Denník N

SNS chce povolávať mužov do armády, ktorej chýbajú kasárne i uniformy

Povinná vojenská služba fungovala na Slovensku do jesene 2005. Od roku 1993 armáda povolala 270-tisíc brancov. Ďalších 58-tisíc absolvovalo civilnú službu. Foto - TASR
Povinná vojenská služba fungovala na Slovensku do jesene 2005. Od roku 1993 armáda povolala 270-tisíc brancov. Ďalších 58-tisíc absolvovalo civilnú službu. Foto – TASR

Čo by si vyžadoval nápad s povinnou vojenčinou – zohnať ubytovacie aj výcvikové priestory a výstroj, vyčleniť vojakov, ktorí by riadili výcvik, peniaze na žold i sociálne a zdravotné odvody.

Jeden zo slovenských dôstojníkov nedávno opísal Denníku N, ako to vyzerá v armádnom sklade na výstroj v Nemšovej. V skratke: videl tam len doplnky, ktoré nepotrebuje, a veľkosti oblečenia, ktoré nenosí.

„Vyzerá to tam ako za socializmu. Na regáloch majú žlté pyžamá, hliníkové ešusy. Pokiaľ potrebujete maskáče, sú len tie s púštnym vzorom, ktoré na Slovensku nepotrebujete,“ rozprával dôstojník, ktorý slúžil v Bratislavskom kraji.

Slovenská národná strana teraz verejnosť presviedča, že takto vybavené ozbrojené sily by sa mohli rozšíriť o tisíce mladých brancov, ktorí by podobne ako v minulosti rukovali povinne na vojnu.

Predseda strany Andrej Danko a jeho minister obrany Peter Gajdoš oznámili, že je vhodný čas rozbehnúť debatu o tejto téme.„Nešťastím bolo zrušenie povinnej základnej vojenskej služby. Asi prichádza čas a budeme sa musieť o tom baviť, že tri mesiace 18-ročnému chlapcovi na vojne pomôžu,“ povedal Danko pre TASR.

Predseda vlády Peter Pellegrini na tieto úvahy zareagoval tým, že ohľadom zavedenia povinnej vojenčiny by musela nastať veľká spoločenská zhoda.

Je teda pravdepodobné, že SNS to nemyslí úplne vážne a chce sa len zapáčiť voličom, ktorí opakujú tradičný názor, že „mladým chýba vojna“.

Denník N sa rozhodol pozrieť na to, čo všetko by si obnovenie vojenčiny vyžiadalo. Rozprávali sme sa s viacerými odborníkmi, ktorí sa zhodli na jednej veci: ak by sa mali uskutočniť predstavy SNS, znamenalo by to obrovské logistické úsilie a s tým spojené investície.

Vojenský analytik Vladimír Bednár napríklad odhadol finančné náklady na minimálne pol miliardy eur, ktoré by štát musel pokryť z vlastného rozpočtu.

Júl 2001: Nováčikovia na útvare v Rožňave fasujú vojenské kanady. Foto – TASR

Problém číslo jeden: kto urobí odvody

Vráťme sa o necelých pätnásť rokov dozadu. Do prvého kontaktu s armádou sa mladý muž dostal krátko po osemnástke, keď si ho armáda zavolala doporučeným listom do budovy vojenskej správy. Odvodová komisia si preštudovala jeho zdravotné záznamy a mladíkovi v spodnej bielizni len oznámila: odvedený alebo neodvedený.

Dopredu tak vedel, či môže po dokončení strednej školy očakávať povolávací rozkaz, prípadne či si má začať vybavovať civilnú službu.

Kto by však tieto odvody robil v súčasnosti?

Vojenské správy boli zrušené, ich budovy predali alebo sa rozpadávajú. Ich agenda prešla na okresné úrady, ktoré však zodpovedajú len za evidenciu občanov schopných vojenskej služby. „Klasické odvody sa už niekoľko rokov nerobia. Občanov, ktorí neboli na vojne, je možné odviesť len v prípade,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Prečítajte si knihu od Vladimíra Šnídla: Pravda a lož na Facebooku

Viac

SNS na obrane

Teraz najčítanejšie