Denník N

Počas okupácie tlačili letáky. Básnik Ján Buzássy viedol Mladú tvorbu, ktorú normalizátori zrušili

Ján Buzássy. Foto - Post Bellum
Ján Buzássy. Foto – Post Bellum

Osobný aj profesionálny život významného básnika a prekladateľa Jána Buzássyho je úzko spätý so slovenskou kultúrou, ktorá sa rozvíjala nie vďaka, ale i napriek bývalému režimu.

Ján Buzássy sa narodil 10. apríla 1935 v Kočovciach, neďaleko Nového Mesta nad Váhom, rodičom Jánovi a Márii Buzássyovcom. Otec pracoval za prvej československej republiky v štátnych službách ako četník. Vďaka jeho platu mohla manželka Mária zostať v domácnosti.

Rodina sa kvôli otcovmu četníckemu povolaniu často sťahovala. Z dediny na Považí odišli krátko po narodení syna do Podpoľania, neskôr do Lučenca.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

Úplne prvá spomienka Jána Buzássyho sa viaže k obdobiu tesne pred Viedenskou arbitrážou. Tri týždne pred pripadnutím Lučenca Maďarsku sa jeho otec vracal zo Sudet, kde bol povinný kontrolovať četnícke stanice pred príchodom nacistov.

„Prečo práve môjho otca poslali do Sudet na druhom konci republiky, to je otázka. Neskôr mi hovoril, že nedošlo ku konfliktom, ale tamojší ľudia vraj strieľali do vzduchu. Možno od radosti. Čo som si však zapamätal, bolo, ako zaklopal na dvere, keď sa vrátil domov do Lučenca,“ rozpomína sa.

Časy bojových piesní

Podľa Jána Buzzássyho bol jeho otec presvedčený čechoslovakista a masarykovec. Napriek tomu po vyhlásení slovenskej autonómie v roku 1938 a následnom vzniku Slovenského štátu slúžil ďalej v novom režime – novovzniknutý ľudácky štát sa nezaobišiel bez skúsených bezpečnostných zložiek z čias Československa.

Četníctvo sa tak vládnou vyhláškou „poslovenčilo“ na žandárov. Na rozdiel od prenasledovania ideologických nepriateľov Hlinkovými gardami udržiavali žandári verejný poriadok a stíhali bežnú kriminalitu.

Žandári na bicykloch. Foto – archív Post Bellum

V roku 1940, po krátkom pobyte v Liptovskom Mikuláši, sa presťahovali do Bratislavy, kde jeho otec velil stopovacej stanici. Počas vojny Ján Buzássy navštevoval ľudovú školu.

„Keď bol vojenský poplach, tak nás už doobeda poslali domov. Pamätám si, že raz sa nad nami ozývala streľba, ale nič nás netrafilo. Kým som prišiel domov, tak už bolo po nálete,“ spomína.

„Raz som tiež videl nemeckých vojakov cestujúcich na železničnom transporte. Spievali po nemecky, ako pôjdu proti Amerike a Anglicku, pritom išli niekam na východ, na Rusko.“

Po čoraz častejších náletoch otec rozhodol, že manželka a syn sa musia evakuovať. Podobne ako mnohí Bratislavčania, aj Ján s matkou Máriou odišli na bezpečnejšie Záhorie, neďaleko Stupavy. Otec musel ostať v Bratislave a naďalej slúžiť. Na Záhorí bývali s matkou vyše roka, koniec vojny však prečkali v rodných Kočovciach.

Písanie ako únik

Po vojne sa vrátili do Bratislavy, kde získali byt. „Nemali sme majetok, žili sme z otcovho platu. Po vojne niektorí zarobili na tom, že bola slabá distribúcia. Nebola napríklad múka alebo kvasnice.“

Vo februári 1948 mal Ján Buzássy dvanásť rokov a podľa vlastných slov bol príliš mladý na to, aby sa zaujímal o politiku. Príchod komunizmu jeho rodinu ekonomicky nezasiahol. Nová triedna klasifikácia však prisúdila jeho otcovi nepriaznivý kádrový posudok „prisluhovač kapitalistického a fašistického režimu“.

Dlhoročnú četnícku službu noví nadriadení neocenili. Otec odišiel zo zboru na vlastnú žiadosť, nakoniec skončil ako poľnohospodársky úradník. Biľag „podozrivého“ rodinného pôvodu visel do budúcnosti aj nad synom Jánom.

