Bol šoférom i čašníkom, dnes vystupuje v Národných divadlách: Nové generácie majú vymyté hlavy

Ľuďom treba otvoriť myseľ a dať im tam podnet – začni registrovať klasickú hudbu, hovorí tenorista Titusz Tóbisz.

Pri pohľade na zarasteného a svalnatého Tita Tóbisza sa nedá na prvý pohľad uhádnuť, že je sólistom maďarských a slovenských operných scén. Má 36 rokov, bol gitaristom, heavymetalovým spevákom, profesionálnym šoférom a čašníkom. Dnes vystupuje v Národných divadlách v Budapešti a Miskolci a v Štátnom divadle v Košiciach. Do Bratislavy prišiel odspievať koncert v KC Dunaj, ktorý nazval Operácia a chce ním priblížiť mladým ľuďom operný svet.

Ako sa takmer dvojmetrový svalnatý chlap dostane k opere?

Bola to zložitá cesta. Začala sa tým, že som bol heavymetalový spevák u nás doma, v Rimavskej Sobote. Môj otec je folklorista, dokonca zbieral ľudové piesne a vydával ich knižne. Ak človek chce byť spevákom, vníma všetkých spevákov, ktorých okolo seba počuje. Keď som počul Franka Sinatru či Toma Jonesa, páčilo sa mi to, lebo to bolo kvalitne odspievané. Popoví speváci nemávajú spravidla silný a dobre opretý tón. Touto cestou som sa nechcel uberať.

Otec bol folklorista, prečo ste si vybrali práve heavy metal?

V tom čase všetci ľudia, ktorí chceli robiť niečo s hudbou, chytili do rúk gitaru. Mojím vzorom bol vtedy Dickinson z Iron Maiden. No náhodou som kdesi počul operného speváka Bryna Terfela a uvedomil som si, že metalový spev zrejme nie je to pravé. Až pri Terfelovi som pochopil, že toto je spevák. Povedal som si: „Čo to musí byť za zviera, ak dokáže tak brutálne formovať tón, až to cítim vo vlastnej rezonancii?“ Tak som začal počúvať operu.

Raz sme boli s bratom na jednej gitarovej súťaži v Maďarsku, ktorú sme vyhrali. Prešli dva roky a zavolali nám z budapeštianskeho konzervatória, že otvárajú špeciálnu triedu, ktorá sa bude volať trubadúrska trieda. Opísali nám to takto: „Hľadáme ľudí, ktorí chcú hrať na gitare a ospevovať históriu.“

Takže trubadúri, ako ich poznáme zo stredoveku? Ako také štúdium vyzeralo?

Presne tak, mal som sedemnásť rokov a išli sme s bratom do toho. Študoval som klasickú gitaru, lutnu a archaické maďarské nástroje. Zhudobňoval som básne a učil som sa písať text. Prišiel som však na to, že ani táto cesta mi nevyhovuje. V ďalšej životnej etape som sa začal venovať muzikálu. Vyhral som konkurz do rockovej opery do Budapešti a zrazu som sa ocitol medzi najväčšími muzikálovými hviezdami v Maďarsku. Ani toto ma však spevácky neuspokojovalo a nevedel som, prečo.

Aký pocit vám tam konkrétne chýbal?

Prepojenosť hlasových registrov, akési zviera vo mne, živelnosť. Nevedel som svoj hlas prehĺbiť a dať ho na miesto, upratať. Ani teraz to zrejme dokonale neviem, ale už mám predstavu, čo by som chcel raz o dokonalom opernom spievaní vedieť.

Bratislavský koncert Operácia. Autor: Jakub Kovalík
Bratislavský koncert Operácia. Autor: Jakub Kovalík

Preto ste sa rozhodli ísť študovať na konzervatórium?

