Ak existuje jeden dokument o futbale, ktorý by ste si mali pozrieť, je to tento

Nikto nezažil takú minulú sezónu ako Manchester City: v lige hral tak, že ju mohli ukončiť už v decembri a jednoducho vyhlásiť víťaza. Získal 100 bodov, dal 106 gólov a pred druhým Manchestrom United mal náskok devätnásť bodov. Prehral len dva zápasy.

Logicky tak vznikol dokument Všetko alebo nič, ktorý cestu za titulom mapuje — a je hrozný. Je umelý, korporátny a nezaujímavý; hráčov v nich nahradili roboti, ktorí len kráčajú od víťazstva k víťazstvu. Nemajú žiadne emócie (okrem úspechu), neexistujú žiadne problémy, nič vám to nepovie. Futbalisti získali všetko, vy sa nedozviete nič. Ktosi namiesto dokumentu natočil reklamu a natiahol ju na takmer hodinu, lebo musel.

V rovnakom čase však vznikol dokumentárny seriál Sunderland ‚Til I Die, ktorý zaznamenáva tú istú sezónu v inom klube: vo veľkom, mocnom, ale omnoho menej úspešnom AFC Sunderland. Je pravým opakom — ukazuje totiž, aké to je, keď sa nevyhráva. Aké to je, keď ste poslední. Keď sa všetko rúca. A čo to znamená pre ľudí.

Ak existuje jeden dokument o futbale, ktorý by ste si mali pozrieť, je to tento. Obetujte jeden večer a zistíte, že nesledujete len futbalový klub, na ktorom vám v princípe až tak nezáleží, ale spoločenskú drámu.

Paradoxne, aj Sunderland ‚Til I Die pôvodne vznikol so zámerom, že zdokumentuje úspechy klubu. Ako väčšina vecí v jeho histórii, ani toto nevyšlo.

Trailer:

Sunderland a Newcastle: dve rovnaké mestá

Sunderland leží na severovýchode Anglicka, takmer pri škótskej hranici. Je to veľké mesto, má asi štvrť milióna obyvateľov. Zhruba pätnásť kilometrov od neho je Newcastle, ten je o niečo väčší: obyvateľov má tristotisíc. Medzi oboma mestami panuje intenzívna rivalita. Letisko je v Newcastli.

Spája ich však rovnaký neradostný osud: v Sunderlande sa kedysi nachádzali najväčšie doky na svete, celý región bol postavený na baníctve. Potom najprv zmizli doky, po nich bane a neostalo nič. Zavládla nezamestnanosť a beznádej, ktorá trvá viac alebo menej dodnes.

Newcastle so Sunderlandom spája ešte čosi: rovnaké futbalové kluby. V oboch veľkých mestách je len jeden, v Newcastli United a v Sunderlande miestny AFC. Oba majú obrovské štadióny: St James’s Park v Newcastli má kapacitu vyše 52 000 divákov, Stadium of Light v Sunderlande tesne pod päťdesiat.

Oba štadióny sú väčšinou plné, často vypredané. Na severe Anglicka sa na futbal chodí jednak preto, že veľmi nie je čo robiť, ale aj preto, že futbal tam ešte neprestal byť zábavou pre robotníkov. Bežných, tvrdo pracujúcich ľudí. V Newcastli aj Sunderlande sa proste fandí.

Problém je v tom, že ani jednému klubu sa veľmi nedarí. Chýbajú peniaze, sever Anglicka navyše nie je takým atraktívnym miestom na život ako Londýn (ani ako Manchester alebo Liverpool). Ak tam prídete hrať, ľudia vás budú milovať, pravdepodobne však neprídete. Newcastle získal posledný ligový titul v roku 1927, Sunderland má za sebou aspoň zlaté obdobie: zhruba od roku 1892 do roku 1895. Ligu naposledy vyhral v roku 1936.

A na veci to nič nemení. Nič to nemení na tom, že desaťtisíce ľudí v Newcastli a Sunderlande na futbal chodia. Nejde o víťazstvá — tých je málo — ide o futbal. Nejde o výsledky, kluby sú inštitúciami; patria medzi tie, o ktorých sa hovorí ako o tradičných. S poľutovaním sa väčšinou konštatuje, že by si zaslúžili, aby sa im darilo lepšie, ako sa im darí.

Občas totiž vypadnú do druhej ligy, presne ako sa to pred rokom a pol stalo Sunderlandu. A práve preto vznikol dokument: mal zaznamenať hrdinský a nakoniec úspešný boj hráčov o návrat do prvej ligy.

