Denník N

Nedovoľme nacionalizmu, aby nám ukradol vlastenectvo

Foto - TASR/AP
Foto – TASR/AP

Aj keby bol Emmanuel Macron prezidentom len jedno funkčné obdobie, jeho odkaz vydrží oveľa dlhšie.

Dňa 11. novembra, teda ani nie pred dvomi mesiacmi, sa v Paríži zhromaždili svetoví lídri, aby si pripomenuli sté výročie prímeria, ktoré ukončilo prvú svetovú vojnu. V ten deň našu pozornosť od dôležitých udalostí odviedli prezident Trump, ktorý sa obával dažďa, a prezident Putin, ktorý nedbal na meškanie. Odvtedy nás rozptýlili ďalšie veci: protesty žltých viest, rezignácia ministra obrany Jima Mattisa či pád akciových trhov.

Lenže s tým, ako sa rok 2018 blíži k svojmu veľmi čudnému záveru – na Vianoce sedel prezident Trump v Bielom dome sám obklopený len syntetickou žiarou televíznych obrazoviek –, oplatí sa pristaviť pri prejave, ktorý v ten deň predniesol francúzsky prezident Emmanuel Macron. Keď nič iné, aspoň ukázal cestu k lepšiemu roku 2019. Predmetom Macronovho príhovoru bola zdanlivo prvá svetová vojna, brutálny moment, keď „Európa takmer spáchala samovraždu“. Ale skutočnou témou bolo Francúzsko či skôr dve rozdielne vízie Francúzska, ktoré spolu súťažia už viac ako storočie.

Dve verzie krajiny

Na jednej strane prezident opísal nacionalistickú, izolacionistickú a do seba zahľadenú víziu krajiny. Táto definícia je veľmi stará a tiež veľmi príťažlivá. Macron ju zhrnul do slov: „Naše záujmy sú na prvom mieste a o ostatné sa nestaráme.“ To je niečo, čomu dokáže porozumieť každý.

Lenže prezident ukázal aj iný spôsob myslenia o krajine, ktorým je podľa neho „vízia Francúzska ako veľkorysého národa, Francúzska ako projektu, Francúzska presadzujúceho všeobecné hodnoty… teda presný opak egoizmu ľudí, ktorí sa starajú len o svoje vlastné záujmy“. Tento idealistickejší patriotizmus, ktorý je podľa Macrona „presným opakom nacionalizmu“, sa síce dá ťažšie podporovať, lenže počas dlhých rokov ho aj tak mnohí Francúzi podporovali. Toto je Francúzsko, ktoré zvrátilo verdikt v Dreyfusovom prípade; toto je Francúzsko, ktoré verí, že všetci jeho občania, nielen etnickí Francúzi, by si mali byť rovní pred zákonom; toto je Francúzsko, ktoré sa pridalo o hnutiu odporu a nie k vichystickému režimu; toto je Francúzsko, ktoré po skončení druhej svetovej vojny súhlasilo, že sa o časť moci a suverenity bude deliť s dovtedajším rivalom Nemeckom; toto je Francúzsko, ktoré pomohlo vybudovať prosperujúci kontinent.

Práve v tejto chvíli je dôležité myslieť na tento typ vlastenectva spojeného s väčšími ideálmi demokracie a spoločného záujmu.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie