Trénuje osemročných: Keď rodič počas zápasu nevhodne vykrikuje, dieťa stiahnem z ihriska

Adam Klanica je futbalový tréner nastupujúcej generácie. Rodičov upozornil, že od ich synov bude chcieť, aby robili chyby a učili sa na nich. Rozhodnutia v hre preto necháva na samotných 8-ročných chlapcov.

S rodičmi si odmietol tykať a dokonca sa nemôžu ani spýtať, prečo ich syn nie je nominovaný na turnaj. Povie to len hráčovi priamo.

Prečo ste si odmietli tykať s rodičmi vašich zverencov?

Keď som začínal ako asistent, spravil to tak môj hlavný tréner Viktor Porth. Povedal, že rodičia, s ktorými si potykal, mali pocit, že mu do práce môžu viac rozprávať a mali pocit, že sú na jeho úrovni. Bez ohľadu na to, či futbalu rozumejú alebo nie, to nie je správne. Mal pravdu, aj keď vtedy som mal pocit, že taká hlúposť ako tykanie ma neovplyvní. Od rodičov síce stále nemám veľký odstup, je to však profesionálne. Keď sa na víkendových turnajoch rozprávame pri víne, stále si vykáme.

Nebol niekto z nich ofučaný?

Otvorene som im povedal, prečo si s nimi nechcem tykať. Bolo pár, čo si chceli tykať, veď som mladý chalan, všetci sú odo mňa starší. Myslím si, že to pochopili.

Ako je to s deťmi?

Doba už je iná. Mám zverencov, ktorí chodia do anglických škôl, v ktorých učiteľom tykajú z povahy jazyka a prenášajú to aj do momentov, keď sa s nimi bavia po slovensky. Ideálne je vykať si a keď sa už tyká, musí tam byť stále rešpekt a dieťa musí vedieť, kde je hranica. Potom je to úplne v poriadku. Deti treba naučiť hlavne slušnosti. S tykaním zverenca nemám zlé skúsenosti.

Keď začne tykať jeden, všimnú si to ostatní a pridajú sa. Ale nebolo to tykanie ako so svojím 8-ročným kamarátom, len mi povedia „čau“ namiesto „dobrý deň“. Niektorí tvrdia, že sa medzi nami môže vytvoriť príliš blízky vzťah a môže to byť problémom, keď po mne dostanú nového trénera, ktorý bude vyžadovať väčší odstup.

Prečo meníte trénerov po dvoch-troch rokoch?

Teraz je tréner špecialista na svoju kategóriu. Inak sa trénuje prípravka, žiaci a dorast. Môžem sa stať expertom na danú kategóriu. Navyše, každý nový tréner môže dať nové impulzy, keď pri nejakom trénerovi hráč stagnuje. Nefunguje to tak len u nás, ale aj v kluboch, čo sú na vyššej úrovni.

Stretli ste sa s tlakom od rodičov, že práve ich syn by mal hrať?

Stretol by som sa, ak by som od začiatku nenastavil pravidlá. Na prvom rodičovskom si treba nastaviť pravidlá pre všetky tri strany tréner – rodič – dieťa. Od Viktora som prebral princíp, že rodič nemá dovolené pýtať sa ma, prečo jeho dieťa nehrá. V kádri mám 22 detí, sú turnaje, kam ide len deväť hráčov. Trinásť zostane doma a musia vedieť, prečo zostanú doma. Poviem im dopredu, že na turnaj idú tí, ktorí sa najlepšie správali na tréningu, alebo tí s najväčším progresom. Ak nepoviem dôvod, prečo niekto nejde, chlapec má za mnou prísť a spýtať sa, nie rodičia. Ešte nikdy sa mi nestalo, že by prišiel rodič.

Aj keď medzi nominovaným a nenominovaným nebol veľký rozdiel, máme veci ako domáce úlohy či dochádzku. Nikdy však nehodnotím na základe toho, či hral niekto zle v zápase, to v tejto kategórii neexistuje. Všetko závisí od tréningu.

Keby ste mali hráča, ktorý je od ostatných viditeľne lepší, ale na tréningu neplní pokyny, nezoberiete ho na turnaj?

Mali sme aj takých. Aj 7-ročný chlapec, keď na tréningu vidí, že všetkých spraví, si myslí, že je majster sveta. Ak poviem, aby sa išli napiť, a on si ešte štyrikrát kopne na bránku, tak keď to spraví druhýkrát, pošlem ho dole z ihriska a automaticky nemôže ísť na najbližšiu akciu. Boli dvaja-traja, ktorí mali takýto problém. Je ale dôležité, aby som mu povedal, že viem, že je šikovný a že to aj sám vidí, ale pokiaľ sa nezlepší prístup, na zápasy nebude chodiť, aj keby bol najlepší. Zabralo to, každého baví hrať zápasy. Inak, keď už hráča pošlem dole počas tréningu, rozprávam sa už aj s rodičmi. Akceptujú to, lebo vidia, že som spravodlivý. Keď vidia, že dodržím, čo poviem, nemajú s mojimi rozhodnutiami problém.

Rodičom ste upravili slovník povzbudzovania počas zápasov. Prečo?

Sú top kluby, kde je prítomnosť rodičov na tréningoch zakázaná a na zápasoch sú v zóne, aby ich deti nepočuli. U nás to ešte nie je možné. Rodičom hovorím, že deti si vážia, že sú tam, mal som to tak aj ja.

Vysvetlil som im, že na jednej strane ihriska sú oni a na druhej ja. Nejde o to, že si myslím, že rodičia kričia zlé pokyny. Podstata je tá, že chcem, aby sa dieťa rozhodovalo samo, takže ani ja mu nekričím, aby prihralo či strieľalo. Kričím motivačné pokyny, burcujem alebo rozdávam taktické pokyny. Chcem, aby vznikol kreatívny hráč.

To, či to bolo správne rozhodnutie, mu potom poviem. Ale nezlepší sa, kým sa nebude učiť na vlastných chybách. Môžem ho ovládať ako robota, ale nič sa nenaučí. Keď urobí niečo dvadsaťkrát zle a raz dobre a ja mu poviem, že ten jeden raz to bolo dobre, pochopí to.

Toto som rodičom vysvetlil na začiatku sezóny. Že chcem, aby deti robili chyby a nech sú z toho aj góly. Ale aby sa na nich učili. Keď ich budem stále riadiť, pomôže im to vyhrať jeden sprostý zápas, ale z dlhodobého hľadiska im to nepomôže v ničom. Rodičia to pochopia, keď im to človek vysvetlí. Ale nie formou, že nebudete rozprávať a bodka.

Na jednom turnaji ste hráčom povedali, že nejde o výsledok, nech si len skúšajú kľučku, ktorú trénovali celý mesiac.

Štyridsaťkrát v zápase urobí rovnakú kľučku, ja mu tlieskam, rodič nadáva. To sa ale nemôže stať. Ja chcem, aby si dieťa vyskúšalo kľučku v zápase, čo je najnáročnejšie možné prostredie, a aby tam videlo, kedy má a kedy nemá zmysel ju robiť. Keby som rodičom dopredu nepovedal, že niekedy budeme takto hrať, stávalo by sa, že mi budú nadávať a začnú kričať na deti. Keď im to však vysvetlím, je to v poriadku. Podľa mňa by to však celé nefungovalo, keby rodičia nevideli, že po takýchto metódach prichádza progres.

Čo ak rodič aj tak dáva pokyny počas zápasu?

Jeho dieťa ide dole z ihriska a rodičovi povie, že ak s tým neprestane, nebude ďalej hrať. Do takéhoto extrému som zašiel dvakrát. Vytočilo ma, že dieťa hralo fantasticky a rodič od neho chcel ešte viac. Rodič sa mi potom ospravedlnil a sám uznal, že sa nechal uniesť. Nedá sa to z nich úplne zmazať, niektorí sa vždy nechajú uniesť, ale myslím si, že je to už v pohode.

Čo môžu kričať?

Chváliť, makaj, nevadí. Všeobecné pokyny, ktoré nič nepovedia. Nemôžu kričať nič negatívne, to neexistuje. Niektorí sú schopní kričať „čo si to urobil?“. Keď majú pocit, že niet za čo chváliť, nech sú radšej ticho.

Ako veľmi záleží na výsledku zápasu?

Hovorí sa, že vôbec, s čím nesúhlasím. Momentálne je na Slovensku trend, že sa majstrovské zápasy v týchto kategóriách nevyhodnocujú. Výsledky pošleme na zväz, ale nezverejnia sa, čo v mojich očiach nedáva zmysel. Samozrejme, výsledok nie je dôležitý, ale je obrazom niečoho. Je dôležité, ako k nemu prídem. Už aj v našich kategóriách sú tréneri, ktorí tlačia deti, aby vyhrali za každú cenu. Dieťaťu rozprávajú, nech loptu odkopáva na tribúnu, hlavne, že vyhrá 1:0. To je hrozné.

Ale keď hrám svoju hru, využívam veci z tréningu a vyhrám nad niekým, kto tiež hrá svoju hru, výsledok má svoju cenu, pretože deti môže motivovať. Hlavne ak so súperom predtým prehrali, no teraz ho zdolali rovnakou hrou. Zbadajú, že to, čo robíme, má zmysel a funguje to.

Áno, ale kým sa budú zverejňovať výsledky, vždy tam budú tréneri, ktorým pôjde len o ne.

To je ich chyba a majú byť vzdelávaní. Aj keď chodia na školenia, prízvukujú im, o čo ide. O zlepšovanie individuálnych schopností dieťaťa, nie o výsledok. Na školení s tým súhlasia, ale keď prídu na zápas, robia presný opak.

Chcem od detí, aby ukazovali veci, ktoré ich bavia, nech sa na ihrisku vybláznia pri dodržaní nejakých základných taktických pokynov. Aj keby som hral s Barcelonou a budem vyhrávať 1:0 v poslednej minúte, neexistuje, aby chlapec loptu odkopol. Chcem vyhrať, som šialený do víťazstiev, ale víťazstvo ma poteší oveľa viac, keď som hral svoju hru.

Záleží na tom, aby ste aj prakticky vedeli ukázať, o čom hráčom rozprávate? Napríklad kľučku?

Je to absolútne najdôležitejšie. Kedysi som si myslel, že to stačí ukázať na tabuľke alebo to dopodrobna vysvetliť. No jediná ukážka je viac, ako keby som to stokrát povedal.

Môže to diskvalifikovať trénerov, ktorí takú kľučku nedokážu spraviť pre vek či hmotnosť?

Alebo to môže byť človek, ktorý futbal veľmi nehrával, ale zaujíma ho. Pri deťoch je to viac ako o taktike o ukazovaní a ak to tréner nevie, je to problém. Preto je 90 percent mládežníckych trénerov bývalých futbalistov. Aj pre mňa bol na začiatku veľký problém vysvetľovať detaily, preto je dobré začať ako asistent u niekoho skúseného. Ako kopať pravou nohou a ako pri tom postaviť telo, viem prirodzene, ale niekto ma to musel naučiť, čo si ale nepamätám. Dieťa musí pochopiť milión vecí, ale nestačí len povedať, že choď a vystreľ. Treba vedieť vysvetliť, aké musí byť postavenie tela či vytočenie chodidla, keď strieľa.

Ste vzorom aj v správaní?

Musím si dávať pozor na to, čo robím a čo rozprávam. Deti vám to povedia do očí. Keď im poviem, aby nerozprávali na rozhodcu a ja sám to spravím, spýtajú sa ma, prečo ja naňho rozprávam. No a teraz čo? Pokrytectvo tu nie je možné.

Pomáha pri motivácii krik?

U niektorých áno, u iných je to lepšie tichým dohovorom. Mám zverenca, ktorý má obrovský potenciál. Na ihrisku sa však fláka a nesústredí, vyskúšal som aj krik a zrazu z neho bol iný chlapec. Ale sú takí, ktorí idú výkonom dole, keď na nich nakričíte.

Treba dávať aj rozličné tresty?

Áno, ale najväčší trest je, že chlapec nejde na zápas. Lebo keď niekomu poviem, nech si dá päť kotúľov, druhý mi povie, že aj on chce. Potom to nie je trest. Treba vymyslieť niečo, čo ich nebaví.

Je prijateľným trestom poníženie pred kolektívom?

Určite nie. Skôr to riešim individuálne. Chlapec sa musí na tréning tešiť, veci riešim pokojnou formou. Kričanie nie, ponižovanie už vôbec nie. Ako mladší som mal s krikom problém a mal som spoluhráčov, ktorí to nezvládali ani ako dospelí. Niekto nezvláda ani podpichovanie, prenesie sa to aj do výkonov. Nie je to cesta.

Existuje vo futbale kolektívna vina?

Nemôže sa stať, že prehrajú a myslia si, že za to môže jedinec. V živote nikomu nepoviem, že sme prehrali kvôli nemu. Keď sa niekomu nedarí, ostatní ho musia povzbudiť. Niekedy naschvál vytvorím tím, kde sú štyria šikovní a jeden slabší. Chcem, aby toho slabšieho motivovali. Som zvedavý, či sú tí šikovnejší už natoľko vyspelí, lebo platí, že tí, čo sú na ihrisku lepší, sú aj mentálne silnejší. Aby to nebolo tak, že mu nikdy neprihrajú. Ak sa to stane, chlapcovi to dám vypiť.

Ten, kto zatiaľ nie je taký dobrý, za to často nemôže. Hlavne v tomto veku sa ukazuje, kto má aký talent. Keď vidím, že ten, čo je menej šikovný, o to viac maká, šikovnejšiemu veľmi rýchlo vysvetlím, že ak bude stále len rozprávať, ten menej šikovný ho rýchlo predbehne.

Tím je najdôležitejší. Ukazujem im to na maličkostiach, ako že celý tím ide zobrať kužele, aj keď sú len štyri. A nie je to tak, že ich štyria držia, ale ostatní sa pozerajú. Nesú ich všetci.

