Denník N

Aj o takých chúlostivých témach, ako sú verejné toalety, sa debatuje cez prizmu rodu

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Unisex toalety niektoré skupiny vnímajú ako prejav rovnosti a uľahčenie života transrodovým ľuďom a tínedžerom.

Minimálne od nástupu do školy (škôlky mávajú aj spoločné, aj oddelené) naše deti vedia, že majú chodiť na toalety podľa toho, aký obrázok je nakreslený na dverách. Je veľmi pravdepodobné, že keď boli menšie, zažili to, že boli niekde samy s rodičom iného pohlavia, ako sú oni, a riešila sa dilema, do ktorých dverí na toaletách zdravotníckeho zariadenia, stanice, kúpaliska či nákupného centra vstúpiť.

V tej časti sveta (lebo nie všade je to celkom samozrejmosť), kde sú verejné toalety štandardom, sme zvyknutí aj na to, že sú oddelené, a považujme to za samozrejmosť, rešpektovanie súkromia či špecifík mužského a ženského „sveta“. Je to kultúrna záležitosť. Ženám ani mužom nie je príjemné, ak sa na „ich“ toaletách objaví osoba iného pohlavia (viac-menej akceptovanou výnimkou bude asi len prípad, keď sprevádza dieťa), vnímajú to ako neprimerané, nevhodné, vulgárne a môžu to – zrejme skôr ženy – cítiť až ako ohrozenie.

To, že toalety sú vo verejnom priestore oddelené, máme v sebe silno zakorenené, dobre naučené a nacvičené, čo súvisí aj s frekvenciou, s akou ich „navštevujeme“. Ide pritom o relatívne „nový“ fenomén, ktorý má spoločenské, praktické a kultúrne dôvody.

Zároveň je to aj vec, ktorá sa začína prehodnocovať, a to z rovnakých dôvodov. „Nikdy ma to, že sú mužské a ženské toalety, netrápilo. Keď som bola študentka a v bare nás otravovali nejakí nepríjemní chlapíci, tak boli dámske toalety posledným útočiskom. Potom som ako osamelá matka syna riešila, či s ním ísť na pánske alebo dámske, ale to som brala ako viac-menej normálnu vec a zobrala ho so sebou na dámske,“ hovorí izraelská právnička a občianska aktivistka Muriel Shermanová, ktorá otvorila diskusiu o rodovo neutrálnych, unisex toaletách vo verejnom priestore.

Nie každému to vyhovuje

To, že nie každému sa hodí koncepcia oddelených toaliet, si všimla, keď jej otec vážne ochorel a pre to a aj pre jeho pokročilejší vek mu najala opatrovateľku z Filipín na celodennú starostlivosť. „Bola som s ňou veľmi spokojná, aj otec si ju obľúbil, ale všimla som si, že keď chodili spolu do reštaurácie, na nákupy, do kina, jednoducho niekam von, dávala mu plienku. Považovala som to pre otca za ponižujúce, lebo som vedela, že s vyprázdňovaním nemá problém, hoci mu dlhšie trvalo vyzliekanie a potreboval pomoc. Keď som to opatrovateľke vyčítala, povedala mi, že jej iné nezostáva, lebo nevie, na ktoré toalety má s ním ísť, keďže sám to nezvládne a nie všade majú unisex toalety pre hendikepovaných,“ opisuje Shermanová.

Začala sa s opatrovateľkou baviť o tom, ako to riešia jej kolegyne a kolegovia, a zistila, že buď plienkou, tým, že nechodia toľko von, alebo dávajú seniorom a seniorkám menej piť, čo ani v jednom prípade nie je ideálny postup. O probléme si začala hľadať viac informácií a zistila, že dilema, do ktorých dverí vstúpiť, sa netýka len rodičov malých detí, opatrovateľov a opatrovateliek, ale aj transrodových osôb.

Myslí si však, že napriek tomu, že sa o tom diskutuje a napríklad na niektorých miestach v USA, Holandsku, Japonsku, Číne či Nemecku sa objavujú unisex verejné toalety, k žiadnym veľkým zmenám nepríde. „Toto je jedna z vecí, ktorá je príliš zažratá a pre väčšinu ľudí chúlostivá.“

Viktoriánska morálka

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie