Kapitán si robí srandu, nie všetci sa smejeme

Keď sa dvojmesačné mača prvýkrát ocitlo zoči-voči psovi, naježilo sa na takmer dvojnásobnú veľkosť, chvost ako veverica. Postavilo sa k psovi bokom, aby bolo ešte väčšie, a pohybovalo sa k nemu prískokmi, aby bolo napokon najväčšie. Nedalo sa inak, len vybuchnúť nad tým od smiechu.

A vtedy som si spomenula na výložky kapitána Danka a na knihu Desmonda Morrisa Ľudský živočích (možno známejšiu v podobe seriálu BBC), a hneď ma prešiel smiech. Zoológ Morris sa rozhodol pozorovať správanie človeka ako hocijakých iných živočíchov, a hoci sa občas dostal do sporu s antropológiou a hoci ho na človeku vôbec nezaujímala reč, priniesol vtedy celkom zaujímavé pohľady.

Mača použije srsť, aby sa „zväčšilo“, človek na ten istý účel vynašiel výložky. Keď si ich prišije, má väčšie plecia, čím dáva najavo nepriateľovi, že je silný. Čím väčšie výložky, tým je silnejší. Čím menší človek, tým väčšie výložky, stačí si spomenúť na prvého slávneho nositeľa mena Bonaparte. Dobré je aj ozdobiť sa medailami od hlavy po päty – tak ľudské mravenisko rozpozná jediným pohľadom, kto je tu šéf. Až komické boli oblečky, do akých sa vedel vyparádiť Kaddáfí alebo Bokassa, prezident a následne samozvaný cisár Stredoafrickej republiky.

No ak je človek len predsedom parlamentu v demokratickej európskej krajine, nemá inú možnosť ako nosiť obleky, ktorými sa nijako nelíši od tisícok ďalších mravcov. Na oblek si výložky nenacapí, tak ho hreje aspoň myšlienka na statusový symbol uložený doma v šuplíku.

Problém je, že hodnosť kapitána má zaslúženú asi tak ako doktorský titul a k šťastiu mu stačia potvrdenia statusu, nevadí mu, že reálne nedosiahol jedno ani druhé.

Danko publikoval silvestrovské video, ktorým chcel popriať šťastný nový rok a mal ešte pár zámerov. Čiastočne mu vyšli – zatlieskali mu aj ľudia, ktorých inak neoslovuje, zlostné výlevy na Ficov spôsob by odsúdili a bežné želanie do nového roka by ich nezaujalo. Naozaj ich presvedčil, že si urobil príjemnú srandu sám zo seba, takže je v podstate fajn chlapík, ktorý eviduje svoje chyby.

Lenže strieľať si zo svojho ustavičného brbtania je jedna vec. Druhá je žartovať o praktikách, ktoré náležia skôr do malej africkej diktatúry než do demokratickej krajiny a ktorou je aj fakt, že sa dal povýšiť vysoko neštandardným spôsobom.

Možnosti sú dve: buď je to od Andreja Danka šikovný ťah, alebo (a pravdepodobnejšie) nevidí, a teda stiera rozdiel medzi kategóriou „malé ľudské nedokonalosti“ a kategóriou „perfídnosti“.

„Aj tak si pustia, čo budú chceť,“ vraví Danko na konci. Samozrejme. Nie všetci sa mentálne nachádzame v afrických diktatúrach.