Je to dôvod, prečo pri hodnotení turnajov vypichnete len jedného najlepšieho hráča a najlepšieho strelca a ostatných hodnotíte len v rámci tímu?

Hodnotím mužstvo a s každým chlapcom sa o jeho výkonoch rozprávam individuálne. Nie každý musí zobrať pozitívne, keď to poviem pred všetkými. Najlepšieho hráča tam dávam ako motiváciu, v hodnotení nepíšem, prečo ním bol, ale poviem mu to osobne. Najlepší je ten, kto dokáže najviac využiť to, čo vie. Nemusí to byť najlepší strelec či brankár s čistým kontom. Chlapci si to obľúbili a vždy sa ma to po turnaji pýtajú. Niekedy je ťažké vybrať jedného, no keď ho vyberiem, poviem im, aký bol ten detail. Potom sa snažia robiť ten detail na ďalšom turnaji a aj mi to po tom ďalšom turnaji pripomenú. Deti baví byť najlepšími.

Ako deti vnímajú kritiku?

Treba im vysvetliť, že keď ich niekto kritizuje, robí to pre to, že od nich očakáva viac. Stále chcem, aby každý ukazoval sto percent z toho, čo vie. Keď uvidí, že ho kritizujem a zmení to a ja ho pochválim, bude si vážiť kritiku aj pochvalu.

Ako často treba chváliť?

Sú chlapci, ktorí pochvalu potrebujú, a sú takí, ktorých pochválim a ešte sa mi smejú a povedia, že veď vedia, že sú dobrí. Niektorých treba pochváliť pred všetkými a keď to niekto potrebuje, môže mu to extrémne pomôcť. Nemusí to byť často, ale v dôležitom momente. Sú chlapci, ktorí berú kritiku ako dospelí, dokážu nad ňou rozmýšľať. Treba ich všetkých spoznať a zistiť, čo na koho funguje.

Čo na vaše metódy hovoria tréneri zo starej školy?

Ak sa celý život vzdelávajú, súhlasia. Samozrejme, nie sú to metódy, čo som si vymyslel ja. Sú však aj takí, ktorí si myslia, že to, čo platilo pred sto rokmi, bude aj teraz. To vo veľa prípadoch platí, ale doba sa mení. Musia akceptovať, že sa treba prispôsobiť. U nás v klube sme všetci mladí tréneri, no máme koordinátorov, ktorí sú starší. Sú pokrokoví a od nich často idú novátorské nápady. Chcú sa vzdelávať a netvária sa, že sú najmúdrejší na svete.

Odkiaľ vychádzajú metódy, ktoré praktizujete?

Sú školenia Európskej futbalovej únie (UEFA), ktoré sú na úrovni UEFA C až UEFA Pro. Sú to základné školenia, ktoré musíte mať, aby ste mohli viesť danú kategóriu. Mám C a robím si B, na prípravky mi stačí C. Školenia organizuje Slovenský futbalový zväz (SFZ), no v podstate sú rovnaké pre celú Európu. Ak chcem robiť v kvalitnom klube, musím ich mať. Keby som chcel byť v klube, ktorý hráva regionálne súťaže, je to viac-menej jedno. Trénuje tam veľa trénerov bez licencie. Aj tam však už od nich požadujú, aby ich mali a vzdelávali sa.

Dôležité nie sú len veľké školenia, u nás je rozšírená metóda Coerver. Ide o holandskú metódu, ktorú využívajú v top akadémiách ako napríklad Ajax Amsterdam či Benfica Lisabon. Ide o vytváranie hráča, ktorý je kreatívny, základ je práca s loptou, bez lopty sa netrénuje. Nejde o super nové veci, ale je to zaradené do systému.

Absolvovali ste aj seminár Interu Miláno. Čo vás učili?

Majú vlastný systém, ktorý aplikujú vo všetkých akadémiách, ktoré majú po celom svete, už aj na Slovensku. Zásadný rozdiel je v tom, že už na úrovni malých detí riešia taktiku. A kým my hrávame systémom 4+1, ich je na ihrisku viac. Čím viac hráčov, tým viac viete riešiť taktiku. U nás ani inde sa to v tomto veku veľmi nerobí. My až toľko neriešime defenzívne veci, treba si od nich niečo zobrať. V lete tu bol kemp Atletica Madrid, na ktorom sa aktívne zúčastnili aj naši tréneri v spolupráci s trénermi z Madridu a hovorili, že v každom jednom cvičení riešia aj to, aby dieťa chápalo, prečo to robí z taktického hľadiska. Nejde však o taktiku mužstva, o formácie, ale o individuálnu, aby vedelo, kde sa na ihrisku nachádza, a stále nad tým rozmýšľalo.