Svet podľa Danka
Andrej Danko nechce povinnú vojenčinu pre obranyschopnosť Slovenska. Chce ju, lebo chce národ slepo poslušných ľudí.
Autor Cynickej obludy
Andrej Danko prišiel s myšlienkou, že by sme mali zasa zaviesť povinnú vojenskú službu, pretože 18-ročnému chalanovi predsa tri mesiace na vojne rozhodne nemôžu uškodiť.
Pochopiteľne, zaoberať sa tým, čo hovorí Andrej Danko, nad rámec zosmiešňovania jeho a jeho voličov, je vo všeobecnosti pod moju úroveň. Je to len taký duševný smog, ale argument o tom, že obdobie buzerácie, šikany a podriaďovania sa nejakej gume, ktorá síce nemôže rozumnému mladému človeku nič dať, ale rozhodne mu môže uškodiť, je presne to, čo dospievajúci muž potrebuje na dovŕšenie svojho mentálneho a občianskeho vývoja, to nie je niečo, čo sa endemicky vyskytuje len v hlave Mgr. Kapitána.
Že vojna urobí z chlapca muža, si myslí veľa ľudí. Dokonca aj ja takých osobne poznám, a to som živého priaznivca SNS v živote nevidel a dúfam, že ani neuvidím. Najčastejšie som tento pseudoargument počúval v čase, keď som sa na prelome storočí sám vyhýbal nástupu na povinnú vojenčinu. Vtedy to už našťastie nebolo také ťažké, našiel som si smiešne ľahkú vysokú školu (filozofia na FiF UK), ktorou som mohol preliezať so slušným prospechom a popri tom viesť úplne normálny život s prácou na plný úväzok, až kým celú tú hovadinu s vojenčinou vtedajšia vláda konečne nezrušila.
Musel som síce tri roky viackrát týždenne stretávať v krúžku Ľuboša Blahu, ale inak to bolo najrozumnejšie rozhodnutie, aké som mohol urobiť, a veľmi som sa čudoval každému, kto rezignoval a dobrovoľne na povinnú vojenčinu alebo na civilku v tých časoch nastúpil.
Otravné boli akurát práve len tie reči okolo. Každú chvíľu sa našiel niekto ochotný prisahať, že vojna je mladému človeku užitočná, že mu povie, o čom je skutočný život, že mu ukáže, kde je jeho miesto v spoločnosti, že ho naučí pokore a rešpektu k autoritám a pomôže mu zaradiť sa do spoločnosti.
Vtedy, keďže životne som bol stále len na začiatku, som sa tým nijako veľmi nezaoberal, jedným uchom dnu, druhým von. Na to, aby som vedel, že na vojnu v žiadnom prípade nechcem ísť, mi bohato stačila predstava, že by som šesť mesiacov nebol pánom nad vlastným životom, že by som musel spávať v jednej miestnosti s desiatimi týpkami, z ktorých by štatisticky aspoň polovica mala sporne vyvinuté civilizačné návyky a minimálne dvaja by určite boli také tie typy, čo ťa na diskotéke zmlátia, lebo si z vedľajšej dediny, a vo všeobecnosti by ma tam nútili robiť veci, v ktorých som nevidel najmenší zmysel, prípadne som k nim mal rovno odpor.
Vyhol som sa vojne s úplne čistým svedomím, lebo mi bolo jasné, že aj keby
