Zázrak generačného divadla je možné zopakovať

Prvou tohtoročnou premiérou bratislavského Divadla Astorka Korzo ’90 bude už vo štvrtok hra Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia, ktorú na motívy rovnomennej knihy nórskej autorky Kjersti A. Skomsvoldovej napísal a režijne pripravil Jakub Nvota.

Premiéra sa uskutoční necelé tri týždne po tom, čo si v tomto divadle pripomenuli päťdesiatročné jubileum prvého predstavenia legendárneho a po troch rokoch zlikvidovaného Divadla na Korze, ku ktorého tradícii sa súčasná Astorka svojím vznikom v roku 1991 prihlásila. Je pravda, že v nových porevolučných časoch už pôsobila väčšina korzárov v iných divadlách, no predstava niekoľkých členov bývalého Divadla na Korze na čele so Zitou Furkovou nadviazať na nezabudnuteľné obdobie bola lákavá i legitímna.

Zárodok vznikol už počas štúdia na VŠMU

Tým pamätným dňom, keď začalo v podzemných priestoroch bývalého Bristol klubu na Sedlárskej ulici fungovať generačné divadlo, ktoré bolo synonymom slobody umeleckého vyjadrovania, bol 21. december 1968. Činoherný súbor (a o ňom bude reč, lebo pod hlavičkou Divadla na Korze pôsobila aj dvojica Milan Lasica a Július Satinský, ďalej súbor okolo míma Milana Sládka a istý čas aj skupina Prúdy) vtedy uviedol svoju prvú premiéru Čakanie na Godota.

Túto kultovú komornú hru írskeho autora Samuela Becketta, jedno z vrcholných diel absurdnej dramatiky, si súbor nevybral náhodne. Inklinácia k absurdnému divadlu bola zrejmá a „nastavená“ už predtým, keď sa korzári ešte na vysokej škole formovali. Mimo školského plánu si na VŠMU budúci herci Marián Labuda, Stano Dančiak a Pavol Mikulík spolu s poslucháčom dramaturgie Martinom Porubjakom a adeptom réžie Petrom Mikulíkom vymysleli, že uvedú dve jednoaktovky Slawomira Mrožka.

Išlo zjavne o zárodok Divadla na Korze, chuť na vlastné divadlo, kde silnou inšpiráciou v prajných 60. rokoch boli vznikajúce divadlá malých foriem na čele s pražským Semaforom, ako aj možnosť inscenovať dovtedy tabuizované témy a indexových autorov, samozrejme, u tejto partie bola (Porubjak dokonca absolvoval diplomovkou o malých divadlách), no povinná vojenčina lákavé plány oddialila.

Kvôli korzu obetovali angažmán v národnom

A tak, paradoxne, sa začalo divadlo vybavovať až vtedy, keď už sa schyľovalo k ťažkým časom, a spomínaná prvá premiéra Čakanie na Godota sa udiala až po okupácii. Do riskantného činu sa však mladá divadelnícka generácia pustila bez váhania.

Porubjak kvôli Divadlu na Korze opustil miesto asistenta na VŠMU a Labuda, Dančiak a Mikulík dokonca odišli z čerstvého angažmánu v SND. To bol základ činoherného súboru, kde ďalej pôsobili Zita Furková, Martin Huba, Peter Debnár, Milan Kňažko, Juraj Kukura, Ľubo Gregor, Miloš Pietor, Vladimír Strnisko a ďalší.

Samozrejme, dozvuky Pražskej jari sa čoraz viac rozplývali v nastupujúcej normalizácii a divadlo bojovalo o každú inscenáciu. Prvý zásah dostalo krátko po uvedení Be­cketta, keď začiatkom roku 1969 usporiadalo vo foyeri výstavu fotografií s názvom Od januára do januára, teda od nástupu Dubčeka po upálenie sa Palacha. Výstavu museli zrušiť a z repertoáru stiahnuť viaceré tituly, až tlak nastupujúcej moci v roku 1971 zničil divadlo úplne.