Začiatkom 50. rokov ho rodičia prihlásili na Hospodársku školu pre zahraničný obchod. „Rodičia si mysleli, že sa tam naučím hlavne jazyky. Tie sa tam síce vyučovali, ale hlavne sme sa učili politickú ekonómiu, lebo, ako sa ukázalo, to bola silne komunistická škola, ktorá chcela vychovávať budúce kádre pre zahraničný obchod. Mali z nás byť kovaní komunisti a poslušní pracovníci. Veľmi veľa do nás pchali politiku. Ale mali sme tam, našťastie, dobrú slovenčinu,“ hovorí pamätník o škole, ktorú neskôr presunuli do Prahy; jeho následne preradili na Vyššiu hospodársku školu.

Štúdium ekonómie a účtovníctva ho nezaujalo, nehovoriac o neúprosnej politickej indoktrinácii. „My Bratislavčania sme im to tak nežrali, medzi sebou sme si aj čo-to povedali, ale nikdy nie nahlas. A vtedy bol taký úzus, že všetci museli byť zväzáci, všetci museli chodiť na brigády. Pamätám si, že sme napríklad sadili stromy, tam, kde je dnes chránená oblasť. Museli sme šíriť stranícku tlač a podobne,“ vysvetľuje.

„V 50. rokoch bola veľmi zlá atmosféra. Politická agitácia bola všadeprítomná. Nielenže ju dennodenne hlásali z rozhlasu a novín, ale sme museli manifestačne preukazovať lojalitu, lebo nás stále kontrolovali. Potom mi po jednej z brigád zistili vysoký krvný tlak, neskôr som začal písať básne. Bola to potreba vytvoriť si inú skutočnosť, aby som unikol z toho, čo nás obklopovalo.“

Po absolvovaní strednej školy sa zamestnal ako úradník. Prihlásil sa na Univerzitu Komenského, neprijali ho však.

Po dvadsiatom zjazde komunistickej strany a vystúpení Chruščova s kritikou Stalinovej éry nastalo určité uvoľnenie aj v Československu. To v konečnom dôsledku tiež spôsobilo, že na jar 1956 prijali na univerzity aj ľudí s nevyhovujúcim kádrovým profilom, čiže i Jána Buzássyho. Avšak po revolúcii v Maďarsku v tom istom roku sa situácia opäť vrátila k prísnej praxi kádrovania. „Keby som sa chcel dostať na univerzitu na budúci rok, už by ma neprijali,“ dodáva.

Mladá tvorba

Na vysokej škole, pri štúdiu knihovedy a slovenského jazyka, našiel Ján Buzássy určitú oázu. V týchto rokoch spoznal Kláru Fodorovú, študentku klasických jazykov, s ktorou sa v roku 1961 zosobášili.

Svadobná fotografia. Foto – archív Post Bellum

Učitelia na Univerzite Komenského neboli podľa Buzássyho slov príliš bigotní, i keď našli sa aj takí. „Dejiny robotníckeho hnutia boli úplne táraniny. Ale mali sme aj asistenta, ktorý študoval marxizmus v Sovietskom zväze, no to bol inteligentný človek a učil napríklad aj na teologickej fakulte. Bol nad vecou a nemyslel si, že spraví z bohoslovcov marxistov,“ vysvetľuje.

Ján postupne začínal publikovať prvé literárne pokusy, ale na spisovateľskú dráhu spočiatku nepomýšľal. Rané básne posielal do čoraz populárnejšieho literárneho mesačníka Mladá tvorba.

Oficiálni spisovatelia ho neupútali a každoročné politické a ideologické požiadavky vytyčované na zjazdoch československých spisovateľov ho nezaujímali. „Poznal som, čo sa vtedy publikovalo, a to boli naozaj zlé veci – básne o usmievajúcich sa robotníkoch alebo o traktoroch, ktoré nám dávajú chlieb. Také som nepísal. Ja som radšej napísal o nejakom peknom večeri alebo o harmonike, ktorú som počul vyhrávať.“

Záverečnú prácu nakoniec písal práve o bibliografii Mladej tvorby. V jej redakcii sa zamestnal ešte pred skončením školy. Od roku 1961 bol interným redaktorom, spočiatku mal na starosti mimoliterárne žánre. Popritom písal básne.

Spisovateľsky debutoval v roku 1965 zbierkou Hra s nožmi. V jeho poézii bola spoločenská nechuť voči dobovej morálke zakódovaná v sieti významov a slovných hier, čitateľ ju musel hľadať a odkrývať. Rovnako aj cenzori, pričom treba dodať, že tí ju identifikovať často nevedeli.

Kolektív autorov a ľudí okolo Mladej tvorby v priebehu 60. rokov vytvoril podnetné podhubie pre nové smery a témy slovenskej literatúry, pričom sa neváhali vymedzovať voči ideologizujúcim tendenciám. Za všetkých možno spomenúť Trnavskú skupinu – konkretistov a Osamelých bežcov Laučíka, Repku a Štrpku.

S redakciou Mladej tvorby. Foto – archív Post Bellum

Z časopisu sa vyprofilovala progresívna sila v rámci slovenskej literatúry, čo sa jasne ukázalo počas uvoľňovania druhej polovice 60. rokov. Po Miroslavovi Válkovi a Petrovi Hrivnákovi zastával od roku 1967 funkciu šéfredaktora Ján Buzássy. Taktiež prekladal z angličtiny básnické zbierky Eliota, neskôr aj Byrona.

Vývoj Pražskej jari a formálne zrušenie cenzúry privítal, stále však bol čiastočne skeptický. Zastával totiž názor, že po komunistickom uvoľnení musí prísť obnovené zovretie. A to aj čoskoro prišlo.

Počas sovietskej okupácie v auguste ’68 sa spoločne s kolegami angažoval najlepšie, ako vedel: tlačili letáky, pravdivo informovali verejnosť a ako väčšina obyvateľov prežívali beznádej. Už 30. augusta bolo zastavené vydávanie vplyvného časopisu Kultúrny život. Jeho pokračovateľ Literárny život po šiestich číslach tiež podľahol politickému tlaku. V redakcii Mladej tvorby jasne tušili, že ich čaká podobný osud.

„Prežívali sme to hrozne, ako všetci. Mladú tvorbu v roku 1970 zrušili. Zrušil ju vydavateľ, čiže zväz spisovateľov. Už som iba zatelefonoval do tlačiarne, nech ďalej netlačia. Zrušili nás, lebo sme publikovali texty ako napríklad reportáž Petra Repku zo Sovietskeho zväzu. Oficiálne obvinenie znelo, že sme skupinový časopis a nereprezentujeme celú slovenskú mládež,“ vysvetľuje a dodáva: „Neviem si predstaviť, že by tá zostava písala veci tak, ako sa muselo písať potom v 70. rokoch.“

Buzássy s Dušanom Dušekom. Foto – archív Post Bellum

Trpké roky

Po rozpustení redakcie Ján Buzássy nebol normalizátormi ostrakizovaný, nemusel ísť do výroby, ale ako redaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ redigoval vydávané texty. Vnímal to ako šťastie, že môže zostať pracovať v kultúre.

„Nerozhodoval som o tom, čo má vychádzať. Redigoval som, čo mi dali. Politika vydavateľstva, čo sa má knižne vydávať, bola mimo mňa. Vtedy každá knižka, ktorá mala vyjsť, bola prísne posudzovaná.“

Počas normalizácie bol nad vydávaním kníh stanovený pevnejší ideologický dohľad. Ak mala kniha nepriaznivé posudky, vrátili ju. Dôležitou nebola ani tak kvalita diela, ako politická a spoločenská „bezchybnosť“. S vydávaním svojich kníh mali niektorí autori problémy, texty boli často odmietané.

V Slovenskom spisovateľovi. Foto – archív Post Bellum

K autocenzúre a hľadaniu nových, intímnejších tém sa nevyhnutne utiahol aj Ján Buzássy. Ako redaktor musel neraz kolegom spisovateľom s trpkosťou povedať: „Vieš čo, toto si zober naspäť, lebo to neprejde. Budeš mať z toho problémy nielen ty, ale aj ja.“

Pokým sa spisovateľ neodhodlal k samizdatu a disentu, musel písať neutrálne. „Sedemdesiate roky boli veľmi trpké,“ dodáva.

Do strany nevstúpil, ale v zmenu príliš nedúfal. Situácia sa však predsa menila. Režim postupom času mäkol a strácal dych. „Nemyslel som si, že režim sa vie reformovať. Videl som tiež, že prestáva fungovať aj ekonomicky.“

Koncom 80. rokov sa spoločne s Petrom Zajacom a Pavlom Vilikovským dostali ako jediní nestraníci do výboru Zväzu československých spisovateľov.

V roku 1989 sa dokonca stal šéfredaktorom Slovenského spisovateľa. Nežnú revolúciu privítal, ale dodáva, že do budúcnosti si ponechával určité obavy. Po páde komunizmu došlo medzi spisovateľmi k organizačnému aj ideovému rozkolu.

Jána Buzássyho v roku 1990 zvolili za predsedu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska.

Rozpad Československa vnímal záporne, bál sa najmä nacionalistických prúdov a Mečiarovej moci. Dnes tvrdí, že veľa z pozitívnych zmien a prísľubov demokratizácie má svoju odvrátenú tvár.

„Vtedy sme sa dotýkali zakázaného. Mnoho sa časom zmenilo i k horšiemu, nikto už netúži po slobode.“

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie