Radosť z námestí a strach z politiky
V slovenskej politike existuje množstvo faktorov, ktoré môžu poškodiť pozitíva končiaceho roka.
Rok 2018 sa do slovenskej histórie zapísal najmä tromi udalosťami, ktoré sme si na jeho začiatku nedokázali vôbec predstaviť: dvojnásobnou vraždou, masovými protestmi a odstúpením Roberta Fica. No na odpoveď, či v slovenskej spoločnosti príde aj k hlbším zmenám a či budú tieto zmeny vôbec pozitívne, si budeme musieť ešte počkať.
Občania podobne ako pred dvadsiatimi rokmi ukázali, že keď je toho už naozaj veľa, dokážu sa postaviť proti aktuálnej vláde. Lenže keď sa pozrieme na to, v akom stave vstupuje do nového roku slovenská politika, optimizmus opadne.
Začnime s preferenciami. Podľa posledných prieskumov sa do parlamentu môže dostať nakoniec možno až desať politických strán. Hoci koaličné strany by už vládu neutvorili, demokratická opozícia môže zatiaľ rátať len s tesnou väčšinou.
A to nie je jej jediný problém. Druhým je, že tri či štyri strany sa pohybujú veľmi blízko či pod hranicou zvoliteľnosti. Tretím je, že stále nevedia, či vôbec vznikne nejaký subjekt okolo či pod záštitou prezidenta Kisku, nehovoriac o jeho forme, osobách, ideovom zameraní a podobne. Štvrtým je, že už teraz medzi nimi existujú veľké ideové rozdiely napríklad v zahraničnej politike, kultúrno-etických, ale aj v ekonomických či sociálnych otázkach.
Ďalším významným faktorom, ktorý môže ovplyvniť slovenskú politiku, je, že kotlebovci zostávajú naďalej dostatočne silní, aby mohli poslúžiť ako zdôvodnenie, že do hry treba opäť zapojiť aj Smer. Lenže ten sa ani po odchode Fica z čela vlády nijako nezmenil.
Pellegrini má síce ľudskejšiu tvár, ale expremiér už veľakrát naznačil, že sa nehodlá len tak vzdať. Naopak, naďalej hovorí, že jeho strana ide vyhrať a zostavovať vládu. Ak by aj bolo pravdou, že medzi upadajúcim Ficom a rastúcim Pellegrinim je veľká rivalita, premiér nedal za trištvrte roka v úrade nijako najavo, že by sa usiloval prevziať stranu.
Naopak, aj v novej funkcii ochotne prenecháva priestor Ficovi. Jeho vláda nadväzuje programovo a do veľkej miery aj personálne na tú predchádzajúcu. Premiér neútočí na novinárov, zdá sa, že aspoň trochu porozumel významu protestov, nešíri bludy ako jeho predchodca, ale zároveň sa ukazuje ako slabý napríklad aj vo vzťahu k SNS.
Pohľad na parlament človeka taktiež nenapĺňa prehnaným optimizmom. NR SR naďalej pôsobí najmä ako slúžka vlády. Keď občas niečo hapruje, je to len vtedy,