Keď sa plány zrazia s realitou a vznikne dokument

Druhá anglická liga je mimoriadne drastická súťaž. Mlynček na mäso: skôr ako futbal sa tam hrá kopaná, mužstiev je 24, takže sa hrá 46 zápasov. Vlastne neustále hráte dvakrát za týždeň a v každom zápase ide o všetko: z 24 postupujú len dve mužstvá a kluby na treťom až šiestom mieste hrajú ešte o posledné postupové miesto.

A v hre je naozaj všetko: rozdiel v príjmoch sa medzi ligami ráta v stovkách miliónov libier za jednu sezónu, často je to otázka bytia a nebytia. Ak ste hore, chcete sa tam za každú cenu udržať. Ak nie ste, chcete sa tam vrátiť. Môže sa vám stať, že odohráte 50 zápasov a zistíte, že sa vám to nepodarilo. Musíte začať šetriť, nemôžete si už dovoliť platiť hráčov. Každý ďalší rok to už bude len ťažšie. Nakoniec sa zaseknete: Leeds United sa z druhej ligy nevie dostať pätnásť rokov, Sheffield Wednesday o chvíľu dvadsať.

A tak, keď Sunderland vypadol, plán bol jasný: okamžitý návrat. Mužstvo je dobré, tréner perspektívny, nálada optimistická. Brankár Jason Steele v úvode hovorí, že všetko je jasné. Bude to pekný dokument. V poslednom prípravnom zápase pred sezónou síce Sunderland prehrá so Celticom Glasgow 0:5, ale každý sa raz za čas potkne. Prvý zápas v lige remizuje, ale hneď druhý vyhrá. Všetko ide ako po masle.

Jedine, že by nešlo. Ďalších štrnásť zápasov Sunderland nezvíťazí. Po každom z nich sa trénera Simona Graysona pýtajú, či to zvládne. Hovorí, že áno. Na konci októbra tomu už nikto neverí – odvolajú ho a na jeho miesto príde Chris Coleman, ktorý len rok predtým dotiahol Wales do semifinále majstrovstiev Európy.

Vtedy je to už ale hanba. Už je jasné, že Sunderland nehrá o postup, ale o prežitie. Už sa hovorí o tom, že celý kalendárny rok, celých 365 dní nevyhral žiaden domáci zápas. Podarí sa to zlomiť: na 364. deň, v polovici decembra, Sunderland konečne doma vyhrá. Hrá sa 22. kolo a klub je na presne opačnom konci tabuľky: z dvadsiatich dvoch zápasov vyhral tri, deväť remizoval, desať prehral.

Nejde to. Nielen, že to nejde. Je to čoraz väčšia katastrofa. Niektorí hráči pijú, iní chodia k psychológovi.

Hráč menom Jack Rodwell

Chris Coleman hovorí pekné veci: dáme ďalší zápas, chlapi. Chytíme sa. Zlomíme to. Akurát to nie je pravda.

Akoby to nestačilo, majiteľ klubu zo dňa na deň oznámi, že už do klubu nedá ani halier. Doslova nič. Nemá to zmysel, klub chce predať. Lewis Grabban, najlepší hráč, ktorý ako jediný dal pár gólov, oznámi, že chce odísť. Brankárov striedajú ako Boris Kollár partnerky, ale všetci sú rovnako hrozní.

Kapitána Darrona Gibsona pred sezónou natočili pri tom, ako opitý v krčme hovorí, že niektorí hráči v klube nechcú byť a suspendovali ho. Chris Coleman ho vráti do zostavy, ale Gibson sa zakrátko zraní a potom opitý havaruje a zdemoluje niekoľko áut. Skončí.

Nie sú hráči a tí, ktorí sú, tam nechcú byť. Atmosféra je katastrofálna. Nových hráčov niet, lebo kto by chcel prísť do klubu, ktorý smeruje k vypadnutiu a navyše do mesta ako Sunderland? A ak by aj chcel, nie sú peniaze. Dlhy klubu dosahujú 140 miliónov libier. Ako z toho von? Zavolajú si Jacka Rodwella.

Jack Rodwell bol pred desaťročím obrovský talent anglického futbalu. Keď mal 17, debutoval za Everton, keď mal 20, debutoval v reprezentácii. Niekoľkokrát sa zranil, prestúpil do Manchestru City a tam takmer vôbec nehral, lebo bol buď zranený, alebo jednoducho slabý. A tak prestúpil do Sunderlandu, ktorý vtedy ešte hral v prvej lige. Zarábal v ňom 70-tisíc libier týždenne.

