Hrnko ukázal, ako sa očierňujú obete

Trapas s názvom Najväčší Slovák by nám mohol byť aspoň taký ukradnutý ako národný poklad a napríklad mne aj je (ukradnutý). Tým nechcem tvrdiť, že o ňom nemá diskutovať každý, kto má chuť a dostatok vášne. Iste je o čom: výber osobností, vyhadzovanie verejných peňazí (v papierovej podobe v kanalizácii bežného rodinného domu si ich radšej nepredstavujem) či gesto Mariky Gombitovej, ktorému plne rozumiem.

Aj Anton Hrnko mal chuť a dostatok vášne na to, aby na túto tému napísal status na Facebook. Tým nasrdil pár ľudí, pretože pri svojom vlastnom výbere vhodnejších Slovákov nešípi, že pri rôznych veľkomoravských postavách nemôže hovoriť o „Slovákoch“, ani keby veľmi chcel. Drobné anomálie ako „vtedajší Brusel“ a „hlavné mesto Východofranskej ríše“ pokladajme len za nástrahy slúžiace ako test pozornosti. Ešte oveľa viac ľudí však rozčúlil útokom na Kuciaka, naozaj nehoráznym.

V jedinom odseku Hrnko vyjavil veľa zo svojho mentálneho sveta: ľudia podľa neho nepracujú v súlade so svojou slobodnou vôľou, sú len podpisovačmi niečoho a najmä „… sa stali obeťami svojich zamestnávateľov“. Márne ste dúfali, že gramatický galimatiáš prekrýva inú sémantickú alternatívu, pravda je drsná: Hrnko poľahučky chytil vinu a presunul ju z vrahov a objednávateľov na zamestnávateľa zavraždeného.

Tu nestačí varovať pred škodlivými účinkami alkoholizmu, ako viac či menej dobromyseľne učinili mnohí diskutujúci. Treba zas a znova zopakovať, čoho sa dopúšťajú malí ľudia v domnienke, že bona fide zjavujú akési veľké tajomné pravdy – každý odklon od tézy, že na vine je vždy vinník, a nikdy obeť, je iba prejavom obrovskej a ubližujúcej necitlivosti voči obetiam a v tomto prípade pozostalým.

Anketa Najväčší Slovák je božská. Konečne niečo ukázalo biedu argumentu „vždy bude niekto nespokojný“. A Hrnko ukázal praktické očierňovanie obetí aj vám, ktorí ste neverili, že takto to funguje.