Slovenský generál, ktorý dal posledné zbohom sovietskej armáde: Nechcel by som, aby Rusko bolo naším nepriateľom
Svetozár Naďovič je jedným z ľudí, ktorí sa postarali o rýchly a bezproblémový odchod sovietskych vojsk z územia vtedajšieho Československa po revolúcii v roku 1989. Bola to pravdepodobne jedna z najvýznamnejších strategických operácií československej diplomacie a armády po II. svetovej vojne, ktorá bezpochyby ovplyvnila ďalší demokratický vývoj.
„Aj po rokoch oceňujem prácu všetkých, ktorí sa o bezprecedentný a pomerne hladký odsun zaslúžili. Domnievam sa, že jeho historickú hodnotu česká a slovenská spoločnosť doteraz dostatočne neocenila,“ napísal Václav Havel v predslove ku knihe generála Naďoviča Čelom vzad! v roku 2003.
Svetozára Naďoviča vyznamenal prezident Andrej Kiska takmer 27 rokov po odsune posledného sovietskeho vojaka.
Niekto chce byť astronautom, niekto rušňovodičom, iný astrofyzikom, vy ste sa rozhodli byť vojakom. Prečo?
Ovplyvnilo ma Slovenské národné povstanie a život na myjavských kopaniciach. Už v detstve som videl prvého mŕtveho, ktorého zastrelili Nemci. Bratranec Viktor bol príslušník paradesantnej brigády a prešiel k sovietom. Otcov brat padol v Povstaní. Odvtedy som chcel byť vojakom. Ďalším dôvodom bola genetika. Náš rod slúžil na čachtickom panstve. Predkovia boli dobrí vojaci a vždy bojovali na strane cisára. Ferdinad II., ten najkatolíckejší panovník, nám ako luteránom udelil šľachtický titul v roku 1626.
Rozumiem tomu správne, že vždy ste chceli byť vojakom?
Vždy. Nechcel som ísť na medicínu. Už v sedemnástich rokoch som bol v dôstojníckej škole. Chcel som byť vojakom, dôstojníkom, to bol môj cieľ.
Chceli ste byť nejakým hocijakým dôstojníkom alebo generálom?
Moji spolužiaci spomínajú, že som už vtedy chcel byť veliteľom. Povedal som im: kamaráti, chcem byť za desať rokov veliteľom pluku. Nebol som ním za desať, ale za dvanásť rokov.
Boli ste v Komunistickej strane Československa?
Do roku 1968 som nebol v strane. Nepotreboval som to. Myslel som si, že stačí vyznávať ušľachtilé ľudské hodnoty, sociálnu spravodlivosť a byť slušný a vzdelaný.
Kde vás zastihol rok 1968 a vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa?
V roku 1968 som skončil vysokú školu. Najprv ma poslali do Trebišova a potom ma vymenovali za zástupcu veliteľa tankového pluku v Leviciach. Mal som 29 rokov.
Aby sme si to vedeli predstaviť – čomu ste velili?
Tankový pluk má tisícsto ľudí a 94 tankov. A mal som tri tie tankové pluky, lebo mobilizačne som rozvíjal ďalšie dva. Teraz má slovenská armáda 25 tankov. (úsmev)
Ako si pamätáte takzvanú bratskú pomoc Československu v roku 1968?
Bol som kapitán a v tom čase som bol na dovolenke v Trenčíne. Nikdy mi nenapadlo, že by sa také niečo mohlo stať. Brežnev a generáli boli presvedčení, že
