Denník N

Bol som na vojenčine krátko po Andrejovi Dankovi, takto to tam vyzeralo

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Nulový výcvik, zmar, nedodržiavanie pravidiel – tomu učila slovenská armáda v čase, keď v nej slúžil predseda SNS. Dnes to označuje za užitočnú skúsenosť.

Andrej Danko opäť hovorí o obnovení povinnej vojenskej služby. Tú svoju skončil v roku 1998 ako desiatnik v kancelárii vtedajšieho ministra obrany Jána Siteka. Mňa slovenská armáda v rovnakej hodnosti vyslala do života o necelé tri roky neskôr.

Najprv kontext: Predseda SNS nie je jediný, kto o takejto možnosti uvažuje. Pod vplyvom ruskej hrozby je témou napríklad vo Švédsku, spomína sa aj v Nemecku a inde. V Izraeli je povinná služba v armáde úplnou samozrejmosťou, dokonca aj pre ženy. Problémom preto nemusí byť ani tak samotný nápad, ako skôr Dankova argumentácia a slovenská realita.

Danko už pred rokmi tvrdil, že povinná vojenčina mnohých mladých mužov „vyformovala, naučila disciplíne, mnohých istým návykom, naučila ich správať sa v mnohých hraničných situáciách“. Neviem ktorých, ale v mojom prípade išlo o stratený (necelý) rok života. Nedovolil by som si generalizovať len na základe vlastných skúseností, ale medzi rovesníkmi slúžiacimi od Pezinka po hranice s Ukrajinou nepoznám nikoho, kto by si myslel niečo iné. Andrej Danko je vzácnou výnimkou.

Ak si niekto predstavuje, že slovenská armáda robila z mladých mužov vojakov, tak ja som za deväť mesiacov zo svojho samopalu vystrelil dvakrát. Viac výcviku mi štát nedoprial napriek tomu, že ma posielal strážiť muničné sklady. No aj keby to bolo dvadsaťkrát, vojak by zo mňa nebol. Zato som minul kvantum

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie