Denník N

Z jej rebélie vyvierala krehkosť a citlivosť, Katarína Morháčová bola talentovaná umelkyňa a neprehliadnuteľná osobnosť

Katarína Morháčová (1986 - 2018). Foto - Katarína Poliačiková
Katarína Morháčová (1986 – 2018). Foto – Katarína Poliačiková

Stratili sme talentovanú, múdru, vzdelanú mladú umelkyňu. Odišla príliš skoro. Kamaráti, umelci, pedagógovia a kurátori spomínajú na umelkyňu Katarínu Morháčovú, ktorá zomrela vo veku 32 rokov.

Je to jedno z jej prvých videí, ktoré mala na svojej stránke z roku 2011. Volá sa femmes fatales, osudové ženy.

Na pravej strane stojí vždy ona, Katarína Morháčová, na ľavej strane jedna z piatich žien, ktoré si vybrala. Nerozprávajú sa spolu, ony hovoria o svojich „osudových ženách“, o tých, ktoré ich inšpirovali, ktoré obdivovali, ktoré im boli sympatické svojím konaním či postojmi. A ona hovorí o nich – lebo v určitom období boli ony jej osudové ženy, jej „hrdinky“. Ženy, ktoré zohrali významnú úlohu v tom, ako sa pozerá na svet a ako by ho chcela zmeniť k lepšiemu.

Pred jej kamerou sa vystriedali stará mama, mama aj sestra a tiež kamarátky. Rozhovory sa prelínajú, nikdy nepočuť všetko, ale to zásadné odznie. Už tu je zrejmé to podstatné: Je mimoriadne otvorená, zvedavá a snaží sa pozerať na jedno miesto, jednu vec, jeden fenomén, jeden problém, nespravodlivosť, stereotyp či predsudok vždy z nejakého iného miesta, než býva zvykom, a vo svojej snahe ide až na hranu. Na hranu toho, čo sa má, nemá, musí, nesmie. Prejavuje obdiv, fascináciu a nezdráha sa priznať vlastné pochybnosti, nedokonalosti, či márnosť snahy o dokonalosť s absolútnym nadhľadom a zmyslom pre humor. Je kritická. Je láskavá. Neprehliadnuteľná. Bola.

Katarína Morháčová a jej mama vo videoinštalácii femmes fatal.

Keby dnes niekto robil podobné video, stála by ona na tej ľavej strane ako jedna z tých osudových žien, o ktorých hovorila s rešpektom, s obdivom, so schopnosťou reflexie, s energiou, ukazujúc vlastné pochybnosti a zraniteľnosť, aby sme sa tiež nezdráhali ísť s nimi von.

Katarína Morháčová, absolventka bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení, na umeleckej scéne známa aj ako Kata Mach, umelkyňa a neúnavná performerka, zomrela 27. decembra vo veku 32 rokov.

Posledná rozlúčka bude v piatok 4. januára 2019 o 8.45 h v bratislavskom Krematóriu. Večer o 19.00 h bude v Temporary Parapet na Pražskej 11 spomienková akcia pre blízkych a priateľov, ktorá bude pokračovať od 22.00 h vo Fuge, kde zahrajú Adacta, Jano Doe a Kabal.

Katarína nám všetkým menila životy. Bola vždy tou, ktorá podporila, poradila, vypočula. Často mala pocit neistoty. Pocit, ktorý ju neustále sprevádzal. Nedôveru vo svoju tvorbu, samú seba a podobne. Všetci však vieme, že jej tvorba bola autentická, jediná svojho druhu. Že v nás zanechala stopu, ktorá je plná radosti. Že jej prítomnosť v priestore bola pohlcujúca. V dobrom slova zmysle. Jej smiech sa niesol priestorom a vedeli sme, že je nablízku. Naša Katka. Ako vždy vravievala: „Keby neexistovalo umenie, tak môj život by nemal zmysel.“

Jej život zmysel mal. Zanechala nám tu po sebe množstvo spomienok, skúseností, rád, vôní a chutí, nezameniteľných chvíľ a množstvo nadčasového performatívneho umenia.

Tomáš Kmeť, umelec, artyoucaneat.sk 

Katka bola jednou z najláskavejších, najmilujúcejších, najsilnejších, najdrzejších, najhlučnejších, najkrajších, najvtipnejších a zároveň najkrehkejších a najjemnejších žien, aké som kedy poznala. Vždy som milovala a obdivovala jej sčítanosť, otvorenosť, nebojácnosť, ideologickú konzistentnosť, bezbrehú životnú múdrosť. Bola jednou z hŕstky ľudí, ktorí komplexne premýšľajú nad každým detailom sveta, ale nikdy pritom nestrácajú brilantný humor, vášnivý zápal pre vec, srdce ani dušu. Svoje silne angažované politické názory demonštrovala v živote i vo svojej práci. Verila, že umenie má revolučný potenciál, že v sebe nesie silu subverzívne narúšať status quo, že môže byť hýbateľom spoločenskej zmeny. Vždy sa u nej pohybovalo medzi hĺbavo osobnou i verejne kritickou rovinou, a hlboko reflektovalo Katine ľavicové a feministické chápanie sveta a jej pozíciu v ňom. A tieto postoje budú chýbať nielen na umeleckej scéne.

Zuzana Jakalová, kurátorka

Katarína Morháčová, Zuzana Jakalová a Katarína Poliačiková na výstave Dokonalost, Prádelna Bohnice, 2013. Foto – Jan Hromadko

Šokovala ma tá správa, ako každého z umeleckej obce. Stratili sme talentovanú, múdru, vzdelanú mladú umelkyňu.

Nastúpila k nám na magisterské štúdium do Ateliéru IN na VŠVU na Katedru intermédií po skončení bakalárskeho štúdia v ateliéri profesora Daniela Fischera. Dva roky sme ju podporovali s Luciou Tkáčovou počas štúdia a snažili sme sa jej pomôcť nájsť si vlastnú cestu v umení-živote. Skončila u nás sebavedomou, inteligentnou, feministickou videoinštaláciou. Sledovala som jej ďalšie kroky a držala som jej palce, aby našla radosť z tvorby a z rôznych iných aktivít. Odišla veľmi skoro, zanechala za sebou veľa otáznikov vo vzduchoprázdnom priestore, bude nám veľmi chýbať.

Prof. Ilona Németh, DLA

V posledných dňoch rozmýšľam, že opísať Katku je také ťažké, ako vysvetliť pohlcujúcu energiu New Yorku. Mesta, ktoré vždy túžila navštíviť.

Katarína bola charizmatická bytosť. Múdra, hlučná, odvážna, ústretová, zvedavá, dobrosrdečná, bláznivá, inšpiratívna. Gurmánka, intelektuálka, feministka. Úprimne sa zaujímala o takmer všetko na svete. Vo všetkom, čo robila, išla na hranu a ľuďom vo svojej blízkosti posúvala hranice komfortných zón – jej bytím aj jej umením, pričom tieto spolu tvorili jej existenciu.

S Katkou nás spájalo desaťročné priateľstvo. Jeho hĺbka, vo všetkom, čo obsahovala, pre mňa bude vždy nesmierne obohacujúca. Katkina energia zapĺňala priestor takým spôsobom, že je teraz ťažké uveriť prázdnote, ktorá nastala. Pre komfort našich duší sa môžeme snažiť tento jej krok pomenovať alebo vysvetliť. Verím však, že pre Katarínu to je ďalšia vzrušujúca a predovšetkým oslobodzujúca expedícia.

Katarína Poliačiková, umelkyňa

Z workshopu v Kremnici, 2010 s Andrásom Cséfalvayom. Foto – Martin Špirec

Mali sme dobrých učiteľov, ale na výtvarnej akadémii ide z veľkej časti aj o energiu, ktorú dávajú spolužiaci a kolektív. Ani neviem povedať, aké som mal šťastie, že som bol v ateliéri s Kačenou. Našu úlohu sme brali strašne vážne, maľovali sme aj v lete a potom sme sa o tom rozprávali do noci. Bolo to strašne intenzívne, byť vo vetre vzájomných ambícií, vytrvalosti, analytickosti a hlúpych vtipov. S Kačenou to bola najlepšia škola.                                                                                                                                                                     András Cséfalvay, umelec

Keby som dostala ešte jednu šancu ťa stretnúť… OK predstavujem si, že sme sa stretli. Tak ako naposledy vášnivo diskutujeme o umení, antidepresívach, priberaní a chudnutí, nezmyselných diétach, izraelsko-palestínskom konflikte, o mužoch, o ženách a zase o umení. Ty gestikuluješ, ja učkujem, fajčíme jednu od druhej a navzájom si odporujeme, súhlasíme a nesúhlasíme a pochechtávame sa. Potom si spomeniem na príhodu, ako sme ťahali do Hitu nákup a tebe sa roztrhla šľapka, tak si ju nohou posúvala a kráľovsky sme sa na tom zabávali. Rozosmiali sme všetkých okoloidúcich na Gorkého. Opäť sa kráľovsky bavíme… Potom sa ťa spýtam, či ťa nevyčerpáva to performovanie. Poviem ti, že si máš dávať pozor na to, čo zo seba ukážeš. Vieš, že som sa vždy o teba bála. Už sa báť nemusím. Hnevám sa, Kata. Nie na teba. Taký ten nekonkrétny hnev. Je mi to veľmi, veľmi ľúto. Love you.

Dorota Kenderová, umelkyňa a riaditeľka VSG Košice

Katka, mala si veľké srdce. Vedela si počúvať. Dokázala si pomôcť. Také jednoduché vlastnosti, ktoré má málokto. Kričali sme na seba, keď si maľovala – syntetickú farbu bolo cítiť na celom poschodí. A potom znovu počujem tvoj hlas, smiech – strašne sa hanbím, stále mám čo doháňať, učiť sa. Vždy, keď sme sa stretli, prehodili sme pár viet. Iba raz nie – prešla si okolo a počúvala hudbu. A vôbec neviem ako, ale bola si stále tu. Z tvojich papierových trúbok som vytvoril strom. Je ti jasné, že Zuzka mi tento text opravila…mala ťa rada. Vedela si sa úplne naj rozprávať. Ešte raz ďakujem za pomoc. Budeš chýbať, Katka.                                                                                                   Martin Špirec, umelec

Foto – Jaro Varga

Katka bola moja spolužiačka, kolegyňa v galérii HIT, kamarátka, super umelkyňa, ale hlavne spriaznená duša. Keď si v spomienkach prehrávam spoločné chvíle, je mi do smiechu. Rebelský smiech a vtip bol súčasťou Katkinho každodenného outfitu. Z Katkinej rebélie však vyvierala jemnosť, krehkosť a citlivosť, ktorou sa dotýkala sveta. Bude mi veľmi chýbať.

Jaro Varga, umelec

Katku som vnímal ako energickú umelkyňu, ktorá všetko robila s elánom. Mám na ňu veľa úsmevných spomienok a bola našou prvou fanynkou hudobného projektu Brada (spolu s Nenadom Brankovićom). Pred piatimi rokmi počas nášho prvého koncertu vo Photoporte pred nami sedela na zemi a so zavretými očami sa nechala unášať ťaživými tónmi. Neskôr po koncerte sa chopila gitary a sláku a len tak hrala. Nahovárali sme ju s Nenadom, aby sa vybrala touto cestou a prispela tak svojou náturou do slovenskej experimentálnej hudobnej scény. Nepochybne by pod pseudonymom Katapocalyptica vynikala medzi všetkými geeks, čo tú scénu tvoria.

Boris Sirka, umelec

Foto – Nenad Branković

Katarínu a.k.a Katu Mach som poznala ako silnú energickú osobnosť, ktorá pôsobila na scéne ako spojivo, bola vzácnym sieťovacím človekom, dušou každej umeleckej akcie. Jej vyžarovanie bolo neprehliadnuteľné, patrila k ľuďom, ktorých bolo hneď všade „plno“. Okrem toho, že odvážne rozmýšľala a rozvíjala sa vo svojich vlastných projektoch, dokázala sa s citom a profesionalitou venovať umeniu a práci iných. Viackrát sme sa stretli práve pri takýchto príležitostiach, vždy som ocenila, ako vedela pred natáčaním uvoľniť atmosféru, položiť tie správne otázky, vystihnúť podstatné detaily témy. Je mi smutno, lebo odišla úžasná žena a autorka, ktorá naozaj verila v umenie a vedela sa pre jeho ideál nezištne rozdávať. Práve to nám tu bude veľmi chýbať.

Lucia Gregorová Stach, vedúca kurátorka zbierok moderného a súčasného umenia SNG

Katarína pre mňa navždy zostane stelesnením pojmu femme fatale a v tom najlepšom slova zmysle poriadne svojskou spolužiačkou, kolegyňou a kamarátkou. Fascinoval ma poriadok, ktorý vedela mať vo svojom chaose…a to, ako dokázala v hodine H všetko vyriešiť.

Peter Barényi, umelec, artyoucaneat.sk

Mrzí ma to. Nezabudnuteľné je, aké miesto mala v našich srdciach. Jej energia… Pomohla mi, keď som bezradne hľadal svoje prvé oblečenie na bike. Pamätám si jej zápal, mnoho akcií a jej nápomocnosť. Každý rok by sme pravidelne na jej počesť mohli zajazdiť nejakú trasu. A nech má aj 130 km. Nech to zabolí…                                                                                                                                                  Erik Šille, umelec

Katarína Morháčová a Tomáš Kmeť na výstave Jana Vasilka. Foto – Tatiana Takáčová

Moje posledné momenty strávené s Katou Mach predstavovali zároveň kontakt po dlhšom období, ktorý bol navyše veľmi srdečný – aspoň ja som mala ten pocit. Kata nám v poslednej chvíli „zachránila“ odovzdávací event Ceny Oskára Čepana, kedy sa naň bez akéhokoľvek udania dôvodu vopred nedostavil dohodnutý tlmočník. Keď som sa v kulminujúcom strese zo vzniknutej situácie obrátila na Katarínu, ktorej výborné jazykové vybavenie bolo všeobecne známe, bez mihnutia oka sa postavila na pódium a celú oficiálnu časť večera s nadhľadom a ľahkosťou odtlmočila. Bola som jej za tento prejav ľudskosti a spolupatričnosti veľmi vďačná. Cene Oskára Čepana tento rok veľmi fandila, bola oporou nás organizátorov. S novou platformou Artyoucaneat.sk, ktorú založila so svojím Tomášom Kmeťom a Peťom Barényim, sa do konca roka rozhodli reflektovať iba tento projekt.

Bola som jej vďačná za slová podpory, uznania a prajnosti. Lebo taká Kata bola – nezištne dokázala podporovať, odovzdávať sa veciam a pomáhať, s celou svojou neskrotnou a živelnou energiou, ktorú rozdávala všade, kde sa objavila. Naše posledné spoločné konverzácie, vedené, žiaľ, už len messengerovo, sa týkali napríklad aj jej pochybností „či sa na to umčo nevysrať, keď sú všetci takí precitlivelí“. Zdelila mi aj, že je vďačná za „starnutie a múdrenie“. Mala pocit, že je do seba miestami príliš zahľadená, ale že nepozná väčšie životné naplnenie ako pokoj a samotu v tichu ateliéru. Katka bola mimoriadne inteligentná a citlivá, ako v živote, tak vo svojej tvorbe, ktorá jej nastavenia a postoje prirodzene reflektovala. Možno práve zvýšená senzitivita a túžba po dokonalosti, s ktorou dlho vnútorne bojovala, boli tým, čo zároveň generovalo tlak, ktorému napokon podľahla.

Z vďaky za záchranu čepanovského večera chcela odo mňa miesto honoráru iba „nejaký kvetináč s bársakou burinou, lebo miesto detí teraz pestujem kvety :-)“. Kati, ten kvetináč s ružovými kvetmi Ti zajtra odnesiem už len do krematória, Ty trdlo… Hádam si vedela, čo robíš, ale nami, čo sme tu ostali, to veru pekne zamávalo, mrazivo nás to paralyzovalo. A ešte prirodzene dlho bude… Na niečo také otrasné, ako je tvoj odchod a bude tvoja absencia medzi nami, sa totiž bude „zvykať“ iba DOSŤ ťažko.

Lucia Gavulová, kurátorka, koordinátorka Ceny Oskára Čepana

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie