Denník N

Ja som si odvykla mať strach, nemajte ho ani vy, inak vás zožerie

Alžbeta Schicková pri otvorení Pamätníka obetiam holokaustu z Bánoviec nad Bebravou a okolia v roku 2009. Foto – Ľubo Stacho
Alžbeta Schicková pri otvorení Pamätníka obetiam holokaustu z Bánoviec nad Bebravou a okolia v roku 2009. Foto – Ľubo Stacho

Pred vojnou žilo v štyriapoltisícových Bánovciach temer päťsto židovských občanov. Po vojne sa ich vrátilo okolo sto. Pani Alžbeta Schicková medzi nimi.

Mám len dve trápenia. Nohy. No a tú starú babu, čo musia nosiť,“ hovorievala teta Pipa, občianskym menom Alžbeta Schicková, rodená Tauberová. Jej rodičia mali doručovateľstvo a obchod s papierom a knižným tovarom. Na námestí, ktoré sa počas jej života volalo Alžbetino, Štefánikovo a Štúrovo. S Imrichom Schickom sa zoznámila v nováckom pracovnom tábore. Po potlačení SNP sa spolu s rodinou ukrývala v lese, o vlások unikla poprave, prežila tri lágre, bombardovanie transportu aj týfus. Po vojne sa vrátila do rodných Bánoviec a za lásku z pracovného lágra sa aj vydala.

Schickovci celý pracovný život venovali rodinnému kníhkupectvu, ktoré ľudáci arizovali, boľševici znárodnili – mimochodom často to boli tí istí ľudia, len s inými legitimáciami – a keď sa rozhodli historickú časť mesta, ktorá im ako nemá výčitka pripomínala staré hriechy, zbúrať, kníhkupectvo presťahovali do domu, v ktorom bolo predtým pohrebníctvo Popelišovcov, a manželom Schickovcom láskavo dovolili zamestnať sa v ňom. „Kto bude vedúci, kto zamestnanec, je na vás,“ zaškeril sa vraj príslušný aparátčik. Pipa a Imro sa dohodli, veď láska, teda aj láska ku knihám, prekoná všetky prekážky. 11. decembra tohto roku teta Pipa umrela. Napriek tomuto úvodu bude spomienka na ňu plná svetla a radosti, inak by ma vyhrešila.

Záujem o renesanciu

„Pipa je už raz taká,“ usmial sa pán Imrich, keď sme do kníhkupectva na rohu Štúrovho námestia a Farskej ulice s nebohým svokrom zašli. To on ma so Schickovcami zoznámil. „Vždy má pravdu a dobrú náladu,“ vysvetľoval nám, prečo je on vedúci, no ona kníhkupectvo vedie. „Ľahko je mať dobrú náladu, keď má človek pravdu,“ smial sa svokor, sám za postoje zo šesťdesiateho ôsmeho normalizáciou riadne dokrkvaný, chvalabohu nezlomený. „Ba veru rada by som sa dakedy aj pomýlila,“ mávla rukou teta Pipa. Medzitým sa vrátila z kancelárie umiestnenej za regálmi so slovníkmi. „To by sme sa ešte len nasmiali!“

Kým sme my pri pokladni jalovo konverzovali na jej účet, teta Pipa riešila môj veľký problém; vo vydavateľstve Tatran práve na pokračovanie vychádzali desaťzväzkové Dejiny umenia od Pijoana a mne do kompletnej zbierky chýbala piata časť venovaná renesancii. „O renesanciu majú ľudia veľký záujem,“ poznamenal pán Imrich. „Kvôli Leonardovi a Michelangelovi,“ poznamenal som horlivo. „Ba figu,“ pozrela sa na mňa teta Pipa s dešpektom. „Holé zadky okukujú. To v gotike a v klasicizme nenájdete. Ani v umení socialistického realizmu nie. Budovať šťastné zajtrajšky s holou riťou?! Čo by si o nás imperialista pomyslel! Zastavte sa o týždeň, mladý pán, knižka vás tu bude čakať.“

Ako teta Pipa povedala, tak bolo. Nasledujúci piatok, štvrť hodinky pred záverečnou, som vošiel. Keď ma Schickovci zbadali, teta Pipa sa bez slova pobrala kamsi dozadu, pán Imrich k pokladni. „Stosedemdesiatpäť,“ zakričala spoza regálov. Ostal som zaskočený. Všetky ostatné diely stáli jednotne – stošesťdesiat. „To tie holé zadky,“ žmurk­la na mňa vedúca vedúceho predajne, keď sa s vytúženou publikáciou vynorila, lebo moje začudovanie nezbadať nemohla. Aby ukázali dobrú vôľu, jemne do manžela drgla, on bez mihnutia oka spod kasy vytiahol papierové vrecko, na ktorom bolo napísané OZ: „Toto prišlo ako čitateľská prémia.“

Ovocie a zelenina

Tak som prišiel k svojmu prvému Trumanovi Capotemu (Johnymu dali pušku). Neskôr som takto získal svojho prvého Josepha Hellera, Jamesa Joycea, Kurta Voneguta jr., ale aj Pétera Esterházyho (Malá maďarská pornografia), či básne Buzássyho, Ondruša, Mihalkoviča. Knihy vtedy prichádzali do kníhkupectiev vo štvrtok. Tie najžiadanejšie a najočakávanejšie vychádzali v malých nákladoch. Na predajňu sa ušiel výtlačok-dva.

Aby sa nezapotrošili k niekomu, kto by v nich našiel zámienku na ich stiahnutie z predaja, k čitateľom sa dostávali cudne zaodeté v papierových vreckách s emblémom OZ. Až doma sme zisťovali, čo sme si to vlastne kúpili. Veru, kníhkupec, to bol režim ohrozujúci tvor. Skratka OZ pokojne mohla označovať aj bájnu krajinu zázračna z rozprávky o známom čarodejníkovi. A asi aj označovala. Ale pravda bola taká, že Schickovci tie papierové vrecká brali zo susedného zelovocu. OZ – ovocie a zelenina od tety Pipy a uja Imra – v dobe ideologického kanibalizmu nedostatkový tovar a spoľahlivý prostriedok proti duševnému skorbutu a mentálnej totalite.

Teta Pipa vedela telefonicky usmerniť nielen ťažko zohnateľné knihy. Niekedy začiatkom októbra ma zastihla za volantom, nuž som radšej zastal na kraji cesty. Telefonovať s ňou nebola nikdy letmá záležitosť. „Vraj idú zrušiť bánovské kino,“ vyrukovala na mňa po vzájomných úvodných zdvorilostiach. S vervou sebe vlastnou navrhovala,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie