Denník N

Príbeh vojaka Galka

Ľubomír Galko píše o troch skúsenostiach s povinnou vojenčinou.

Autor je podpredsedom SaS, bývalý minister obrany

Toto sú tri autentické príbehy tak, ako sa zhruba udiali v spomienkach ich priamych aktérov a ich rodín. Aj keď by ich možno radšej chceli z pamäti vymazať. Zasiahli a ovplyvnili však životy nás a našej rodiny natoľko, že to už ani neskúšame. Zverejňujem ich preto, aby bolo jasné, o čom tu usmievajúci sa figurant s jamkami v lícach, rýchlokvasený kapitán a absolvent moskovskej vojenskej akadémie vlastne fantazírujú.

Príbeh prvý – najsmutnejší

Písal sa rok 1979, keď jednej obyčajnej viacpočetnej slovenskej rodine zomrel otec, živiteľ rodiny. Rana to bola riadna, matka práve končila materskú dovolenku so svojím najmenším, dvojročným dieťaťom, najstarší syn bol na základnej vojenskej službe kdesi pri Tachove (na západe Čiech) a všetky ostatné deti ešte boli na školách. Rodina už v tom čase žila ťažko, sedem detí je požehnaním, no aj požehnanie sa potrebuje občas najesť a do niečoho obliecť… Ale s otcom a jeho platom to ako-tak šlo. A zrazu neistá budúcnosť pred nimi. Ale zaťali sme sa, zabojovali sme a dnes konštatujem, že sme to (takmer) všetci „dali“.

„Nedal“ to najstarší brat. Vtedajším lampasákom bolo dôležitejšie prebiehajúce vojenské cvičenie záklaďákov, ktorí musia byť predsa pripravení brániť socialistickú vlasť, ako dať synovi možnosť poslednýkrát sa aspoň jednostranne rozlúčiť so svojím otcom. Na pohreb ho pustili a docestoval naň deň po tom, ako sa samotný pohreb uskutočnil. Vraj sa informácia o tom úmrtí niekde stratila, vyhovárali sa následne. Čo tam vlastne po jednej smrti, vojna přece není kojná.

Bol som s ním potom znova na cintoríne. Inak tvrdý chalan – veď bol najstarší, dospelák. V živote som ho nevidel tak plakať. Len tam. Potom už neplakal nikdy, len zachmúrený chodil. Na vojnu sa musel vrátiť, pred koncom mu ju čiastočne skrátili. Aby „pomáhal“ mame a súrodencom. Nepomáhal. Pomoc po návrate z „vojny“ potreboval od nás roky skôr on, až nakoniec po ťažkej chorobe ešte ako pomerne mladý človek zomrel.

Príbeh druhý – najzvrátenejší

Rok po otcovej smrti, v lete 1980, zmaturoval druhý najstarší syn. Vekom chlapec, mentálne chlap. Opora mamy aj mladších súrodencov – už rok skoro zástupca nebohého otca, ochotný ísť na rodičko a schopný vyhrešiť aj pochváliť. Ešte mu ani atrament na maturitnom vysvedčení neuschol, už dostal na jeseň povolávací rozkaz kamsi na koniec republiky. Ale pán výsluhový dôchodca, ktorý predtým pracoval na vojenskej správe a nechal si od mamky sem-tam naliať za pohárik vínka v bufete, kde si popri hlavnom zamestnaní v kúpeľoch ešte ako predavačka privyrábala, blahosklonne zahlásil: „Dajte sem ten povolávak, pani Galková, a pokladajte to za vybavené. Chalan nepôjde na žiadnu vojnu, bude živiteľ rodiny. Alebo prinajhoršom pôjde len na nejakých pár mesiacov, veď vám treba pomáhať živiť toľko detí.“ A vybavil.

O pár dní došlo písmo z vojenskej správy a povolávak zrušili. A o rok a pol, keď sa mladý muž už uchytil v zamestnaní a jeho rovesníci sa zo základnej vojenskej služby pomaly vracali, došiel druhý povolávací rozkaz. Na základnú vojenskú službu a na plné dva roky – do Plzne. Pán bývalý dôstojník a výsluhový dôchodca už do kúpeľov za mamou viac nedošiel.

Z „vojáka“ spravili „kresliča – pisára“, veď bol kvôli okuliarom klasifikácia „C“. A ešte motospojku na stavbe: „Na motorke na stavbe môžete brániť vlasť aj s okuliarmi, voják.“

Po mesiaci – odchod aj s motorkou na cvičenie do výcvikového priestoru, po pár dňoch návrat k útvaru – ho čakala dôležitá úloha. Prišiel nejaký „absík“ z dovolenky a bolo ho treba priviezť na cvičenie. Absík došiel z dovolenky nadratý ako čík a celú cestu ho mlátil zozadu rukami do pliec, „… šag ideš ako slimák, pridaj, ku..a, daj mi to do ruky, ja tomu vytnem, jak treba“. Chvíľu odolával, ale nakoniec pridal…

Prvú zákrutu ešte zvládol, druhú už nie.

Napriek tomu s tou dochrámanou nohou na cimpr-campr aj ožratým spolucestujúcim okolo obeda dorazili do cieľa. Noha bolela čím ďalej, tým viac, večer návšteva ošetrovne, doktor pomykal členkom zo strany na stranu, záver: „Asi zlomené, uvidíme v pondelok, možno pôjdete do nemocnice.“

Zodpovední z toho spravili nezavinenú nehodu, vraj nejaký rozsypaný štrk na stavbe, a všetci boli spokojní. Veď na motorke bola škoda len pár stovák korún a noha sa predsa zahojí. Nezahojila sa.

V pondelok musel absolvovať rtg. vo vojenskej nemocnici – a noha bola zlomená na troch miestach, nasledovala sadra a lôžko. Po pár týždňoch mu ju dali dole. Členok krivý, hrboľatý, vraj nevydarilo sa, asi bola sadra zle „uplácaná“. Poslali ho na liečenie do vojenskej ozdravovne, po troch mesiacoch zasadlo konzílium a po necelých ôsmich mesiacoch od nástupu na vojnu si vypočul rezultát: „Dočasne neschopný, po uplynutí 24 mesiacov opäť preskúmať…“ A odchod domov.

Po návrate domov a určitej rekonvalescencii nastúpil do zamestnania a našiel si životnú lásku. Prvé dieťa na ceste, potom druhé. Noha bolela, ale nikdy sa nesťažoval ani nevyplakával, nebol ten typ. Po 24 mesiacoch dostal pozvanie opäť: „Dostavte sa pred komisiu, ktorá opätovne preskúma vašu zdravotnú spôsobilosť na doslúženie základnej vojenskej služby.“ Priateľské poklepanie po pleci: „Spôsobilý, odvedený, veď ste sa ani nesťažovali a ide len o nejakých 500 dní, to v pohode zvládnete.“ Nepomohli ani žiadosti ženatého živiteľa, onedlho otca už druhého dieťaťa, nech mu vojnu skrátia alebo ho dajú aspoň bližšie k domovu – boli zamietnuté v zmysle zákona: „Veď sa ozvite, keď sa to druhé narodí, potom možno niečo vymyslíme.“ Tak nastúpil – do Českých Budějovíc – a tehotnú manželku aj s dieťaťom zanechal v Bratislave.

Jedného dňa nadránom sa na útvare ozvala naliehavá píšťala dozorného roty, poplach, nástup na „buzerplac“, vojaci stoja zoradení a čakajú, čo sa bude diať. Veliteľ roty kričí: „Voják Galko – vystupte! Narodila se vám dcera, gratuluji, zařaďte se.“ Všetci vrátane vojáka Galka následne museli rýchlo nasadnúť na vetriesky a nasledoval odjazd do vojenského výcvikového priestoru na tri týždne na cvičenie. Vojna přece není kojná…

Keď sa vrátil po troch týždňoch do kasární, čakala ho tam pošta od manželky, podala žiadosť o jeho prevelenie bližšie k miestu bydliska. Nasledovalo mnoho hluchých mesiacov, nič sa nedialo, až jeho milovaná manželka stratila trpezlivosť a vyhľadala pomoc u nejakého bývalého vysokého vojenského funkcionára – v tom čase šéfa pravidelnej televíznej relácie Azimut. Zrazu nastal v jeden piatok na útvare zmätok, haravara: „Ako to? Kto je na vine? Prečo sa zabudlo?“ Žiadosť ležala v prachu v najspodnejšom šuplíku písacieho stola u veliteľa. V pondelok bol prevelený priamo do Bratislavy, mal to „za pár“ – presnejšie za 106 (dní) do civilu. Už aj manželka svojho manžela a dve deti svojho otca aspoň na pár minút videli častejšie.

V tom čase desiatnik, ktorý bol v kuse „nominovaný“ za pomocníka dozorného útvaru, stihol ešte aj namiesto dozorného útvaru – vojaka z povolania, ktorý pustil do gatí, podať hlásenie delegácii z ministerstva spolu s generalitou spriatelenej sovietskej armády. Veľké čapice, široké lampasy, v čele hlavný soviet…: „Továrišč generáľ, desiatnik Galko, vsjo v parjádke, ničevo neslučílos.“ Nafasoval tri bozky na líce: „Charašo, ty molodéc, továrišč desjátnik.“ A generalita aj s delegáciou sa spokojne išli spiť do miestnosti v kasárňach na to pre nich vyhradenej.

Pred odchodom do civilu si dal vojenský funkcionár nastúpiť odchádzajúcich vojakov a každého sa pýtal: „Súdruh vojak, a vám čo dala vojna?“ Nechceli mať problémy, tak padali odpovede typu: „Tu som sa stal chlapom…“, „Nadobudol som odvahu brániť socialistickú vlasť“ a podobne. Až prišiel rad naňho a všetci čakali, čo bude…

„A vám, súdruh desiatnik, vám čo dala vojna?“

„Mne? Mne veľké hovno, súdruh podplukovník.“

Prekvapený lampasák, potom ako ustúpil dva kroky, sa pýta: „Ale, ale jak hovno, súdruh desiatnik?“

Tak mu pár vetami vyrozprával svoj príbeh, ktorý zakončil otázkou: „A teraz mi povedzte, súdruh podplukovník, či by mi mohol niekto zazlievať, ak by som si pred týmito kasárňami niekoľkokrát odpľul, keď z nich vyjdem?“

Nie, nezatvorili ho za tú úprimnosť a ani mu nepredĺžili vojnu. Ale ani odpoveď nedostal.

Motospojka na stavbe a zároveň kreslič – pisár v zálohe v jednej osobe dnes žije šťastný život so svojou manželkou a všetkým, čo sa ich to týkalo, už dávno odpustil. Ale nezabudol.

Príbeh tretí – najzbytočnejší

Čudné to bolo už v začiatkoch na vojenskej katedre na vysokej škole. Cez prestávku som kamošom niečo vykladal, obklopený nimi v kruhu. To neušlo ostrému zraku súdruha podplukovníka, ktorý na mňa skúmavo hľadel aj počas poradovej prípravy, tak som radšej dupal ako divý. Po chvíli si ma zavolal bokom a hovorí: „Zakričte ten a ten povel.“ Tak som naňho zareval, že mu skoro čapica spadla. „No, hlas máte dobrý. Aj vodcovský typ ste, viacerí vás tam cez prestávku počúvali, čo hovoríte. A to pochodovanie je tiež slušné. Budete veliteľom čaty. Ako sa to vlastne voláte?“

V tejto kariérnej funkcii som zostal až do konca vysokej školy. Počas nej prišlo v 89. k Nežnej revolúcii, takže to už bolo ku koncu len také doklepávanie, aj nám ju potom nakoniec skrátili.

Po skončení štúdia a nástupe na pozíciu programátora, keď som sa v práci celkom rozbehol, som dostal povolávací rozkaz aj ja. „Doblízka“ do Malaciek a na kratšie obdobie. Socialistický režim padol, základná vojenská služba sa postupne všetkým skracovala, navyše som bol už ženatý. S „mazákmi“ na útvare som sa opäť ako veliteľ čaty hneď spriatelil, s jedným východniarom som sa už po dvoch týždňoch na izbe tak opil, že ma ráno v pondelok pred nástupom do zamestnania musel predtým súdruh, vtedy už pán major, liečiť bylinkovým čajom. Ale mal pochopenie – mali sme už „totú“ demokraciu, nevedel, či by bolo dobré ma dať zavrieť, navyše on vyzeral tak ako ja deň predtým priemerne trikrát do týždňa. Po čase ma prevelili do Bratislavy, kde mi neskôr dovolili dokonca spávať doma. Cez deň som sa staral o záklaďákov, ktorí slúžili na hraniciach alebo v meste pomáhali policajtom.

Rozdeľoval som im služby, chodil som im na kontrolu. „Vtedy má mama narodeniny? Ok, v tento víkend neslúžiš, choď domov.“
„Potrebuješ niečo povybavovať cez týždeň? Jasné, ber sobotu a nedeľu a cez týždeň si vybav.“
Spokojní so mnou boli, predtým im to „plánovali“ presne naopak. Tak som sa spriatelil prakticky so všetkými aj tu. Dokonca až tak, že mi často vojaci z kuchyne pošupli dva-tri rezne, čo zostali z obeda. Boli totiž v šoku, keď sa z našej debaty dozvedeli, ako doma „hodujeme“ v našej samostatnej domácnosti, kde sme ledva nájomné dokázali zaplatiť. Manželka ešte stále študentka vysokej školy, ja čatár – absolvent, vykonávajúci za smiešny žold prácu namiesto nejakého vojaka z povolania. Je síce pravda, že aj pečené zemiaky s kyslým mliekom sú jedlo, ale predsa len, mať to trikrát do týždňa na večeru je niekedy otravné. Tak nás oboch aj s manželkou tie rezne vždy potešili.

Aspoň že som si zastrieľal do sýtosti, keď som chcel. Na strelnici s pánom podplukovníkom, keď bol pokoj. Stačila na to jedna fľaška, čo som mu hneď po tom, ako som ho spoznal, doniesol. A aj v civile som sa posledné dva týždne po útvare mohol celý deň premávať, takí sme boli „parťáci“. Až pokiaľ som celému tomu čudnému panoptiku nadobro nezamával a nevrátil sa robiť do civilu niečo zmysluplné.

Epilóg

Tri príbehy, každý iný, a predsa také rovnaké. Vypovedajú o absurdnosti hlúpeho konceptu z minulosti, ktorý by niektorí ľudia, hovoriaci si dnes hrdo POLITICI, najradšej vrátili. Len preto, aby mohli znova vymývať mozgy a ovládať mladých ľudí, ktorí sú mnohí oveľa šikovnejší ako oni sami. Aby im mohli uberať slobodu a vládnuť nad ich životmi. Reči o potrebe vypestovať v mladej generácii chlapcov disciplínu a lásku k vlasti a ochotu položiť za svoju vlasť život sú obyčajné drísty. Mnohí vojaci v zálohe, ktorí majú podobné skúsenosti ako vojak z druhého príbehu, by si svoje prípadné rozhodnutie ísť položiť život za vlasť dnes zrejme trikrát rozmysleli.

Zavedenie povinnej základnej vojenskej služby ja osobne nikdy nepodporím.

Vážim si prácu a poslanie dnešných profesionálnych vojakov, nemajú to jednoduché. Nechcem tu však už žiadne zmeškané pohreby ani zlomené nohy a ani darované rezne. Chcem moderné, vyzbrojené a špecializované Ozbrojené sily Slovenskej republiky s dobre zaplatenými a vycvičenými profesionálnymi vojakmi. A motivovanými vojakmi – takými, ktorí majú lásku k vlasti v srdci. Tú budú mať v srdci napríklad vtedy, keď im nikto, čo ich má v skutočnosti úplne na háku, nebude pod rúškom falošného národniarstva pred očami kradnúť všetko, čo nie je „prišróbované“. Ale to je už úplne iný príbeh.

Teraz najčítanejšie