Nie, robil som tri roky šoféra na nákladiaku. Potreboval som peniaze a nemyslel som si, že mám na to, aby som študoval operu. Žil som taký zakonzervovaný stav, dodnes ho neviem vysvetliť. Vozil som huby do Švajčiarska. Po troch rokoch som musel narukovať na vojenskú službu, až po nej som šiel na konzervatórium. V prvom ročníku som hrával s rockovou kapelou v baroch v Košiciach. V jednom z nich si ma všimol divadelný režisér, potom sa v škole pýtal: „Kto je ten bradatý fagan? Nevedel by spievať Šerchána v muzikále Kniha džunglí?“ Takto nejako som začal robiť muzikály a operety v divadle Thália.

Muzikály a operety nemajú k opere ďaleko. Ako ste prenikli do operného sveta?

K opere v Košiciach som sa dostal ako zborový spevák. Z hľadiska dlhodobých ambícií mi to vôbec neprospievalo, ale aspoň som už bol okolo centra diania. Aj druhýkrát mi život zmenil režisér v bare. Pracoval som tam ešte popri zamestnaní, a keď som ho šiel obslúžiť, pozrel na mňa a vraví: „Titus, ty vyzeráš ako Jean-Valjean z Bedárov.“ A tak som v Národnom divadle v Miškovci v tridsiatich troch rokoch dostal svoju prvú vysnívanú rolu. Už to nebol klasický muzikál, formou to už bola takmer opera.

Keď ste sa v Miškovci stali sólistom, zmenilo to situáciu v Košiciach?

Keďže som spieval v zbore, nik si ma nechcel vypočuť. V divadle som bol zaškatuľkovaný – ty si zborista a basta. Hneď po Bedároch ma v Miškovci vyhlásili za speváka roka, to mi prinieslo peniaze, za ktoré som mohol ísť na kurz za významným maďarským tenoristom Dénesom Gulyásom. On ma dal do laty a povedal mi aj to, že by som sa mal venovať iba opere. Počúvol som ho. Okrem Miškovca som začal spievať aj v budapeštianskom Národnom divadle.

V Maďarsku ste boli sólovým spevákom a v Košiciach stále iba v opernom zbore?

Áno, bolo to pre mňa zvláštne obdobie. V Košiciach som okrem toho hrával aj v štátnom divadle v Shakespearovi, ale v činohre. Vnímali ma tam ako maďarského herca, ktorý aj spieva. Moja korepetítorka ma však potom vzala za riaditeľom opery a zrazu som dostal hlavnú rolu v Komediantoch. Spätne sa na to pozerám, že bolo určite veľmi správne počkať. Dovtedy som spieval skutočne ako živel, ale pôsobením v Maďarsku a prípravou na Cania som sa, verím, aspoň čiastočne skultivoval.

Autor: Zdenko Hanout
Autor: Zdenko Hanout

Spieva sa lepšie v Maďarsku alebo na Slovensku?

Publikum je vďačné na obidvoch miestach. Neviem to posúdiť, ale na jedno som prišiel: publikum nemusí vždy zásadne hodnotiť kvalitu. Pochopil som, že moja kvalita nie je odrazom nadšenia publika.

Akým spôsobom teda dokážete reflektovať svoje vystúpenia?

Keď ste skromný, normálny človek, tak sa zhodnotíte aj sám. Obecenstvo je dosť často omylné. Keď zaspievam áriu Cania z Komediantov v Košiciach, budem mať ovácie. Viem si vyselektovať, že to neznamená priamo vynikajúcu interpretáciu. To. že sa im páči, je preto, že tá ária je veľmi dobre napísaná. Pri hodnotení čakám, čo mi povie korepetítorka a moji učitelia. Nevyzerám na to, ale stále o sebe pochybujem, no to považujem pri mojom remesle za najsprávnejší postoj.

Veriť ováciám v publiku je zlé?

Nie, iba to niekedy mýli. Herec alebo spevák chce uveriť publiku, že bol dobrý. Hovorím to z vlastnej skúsenosti,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |