Denník N

Bol šoférom i čašníkom, dnes vystupuje v Národných divadlách: Nové generácie majú vymyté hlavy

Ľuďom treba otvoriť myseľ a dať im tam podnet – začni registrovať klasickú hudbu, hovorí tenorista Titusz Tóbisz.

Pri pohľade na zarasteného a svalnatého Tita Tóbisza sa nedá na prvý pohľad uhádnuť, že je sólistom maďarských a slovenských operných scén. Má 36 rokov, bol gitaristom, heavymetalovým spevákom, profesionálnym šoférom a čašníkom. Dnes vystupuje v Národných divadlách v Budapešti a Miskolci a v Štátnom divadle v Košiciach. Do Bratislavy prišiel odspievať koncert v KC Dunaj, ktorý nazval Operácia a chce ním priblížiť mladým ľuďom operný svet.

Ako sa takmer dvojmetrový svalnatý chlap dostane k opere?

Bola to zložitá cesta. Začala sa tým, že som bol heavymetalový spevák u nás doma, v Rimavskej Sobote. Môj otec je folklorista, dokonca zbieral ľudové piesne a vydával ich knižne. Ak človek chce byť spevákom, vníma všetkých spevákov, ktorých okolo seba počuje. Keď som počul Franka Sinatru či Toma Jonesa, páčilo sa mi to, lebo to bolo kvalitne odspievané. Popoví speváci nemávajú spravidla silný a dobre opretý tón. Touto cestou som sa nechcel uberať.

Otec bol folklorista, prečo ste si vybrali práve heavy metal?

V tom čase všetci ľudia, ktorí chceli robiť niečo s hudbou, chytili do rúk gitaru. Mojím vzorom bol vtedy Dickinson z Iron Maiden. No náhodou som kdesi počul operného speváka Bryna Terfela a uvedomil som si, že metalový spev zrejme nie je to pravé. Až pri Terfelovi som pochopil, že toto je spevák. Povedal som si: „Čo to musí byť za zviera, ak dokáže tak brutálne formovať tón, až to cítim vo vlastnej rezonancii?“ Tak som začal počúvať operu.

Raz sme boli s bratom na jednej gitarovej súťaži v Maďarsku, ktorú sme vyhrali. Prešli dva roky a zavolali nám z budapeštianskeho konzervatória, že otvárajú špeciálnu triedu, ktorá sa bude volať trubadúrska trieda. Opísali nám to takto: „Hľadáme ľudí, ktorí chcú hrať na gitare a ospevovať históriu.“

Takže trubadúri, ako ich poznáme zo stredoveku? Ako také štúdium vyzeralo?

Presne tak, mal som sedemnásť rokov a išli sme s bratom do toho. Študoval som klasickú gitaru, lutnu a archaické maďarské nástroje. Zhudobňoval som básne a učil som sa písať text. Prišiel som však na to, že ani táto cesta mi nevyhovuje. V ďalšej životnej etape som sa začal venovať muzikálu. Vyhral som konkurz do rockovej opery do Budapešti a zrazu som sa ocitol medzi najväčšími muzikálovými hviezdami v Maďarsku. Ani toto ma však spevácky neuspokojovalo a nevedel som, prečo.

Aký pocit vám tam konkrétne chýbal?

Prepojenosť hlasových registrov, akési zviera vo mne, živelnosť. Nevedel som svoj hlas prehĺbiť a dať ho na miesto, upratať. Ani teraz to zrejme dokonale neviem, ale už mám predstavu, čo by som chcel raz o dokonalom opernom spievaní vedieť.

Bratislavský koncert Operácia. Autor: Jakub Kovalík
Bratislavský koncert Operácia. Autor: Jakub Kovalík

Preto ste sa rozhodli ísť študovať na konzervatórium?

Nie, robil som tri roky šoféra na nákladiaku. Potreboval som peniaze a nemyslel som si, že mám na to, aby som študoval operu. Žil som taký zakonzervovaný stav, dodnes ho neviem vysvetliť. Vozil som huby do Švajčiarska. Po troch rokoch som musel narukovať na vojenskú službu, až po nej som šiel na konzervatórium. V prvom ročníku som hrával s rockovou kapelou v baroch v Košiciach. V jednom z nich si ma všimol divadelný režisér, potom sa v škole pýtal: „Kto je ten bradatý fagan? Nevedel by spievať Šerchána v muzikále Kniha džunglí?“ Takto nejako som začal robiť muzikály a operety v divadle Thália.

Muzikály a operety nemajú k opere ďaleko. Ako ste prenikli do operného sveta?

K opere v Košiciach som sa dostal ako zborový spevák. Z hľadiska dlhodobých ambícií mi to vôbec neprospievalo, ale aspoň som už bol okolo centra diania. Aj druhýkrát mi život zmenil režisér v bare. Pracoval som tam ešte popri zamestnaní, a keď som ho šiel obslúžiť, pozrel na mňa a vraví: „Titus, ty vyzeráš ako Jean-Valjean z Bedárov.“ A tak som v Národnom divadle v Miškovci v tridsiatich troch rokoch dostal svoju prvú vysnívanú rolu. Už to nebol klasický muzikál, formou to už bola takmer opera.

Keď ste sa v Miškovci stali sólistom, zmenilo to situáciu v Košiciach?

Keďže som spieval v zbore, nik si ma nechcel vypočuť. V divadle som bol zaškatuľkovaný – ty si zborista a basta. Hneď po Bedároch ma v Miškovci vyhlásili za speváka roka, to mi prinieslo peniaze, za ktoré som mohol ísť na kurz za významným maďarským tenoristom Dénesom Gulyásom. On ma dal do laty a povedal mi aj to, že by som sa mal venovať iba opere. Počúvol som ho. Okrem Miškovca som začal spievať aj v budapeštianskom Národnom divadle.

V Maďarsku ste boli sólovým spevákom a v Košiciach stále iba v opernom zbore?

Áno, bolo to pre mňa zvláštne obdobie. V Košiciach som okrem toho hrával aj v štátnom divadle v Shakespearovi, ale v činohre. Vnímali ma tam ako maďarského herca, ktorý aj spieva. Moja korepetítorka ma však potom vzala za riaditeľom opery a zrazu som dostal hlavnú rolu v Komediantoch. Spätne sa na to pozerám, že bolo určite veľmi správne počkať. Dovtedy som spieval skutočne ako živel, ale pôsobením v Maďarsku a prípravou na Cania som sa, verím, aspoň čiastočne skultivoval.

Autor: Zdenko Hanout
Autor: Zdenko Hanout

Spieva sa lepšie v Maďarsku alebo na Slovensku?

Publikum je vďačné na obidvoch miestach. Neviem to posúdiť, ale na jedno som prišiel: publikum nemusí vždy zásadne hodnotiť kvalitu. Pochopil som, že moja kvalita nie je odrazom nadšenia publika.

Akým spôsobom teda dokážete reflektovať svoje vystúpenia?

Keď ste skromný, normálny človek, tak sa zhodnotíte aj sám. Obecenstvo je dosť často omylné. Keď zaspievam áriu Cania z Komediantov v Košiciach, budem mať ovácie. Viem si vyselektovať, že to neznamená priamo vynikajúcu interpretáciu. To. že sa im páči, je preto, že tá ária je veľmi dobre napísaná. Pri hodnotení čakám, čo mi povie korepetítorka a moji učitelia. Nevyzerám na to, ale stále o sebe pochybujem, no to považujem pri mojom remesle za najsprávnejší postoj.

Veriť ováciám v publiku je zlé?

Nie, iba to niekedy mýli. Herec alebo spevák chce uveriť publiku, že bol dobrý. Hovorím to z vlastnej skúsenosti, robil som veľa operiet. Opereta je jedným zo žánrov, ktoré publikum okamžite zožerie. Keď zaspievam muzikálový hit, publikum dlho tlieska, ale to neznamená, že som dobrý umelec. Dobré je to vtedy, keď spieva celé moje telo a sám cítim, že to má cit, podstatu, hĺbku a remeselnú profesionalitu.

Prečo ste svoj koncert v Bratislave nazvali Operácia?

Táto doba tak trochu vyprázdňuje mozgy. Nové generácie majú vymyté hlavy. Ťažko na to odpovedať tak, aby som ostal konkrétny. Ale asi preto, že ma moderátori v prostredí stand-up komédií operovali spredu i zozadu a kládli mi otázky, ktoré by asi konvenčný operný spevák nestrpel.

Ako môže spev pomôcť zvrátiť povrchnosť v ľuďoch?

Verím, že všetko, čo je pravdivé – samba, heavy metal, klasika – ktorá je hraná ľuďmi naživo, môže zachrániť to, čo z vás vymiera. Jednoducho živá hra je stále pravdivá. X Factor nikdy nebude pravdivý, lebo je to v podstate lož. Raz si publikum musí uvedomiť, že prijíma abnormálne veľké množstvá hlúpostí a pseudotalentov. Nemyslím si, že to opera ako žáner môže totálne zachrániť. Chcem dokázať, že operný spevák nie je nejaký zženštilý muž s hodvábnym šálom a bielym mercedesom. Operný spevák môže byť aj normálny. Chlap, ktorý na pódiu zo seba vyplače a vykričí obrovské emócie.

Môže robiť šoféra alebo v bare.

Presne tak. Chcem, aby vedeli, že opera nie je nič cudzie. Je tam zakódované všetko, čo sa stratilo počas pozerania X Factora. Moja munícia je v notách. Ľuďom treba otvoriť myseľ a dať im tam podnet – začni registrovať klasickú hudbu. Napriek tomu, že chodíš na diskotéky, sleduj aj kultúru, lebo keď chceš, aby prežil tvoj národ, tak je načase si kultúru zachovať. Napriek maďarskej národnosti som veľký patriot. A napokon, kultúru, respektíve kultúrnosť určitého národa môžeš odsledovať aj v správaní divadelného publika.

Titusz Tóbisz so svojou dlhoročnou korepetítorkou Júliou Grejtákovou. Autor: Arezzo Music School
Titusz Tóbisz so svojou dlhoročnou korepetítorkou Júliou Grejtákovou. Autor: Arezzo Music School

Aké odozvy máte od mladého publika v Košiciach?

Najviac oceňujú Komediantov. To je verizmus a podľa mňa je verizmus nielen z hľadiska prekladu tohto termínu čistá pravda. Celý dej tohto diela sa odohráva v jediný večer. Je to taká zhustená opera, že nie je vyumelkovaná, nestihne byť. Všetko v nej, od úvodnej scény až po finále, je živelné. Toto je pre mladých ideálna opera, jeden obraz v celej hre, sled až devastujúcich emócií končiacich viacnásobnou smrťou.

Mnohí mladí ľudia však nerozumejú opere. Väčšina árií je v nemčine či taliančine a na dobré pochopenie by mali poznať aj koncepciu celého diela.

Budeme sa o to skromne pokúšať na našej Operácii. Ja hľadám cestu, snažím sa o to. Prvá nota zaznie zajtra, to má byť moja robota v tomto živote, nech to znie akokoľvek pateticky. Nechcem predstavovať v opere nejakú extra raritu, vyumelkovanú vec. Z môjho pohľadu ju musia spoznať aj mladí ľudia, aby neboli ochudobnení. Všetko, čo je pekné a hutné, je ťažké podať, my sa o to ideme pokúsiť.

Prečo by mali mať mladí ľudia motiváciu či potrebu objavovať tú pravdivosť s vami?

Som presvedčený, že určité árie rezonujú všade a v každom. Že ju nerozpoznáme, kým ju nepočujeme, je prirodzené. Vysvetlím to jednoduchšie: niekedy, keď počuješ konkrétnu áriu, vieš, že ten pocit si aj ty poznal, prežil, precítil. Keď túto áriu spoznáš, aj ten pocit ti ostane. Klasika, napríklad Tosca, je tak dokonale napísaná, že je veľmi nepravdepodobné, aby sa nepáčila aj raperovi. Keď Puccini začal písať hudbu, bol tiež mladý, aj z jeho hudby vyžaruje rovnaká vášeň a život ako trebárs zo Shakiry. Ak len jediná ária zarezonuje na mojom koncerte v mladých ľuďoch a rozvibruje ich emócie, tak sme predsa len niečo dosiahli.

V posledných rokoch sa kultúrne akcie často konajú v priestoroch, ktoré boli primárne určené na úplne iné použitie, ako sú opustené fabriky či železničná stanica Žilina-Záriečie. Naopak, tradičné koncertné haly často zápasia s menšou návštevnosťou. Aký k nim máte vzťah?

Mám veľmi rád protiklady. Je zaujímavé spievať klasické veci v modernej budove. Páči sa mi tento nápad. Do filharmónie by mladý človek neprišiel, nevie, prečo by tam mal prísť. Veľká operná hviezda by do fabriky nešla spievať a ja ako ešte stále mladý interpret sa neúspechu nebojím. Keďže som bol rocker, nerobí mi problém ani mikrofón. Boli sme spievať už trebárs v skanzene, to ti dá úplne iné pocity a spätnú väzbu. Sme oveľa bližšie k ľuďom. Tam sme namotali na klasiku jednu našu známu, ktorá mala štyridsať rokov a nikdy predtým nebola v opere, teraz je pravidelným divákom.

Nestretli ste sa s názorom, že operu vulgarizujete? Spievať áriu La donna è mobile so sekerou v ruke v mäsiarni v pozvánke na koncert mohlo konzervatívnejším ľuďom vadiť.

Sám tiež riešim túto dilemu, lenže otázka nestojí tak, či zhadzujem operu. Opera sa nedá zhadzovať, ona je dokonalá. Ide iba o to, či chcem podstúpiť riziko strápniť sa. Ak však získam desať mladých ľudí pre operu, tak som vyhral, i keď to stojí môj krk. V tomto boji ide o mladých ľudí, preto chcem ísť priamo k mladému publiku a nespievam vianočný koncert pre staršie publikum vo filharmónii. Nejako som mladých ľudí musel upútať. Myslím si, že La donna è mobile je o tom, aké ľahké sú ženy. Keď sekám so sekerou do mäsa a pritom spievam túto áriu, nie som ďaleko od skutočnej roly v opere. Ako pointa to nie je zlé. Ohlasy sú veľmi dobré, dokonca ľudia z divadelného marketingu nám volali a vyjadrili veľkú pochvalu za ten klip.

Nebolo by lepšie, keby ste namiesto operného repertoáru zaspievali ľuďom, ktorí klasiku nepoznajú, radšej operetné diela či klasické známe piesne? Ísť z ničoho k opere je oveľa ťažšie ako prejsť na operu z operety či muzikálu.

Mohol by som zvoliť tú cestu ako veľa operných spevákov. Mohol by som spievať operný pop. Ale o ňom si myslím, že je to klam. Opera je svojím spôsobom brutálny a markantný heavy metal. Aj opereta môže byť čistá, keď nie je sladkasto spievaná. Ja neviem sladkasto spievať, ešte aj vyzerám ako texaský masaker. Nechcem teda hľadať nejakú medzicestu. Opera je dosť silná, aby mohla byť lákavá. To však, samozrejme, nie je otázka jedného koncertu.

Predpokladáte, že vďaka takýmto koncertom začnú ľudia chodiť na operu do divadla?

Verím, že špecifická forma koncertu plus moja, pre klasickú hudbu netradičná osobnosť nesie istú silu pre takúto ambíciu. Netvrdím, že som intelektuál alebo transcendentálny stroj, len viem, že nejakým spôsobom sa dá chytiť mladé publikum, cez nejaký malý trik by sa to mohlo podariť. Môj koncert je takým malým trikom. Viem, že dokážem pritiahnuť mladých ľudí do opery, ak nebudem klamárom. Rád by som vytvoril nejaký osobitý štýl, ktorý je pravdivý, podmaňujúci a smeruje ľudí na operu. Nič iné mi neostáva, len veriť, že takisto, ako každý deň trénujem svaly a hlas, budem trénovať aj publikum. Ak dokážu sledovať X Factor, dokážu sledovať aj hodnotné veci.

Teraz najčítanejšie