Obeťami domáceho násilia sú aj muži. Nezabúdajme na nich

Ľubomír Martin Ondrášek je verejný teológ
Danni Ondraskova študuje verejnú politiku na Chicagskej univerzite

Pred niekoľkým týždňami (25. november) sme si pripomenuli Medzinárodný deň za odstránenie násilia páchaného na ženách, keď sa začala aj šestnásťdňová kampaň, ktorej cieľom bolo upozorniť na tento globálny problém. Jeho súčasťou je aj domáce násilie na ženách – závažná téma, ktorej sa v minulosti venoval aj Denník N. Dnes chceme upriamiť pozornosť na ďalšie obete domáceho násilia – mužov.

Žijeme v preideologizovanej dobe, v ktorej sa politická korektnosť stala nielen dobre zamýšľaným úsilím o slušnosť, ale aj škodlivým elementom spoločenského a politického života. V niektorých krajinách, respektíve publikáciách, by už samotný názov tohto textu – ak by bol vôbec uverejnený – vyvolal nevôľu, kontroverziu, či dokonca útoky ad hominem. Aby nedošlo k jeho mylnému pochopeniu, začneme explicitným vyjadrením našich predpokladov a postojov k diskutovanej problematike.

Po prvé, odmietame sa na tému domáceho násilia pozerať cez ideologické okuliare; zastávame prístup výskumu založeného na dôkazoch. Tam, kde sú dôkazy nedostatočné, nejednoznačné, alebo ich interpretácia môže byť ovplyvnená ideologickými či politickými záväzkami, považujeme za potrebné na to poukázať. Principiálne nesúhlasíme, keď zástancovia – akejkoľvek – agendy prezentujú len dôkazy, ktoré podporujú ich tézu, a zamlčiavajú tie, ktoré ju problematizujú alebo podkopávajú.

Po druhé, pripomínaním, že obeťami domáceho násilia sú aj muži, nemáme v úmysle zľahčovať problém násilia páchaného na ženách. Naopak, domnievame sa, že tento problém potrebuje ešte väčšiu pozornosť než doteraz, a to nielen v krajinách s nerozvinutým konceptom ľudských práv. Výzva neignorovať utrpenie mužov vychádza – okrem iného – z nášho presvedčenia o rešpektovaní a ochrane dôstojnosti každého človeka.

Po tretie, témou článku sa zaoberáme dlhší čas a impulzom k jeho napísaniu boli konkrétne životné príbehy mužov, ako aj asymetria, s akou sa problému domáceho násilia, respektíve násilia medzi intímnymi partnermi, venuje akademická a mediálna obec. Hoci hovoríme o „probléme“, nemali by sme strácať zo zreteľa, že máme do činenia nielen s abstraktným skúmaním dát, ale aj s reálnym ľudským utrpením. Empatia a pokora sú preto pri týchto diskusiách na mieste.

Témou domáceho násilia sa odborníci v Spojených štátoch amerických hlbšie zaoberajú približne štyri desaťročia. Prehľad literatúry jasne indikuje, že ich pozornosť bola dlho – takmer exkluzívne –  sústredená na domáce násilie páchané mužmi na ženách. Vo vedeckých časopisoch sa sporadicky objavovali štúdie poukazujúce, že problém domáceho násilia na mužoch je reálny, ale nebola im venovaná náležitá pozornosť.

Dnes existujú desiatky serióznych štúdií, analýz a prieskumov, ktoré úspešne nabúravajú stereotyp, že obeťami domáceho násilia sú takmer výlučne ženy. Označiť nejakú štúdiu za „serióznu“ neznamená, že proti nej nemožno vzniesť námietky; znamená to, že ju treba brať vážne. Jedna vec je istá: všeobecne rozšírený obraz, v ktorom je muž vnímaný ako „páchateľ“ a žena ako „obeť“ domáceho násilia, je – minimálne v severoamerickom kontexte – evidentne pokrivený.

V publicistickom žánri nie je možné poskytnúť dostatočne vyčerpávajúcu a nuansovanú štúdiu o komplexnom probléme domáceho násilia – autori nemajú inú možnosť, len maľovať širokým štetcom. Náš cieľ je – ako vyplýva z nadpisu článku – skromnejší, čo však neznižuje dôležitosť diskutovanej témy. Pozrime sa aspoň na tri príklady podporujúce hlavný argument nášho textu.

V roku 1997 vyšla – v prvom vydaní – priekopnícka kniha Abused Men: The Hidden Side of Domestic Violence (Zneužívaní muži: Skrytá strana domáceho násilia), ktorou novinár Philip Cook podnietil celonárodnú diskusiu o kontroverznej téme. Autor okrem iného prichádza k záveru, že neexistuje významný štatistický rozdiel medzi percentom žien a mužov, ktorí sa stali obeťami domáceho násilia; domáce násilie je najčastejšie recipročné; ženy iniciujú násilie voči intímnemu partnerovi približne v rovnakej miere; sebaobrana nie je najčastejšou príčinou agresie žien; a násilie je súčasťou (aj) v lesbických vzťahoch.

Iné analýzy podobne poukázali na zneužívanie mužov ako na spoločenský problém. V úvodnej kapitole knihy Women Who Perpetrate Relationship Violence: Moving Beyond Political Correctness (Ženy, ktoré páchajú násilie vo vzťahoch: Prekročenie rámca politickej korektnosti) dospeli Donald Dutton, Tonia Nichollsová a Alicia Spidelová k záveru, že „násilie páchané ženami v intímnych partnerských vzťahoch je aspoň také bežné ako násilie páchané mužmi, je často rovnako vážne, môže mať za následok seriózne negatívne dôsledky pre mužské a ženské obete a zdá sa, že odráža spoločný súbor príčin“.

V rozsiahlej štúdii z roku 2010 s názvom Thirty Years of Denying the Evidence on Gender Symmetry in Partner Violence (Tridsať rokov popierania dôkazov o rodovej symetrii v partnerskom násilí) Murray Straus sumarizoval výsledky viac ako 200 štúdií z posledných desaťročí, ktoré zistili „rodovú symetriu v páchaní násilia a v rizikových faktoroch a motívoch fyzického násilia v manželských a randiacich vzťahoch“. Ďalej ukázal, že „väčšina partnerského násilia je vzájomná a že sebaobrana objasňuje len malé percento partnerského násilia“ v prípade oboch pohlaví.

Istotne, každý z uvedených záverov môže byť spochybnený alebo relativizovaný inými štúdiami. Ak sa napríklad pozrieme na otázku rozsahu ženského násilia, Philip Cook inštruktívne poznamenáva, že odpoveď „často závisí od toho, kto otázku kladie, ako ju kladie a ako sú dáta analyzované“. Rozdiely v štatistikách môžu byť ovplyvňované antropologickými východiskami, metodikou výskumu, či samotnou definíciou domáceho násilia. Ktoré výskumy sú následne citované, často závisí aj od ideologickej orientácie či sledovanej agendy osôb a inštitúcií.

Je teda pochopiteľné, že (nielen) odborná verejnosť vedie o téme domáceho násilia intenzívne diskusie. Polemiku o tom, ktoré výskumy najpresnejšie opisujú realitu domáceho násilia, prenecháme povolanejším. Nech budú ich závery akékoľvek, nič sa nezmení na fakte, že muži sú nielen páchateľmi, ale aj obeťami domáceho násilia. V akej miere? Samotný fakt, že sa vedci dohadujú o tom, či existuje rodová (a)symetria v domácom násilí, logicky vedie k záveru, že v dostatočne veľkej, aby sme sa problémom zaoberali.

Ženy, ktoré sa stali obeťami domáceho násilia, často o tom nikomu nepovedia. S podobným problémom sa stretávame pri zneužívaných mužoch. Intuitívny predpoklad, že muži neradi odkrývajú, že sa stali terčom domáceho násilia, potvrdzujú výskumy aj osobné skúsenosti. Ako by sa polícia, súdy a širšia verejnosť pozerali napríklad na dôstojníka armády, ktorý by vyniesol na svetlo, že jeho manželka na neho verbálne a fyzicky útočí, a zároveň by tvrdil, že útoky neiniciuje ani neodpláca?

Aj na Slovensku potrebujeme omnoho častejšie počuť príbehy mužov, ktorí sa stali obeťami rôznych foriem domáceho násilia. Ak sa zneužívaní muži rozhodnú prehovoriť, naša reakcia by sa nikdy nemala niesť v duchu: „Vzmuž sa, nebuď baba!“ Neignorovať, nepodceňovať a nezosmiešňovať – to je prvý krok k riešeniu problému, ktorý je reálny a rozšírenejší, ako si pravdepodobne väčšina z nás uvedomuje.