Zámienkou bolo zlé vetranie divadla, ktoré stačilo priniesť za tri sezóny (ktoré im len málokto predpovedal) na javisko osem hier od Becketta, Mrožka, Kopita, Büchnera, Čechova, Gogoľa, Ostrovského či Arbuzova.

Do tej istej rieky

Prešlo dvadsať rokov, keď Zita Furková, Ľubo Gregor, Peter Debnár, Zora Kolínska a Vlado Černý neodolali túžbe obnoviť či sprítomniť nezabudnuteľnú a neopakovateľnú atmosféru Divadla na Korze a 1. apríla 1990 založili Divadlo Korzo ’90. Jeho priestorom bola budova na Suchom mýte, známa aj bývalou kaviarňou Astória, ktorej meno sa čoskoro objavilo aj v názve divadla.

A hoci sa potvrdilo to známe, že dvakrát sa nedá vstúpiť do tej istej rieky, bol to prinajmenšom sympatický akt pocty a zachovania živej spomienky na jedno výnimočné divadlo vo výnimočnej dobe. Dnešná Astorka patrí k špičke slovenského divadelníctva, inscenácie z jej repertoára sú často oceňované a s úspechom uvádzané na domácich aj zahraničných festivaloch. Nesporne k tomu prispieva aj deklarované hlásenie sa Astorky k odkazu Divadla na Korze.

To potvrdzuje aj v úvode spomínaný Jakub Nvota, ktorý je presvedčený, že zázrak generačného divadla, ktoré na Korze bolo, je možné zopakovať.

On osobne tú éru nezažil, no zo školy, z televíznych záznamov i z práce s niektorými korzármi ju pozná. „Pre mňa ju sprítomnil môj profesor na VŠMU Vlado Strnisko,“ povedal pre Denník N. „Učil ma päť rokov a to, čo nám prednášal, čo v sebe niesol a stále nesie, sa začalo a rozkvitlo práve v Divadle na Korze.“ Ďalšími styčnými bodmi bola napríklad spolupráca so Stanom Dančiakom na inscenácii monodrámy Ja, Feuer­bach, či teraz so Zitou Furkovou na blížiacej sa premiére Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia.

Humor ako spôsob prežitia

Knihu mladej nórskej autorky objavila pre Astorku práve Zita Furková. „Priniesla ju do divadla a povedala, že ju považuje za dobrý tip na inscenovanie, že ju osobne to veľmi zaujíma,“ povedal Nvota, ktorý bol pôvodne oslovený iba na dramatizáciu novely. „Aj mne sa okamžite zapáčila. Ak vie niekto nájsť v najťažších životných existenciálnych situáciách, ako je smrť blízkeho človeka, humor ako spôsob prežitia najväčších bolestí, tak to je práve to, čo ja v divadle hľadám.“

Protagonistka Mathea (Zita Furková) sa bráni starobe, chcela by byť ešte mladá a aj sa o to snaží. „Celý čas rozpráva o detstve alebo aj spätne zažíva situá­cie z mladosti. Je to tragikomédia, v ktorej je ten humor skrytý. Mathea má isté hendikepy a iný pohľad na realitu, ktorý sa nám zdá občas úsmevný. Napriek tomu, že bojuje zo všetkých síl, že veľmi chce ešte žiť, nie je to zaťažené žiaľom, nešťastím ani sentimentom. Asi práve preto, že to písala dvadsaťdeväťročná autorka.“

Novela, ktorá bola preložená do štrnástich jazykov a v roku 2009 získala v Nórsku cenu za najlepší debut, je prúdom rozprávania hlavnej hrdinky. „Pri úprave do divadelného tvaru sme zhmotnili postavu jej manžela (Ady Hajdu), s ktorým sa rozpráva, hoci je už po smrti. Nie je to jednoliaty dej, ale príbeh odohrávajúci sa v hlave Mathey, ktorý sa skladá z čriepkov a zo situácií,“ dodal Jakub Nvota.