Nepoznané slasti s Viktorom Kopaszom: divoká Latorica, siete remixov a život s chrtom
Fotograf hovorí o veciach a fenoménoch, ktoré obohacujú jeho život.
Na prelome milénia posielal svoj fotografický katalóg do Mute Records, vydavateľa skupiny Depeche Mode. Poďakovali sa za záujem, zo spolupráce však nebolo nič. O rok vyšiel depešácky album Exciter, ktorý sprevádzala fotografia členov skupiny, ponorených po krk do vody. Rovnaký motív mal v zaslanom portfóliu aj Viktor Kopasz.
Je jedno, či išlo o náhodu. Podstatné je, že fotografa Viktora Kopasza vždy fascinovala hudba, či už pri práci pre magazín Rock & Pop, alebo ako stály inšpiračný zdroj. Už tri desaťročia skúma médium fotografie, hľadá nové prístupy, učí o nej a skúma cez ňu aj seba. Ako človeka, ktorého identita čerpá zo slovenských, maďarských i českých vôd. To všetko zaznieva aj v jeho osobnom výbere nepoznaných slastí.
Latorica
Koncom osemdesiatych rokov som sa pridružil ku kamarátom, ktorí chodili rybárčiť na Latoricu. Na miesto, ktoré je asi osemnásť kilometrov severne od Kráľovského Chlmca, kde sme bývali. Je to chránené územie s panenskou prírodou, ktoré nás okúzlilo. Ako pätnásťroční sme tam začali aj prespávať a týmito dlhšími pobytmi pri rieke medzi nami vznikol určitý vzťah. Fotografovali sme tam a istým spôsobom sme boli previazaní s tou čistou prírodou.
To prostredie je podobné magickým riekam, ktoré poznám z kníh a filmov. Atmosféra ranných prechádzok, keď sa okolo rieky presúvala hmla, bola magická. Podobnosť s divočinou Amazonky v sebe niesla určité tajomstvo. Dnes už to tak, samozrejme, nevnímam, ale vtedy to pre nás bolo čosi neuchopiteľné, priťahovalo nás to a lákalo.
Z našich pobytov pri Latorici sa stala tradícia a chodíme tam pravidelne už takmer tridsať rokov. Tá istá skupina ľudí a stále spoločne fotografujeme. Na začiatku som mal potrebu cez fotografiu inšpirovanú prírodou a prepojenú s priateľstvom vytvoriť určitý mýtus. Bola to tá kombinácia čistoty, mladosti, naivity a nepoznaného miesta kdesi na východe Slovenska, kam okrem rybárov nikto nechodil. Postupne z nás však tá spontánnosť vyprchala, a preto som sa aj ja vzdal tej pózy, že tam treba niečo tvoriť. Najdôležitejšie bolo oživovať naše priateľstvo. To prepojenie cez rieku a prírodu však ostalo pevným bodom, ktorý nás dodnes priťahuje.
Otvorená kniha
V posledných rokoch sa zaoberám konceptom otvorenej knihy. Otázkou, ako vystúpiť z bežnej štruktúry knihy – čiže z jasne stanoveného a nemenného obsahu, ktorý je väčšinou zoradený lineárne a je viazaný na nejaký príbeh. Skúmam nelineárne prístupy, ktoré dávajú klasickému médiu knihy nové možnosti. Tradičná kniha je totiž v istom zmysle obmedzujúca. Pokúšam sa pracovať s obsahom knihy tak, že ostáva otvorená a ja sa môžem do nej vracať.
Som fotograf, a preto primárne nepracujem s textom, ale hlavne s obrazom a so svetlom. Hľadal som cesty, ako je možné svetlo zachovať. Keď knihu otvoríte, jej strany sa osvetlia, keď ju zavriete, prístup svetla zanikne. Svetlocitlivý papier sa tak používaním knihy mení. Získam snímky, ktoré síce nasledujú za sebou, ale stále sa transformujú. Je to proces, denník premeny a zároveň autorská kniha. Jej obsah nie je lineárny ani stály, ale premenný. Vždy dospejem k rôznym verziám. A každá verzia je výsledok. Nejde o príbeh, ale o prácu s materiálom. A o otázku, ako narábať so svetlom ako niečím, čo je neuchopiteľné. Ako zastaviť čosi, čo sa stráca. Celé je to o pominuteľnosti.
Benedict Anderson
Kniha Benedicta Andersona Představy společenství (Imagined Communities, 1983) je pre mňa dôležitá, pretože veľmi zaujímavo ukazuje, ako vznikal a postupne sa šíril nacionalizmus. Bolo to podľa Andersona, paradoxne, prostredníctvom knihy. Nástup kníhtlače totiž sprevádzal ústup latinčiny a zjednocovanie národných jazykov na konkrétnych územiach. Šírenie kníh a informácií sa tak podieľalo na vytváraní národov. Po ich zrode v priebehu 19. storočia tento proces na začiatku 20. storočia vyvrcholil tým, že došlo k sekularizácii spoločnosti a v rámci tvoriacich sa národných povedomí vyvstali noví „bohovia“, ktorí dokázali manipulovať spoločenstvá.
Anderson má zaujímavú myšlienku, že národné teritóriá často vznikajú tam, kde na to nie je zásadný dôvod. Zaujímal sa o juhoamerické národné obrodenia a okrajovo v knihe opisuje aj stredoeurópsky nacionalizmus. Presne ukazuje, ako v prípade Maďarska išlo po rakúsko-uhorskom vyrovnaní na začiatku o veľmi otvorený národ, ktorý sa postupne uzatvára do seba. Tu spomeniem ďalšieho historika, ktorý je veľmi zaujímavý – István Bibó. On opisuje Maďarov po vyrovnaní ako národ, ktorý sa už nesnaží niečo dosiahnuť, ale len udržiava svoje územie. Preto podľa neho Maďari začiatku 20. storočia zapadli do nacionálnej škatuľky a po rozpade Rakúsko-Uhorska si to odniesli najviac.
Toto všetko ma zaujíma preto, lebo mám roztrojenú identitu.
