí Martina Bubera. V Československu som bol so svojimi menšinovými problémami len príslušník menšiny na okraji spoločnosti. V Budapešti však bolo jasné, že my, Maďari, sme otvorení, európsky zmýšľajúci ľudia.
Pešťania chodili na koncerty do Viedne a na dobrú výstavu neváhali zájsť aj do londýnskej galérie Tate. Odmietali režim Jánosa Kádára, chceli demokratické Maďarsko, písali do samizdatov a pod svoje názory sa podpisovali vlastným menom. Ja, menšinový Maďar, som bol veľmi hrdý na svoju maďarskosť.
Keď som sa v Československu ako príslušník menšiny ocitol v ponižujúcej situácii, tak ma vždy utešilo vedomie, že aj na druhom brehu Dunaja žije maďarský národ, ku ktorému patrím aj ja. Pravda, vedel som, že aj Kádárov režim je diktatúra, no mocenský tlak predsa len nebol taký neúprosný ako v Bratislave.
Orbánova krajina
Zamrazilo ma, keď som si prečítal článok o tom, že súčasný maďarský režim sa hrozivo podobá na posledné roky Kádárovho vládnutia. Na detailnú analýzu toho, či je to skutočne pravda, rámec tohto článku nepostačuje. Je však isté, že v uplynulých rokoch som sa svojim slovenským priateľom nechválil otvoreným a európsky orientovaným Maďarskom.
Viktor Orbán v roku 2010 vyhlásil, že v roku 1989 nedošlo ku skutočnej zmene režimu, preto treba v krajine uskutočniť kvalitatívne zmeny. Fidesz sa najprv pustil do novely ústavy. Vytvoril ústavu „pevnú ako žula“ (od roku 2010 bola už štyri razy novelizovaná!), ako aj Režim národnej spolupráce. Zjednotil a posilnil mocenské centrum, centralizoval systém verejných služieb. Orbán tak vytvoril supercentralizovaný súkromný štát, v ktorom sa dá uskutočniť len jeho vôľa.
Dnes už skutočne robí to, čo chce. Napríklad prijme prísny protiimigračný zákon a na druhý deň vpustí (dá prepašovať) do krajiny politika právoplatne odsúdeného za korupciu. Lebo Gruevski je jeho priateľ!
V Orbánovej krajine nie sú jasné ani majetkové pomery a medziľudské vzťahy. Keď Brusel kritizuje jeho režim, tak to doma prezentuje tak, že európski politici hania maďarský národ. Inak Orbán neustále zdôrazňuje, že jeho úlohou je ochrana Maďarov, preto nemôže dopustiť, aby Európska únia Maďarov vykorisťovala.
Vyjadruje sa tak, akoby v Maďarsku okrem Maďarov iné národnosti ani nežili. Je možné, že vláda si myslí, že každý, kto žije v Maďarsku, je bez výnimky Maďar. V poriadku, tvrdí to aj francúzska ústava, no ako potom máme vnímať maďarskú menšinu žijúcu v zahraničí? Podľa tejto logiky sme všetci Slováci? Obyvatelia Rumunska sú zasa bez výnimky Rumuni? O čom je potom maďarská menšinová politika? Podľa mňa ide jednoducho o to, že Orbánova politika je tvrdo etnocentrická.
Nejasnosť majetkových pomerov dobre ukazuje napríklad aj to, že Orbán chodí do zahraničia na futbalové zápasy súkromnými lietadlami svojich bohatých priateľov. Podľa oficiálnej politiky to však nie je korupcia, ale priateľské gesto. Ak však o zámožnom priateľovi vysvitne, že nie je lojálny k vláde, tak príde výzva z ústredia a všetok majetok musí vrátiť. Veru tak! No komu? Nuž národu, respektíve režimu. Režimu národnej spolupráce. Teda inému priateľovi, ktorý je vernejší ako on. A keby sa aj on dopustil nejakej hlúposti, tak aj on musí odovzdať majetok, ktorý mu v podstate nikdy nepatril. (Viď kauzu Simicska.)
Orbán v roku 2011 „zomlel“ aj cirkvi, ktorých existencia a podpora závisí od parlamentu. Zlikvidoval aj nezávislú tlač. Niektoré ľavicovo-liberálne noviny jednoducho zrušil, komerčné televízie a rádiá dostal pod vlastnú kontrolu. Jeho verní priatelia skúpili aj nezávislé spravodajské portály.
Čerešničkou na torte je to, že v ostatných dňoch pätnásti majitelia médií ohlásili, že so svojím majetkom (celkovo ide o 476 novín, spravodajských portálov, rádií atď.) dobrovoľne vstúpia do mediálneho konglomerátu, ktorý vytvorila vláda.
Garri Kasparov v istom rozhovore označil Orbána za ruského agenta a upozornil na to, že v dnešnom Maďarsku šíria Rusmi zmanipulované správy štátne médiá. Teraz k tomu pribudlo aj centrálne riadené mediálne impérium. Nuž, to je skutočne hrozivé.