Keď klub vypadol, väčšina hráčov mala v zmluvách zníženie platov, on však nie. A stále bol zranený. Za celú sezónu nastúpil v troch zápasoch a hral v nich zle. Ročne zarába dva milióny libier a je pre klub obrovskou príťažou.

Ak by odišiel – hoci aj zadarmo – Sunderland by mohol kúpiť hneď niekoľkých hráčov, ktorých tak zúfalo potrebuje. Nebol by taký dobrý? Neodišiel by? Vraví, že chce hrať, ale tu preňho nie je miesto, tak prečo nejde inam? Uvedomuje si, že od neho závisí budúcnosť celého klubu a čo všetko závisí od klubu? Doslova ho prosia.
Jack Rodwell to všetko chápe, ale povie, že chce bojovať o svoje miesto v zostave. Nikam sa nechystá. Prečo by sa aj? Zmluva je luxusná a on ju dodrží. Aj keby nemal hrať. Uvoľnený, v šľapkách a šortkách odkráča do posilňovne.

What does 99p buy you? Approximately nine seconds of Jack Rodwell or, for a very limited time, any one of my books on Kindle including Troll Life.https://t.co/lxNF7TTnO0 pic.twitter.com/0OpvShXecA

— Alan Parkinson (@Leg_It) January 3, 2019

Hrozný klub, skvelí fanúšikovia

Je ešte len január, ale je jasné, že je koniec. Niekoľko hráčov príde, príde aj niekoľko falošných zábleskov nádeje, tréner ešte stále hovorí pekné veci, ale všetci vedia, čo bude nevyhnutne nasledovať. Niežeby sa hráči nesnažli, ale jednoducho nie sú dosť dobrí, polovica mužstva sú dorastenci. Celý klub je v rozvrate, ostáva len smútok.

Sunderland si to istým spôsobom zaslúžil: z prvej ligy nevypadol náhodou, ale preto, že nekompetentní ľudia robili nekompetentné rozhodnutia. Viac ako stomiliónový dlh nevznikol zo dňa na deň, hráči do klubu neprišli sami od seba, ale niekto ich kúpil. Celé roky sa v anglických médiách otvorene písalo, že alkohol je v klube veľký problém, nikto s ním nič neurobil. Vlastne bol Sunderland hrozný mimo ihriska aj na ňom: najviac prihrávok na gól mal za posledné tri sezóny Adam Johnson. Adam Johnson je už dva roky vo väzení.

Najsilnejšia stránka dokumentu Sunderland ‚Til I Die tak nie je o futbale, ale prichádza vtedy, keď ukazuje fanúšikov a zamestnancov klubu. Čo bude ďalej? Nevedia si to predstaviť: Sunderland existuje 139 rokov, ale v tretej lige ešte nehral. Prepustia ich? pýta sa kuchárka. Je to aj otázka prežitia: keď vypadli z prvej ligy, skončilo osemdesiat ľudí. Teraz vypadnú znova a ona plače. Ukazuje smsku, ktorú jej na rozlúčku napísal Chris Coleman. Aj on skončil.

Takto to v Sunderlande chodí, hovoria komentátori takmer po každom prehratom zápase. A takto to zrejme naozaj chodí: klub osemdesiat rokov nič nevyhral, mesto sa medzitým od základu zmenilo (väčšinou k horšiemu) a desaťttisíce fanúšikov stále chodia na zápasy, aj keď je všetko stratené.

Prídu aj na ten posledný, keď je už jasné, že klub vypadne. Sunderland hrá proti Wolverhamptonu, ktorý ligu vyhral. Keď o nič nejde, Sunderland vyhrá 3:0. Nič to neznamená: za celú sezónu vyhral doma iba trikrát. Zápasov bolo dvadsaťtri.

Áno, celý dokumentárny seriál – osem dielov, do tretej ráno – dopadol presne tak, ako to v Sunderlande chodí: mal byť oslavou triumfálneho návratu a namiesto toho, celkom neplánovane, zdokumentoval, ako sa klub rozpadol. Ako hráči, ktorí ešte pred rokom hrali prvú ligu, zrazu nevedia kopnúť do lopty. Ako končia u psychológov. Aký to je pocit, keď ste poslední.

Okrem toho je navyše aj výborným dokumentom o tom, ako vyzerajú kluby, ktoré majú tradíciu: čo znamenajú a čo znamenajú v mestách ako je Sunderland. Ako sa okolo nich točí celý svet, ako sa do nich vkladajú nádeje, a ako ani na víťazstvách nezáleží — dôležité je, aby existovali.

A ak existuje jeden dokument, ktorý by ste si mali pozrieť — aj vtedy, ak vás futbal nezaujíma –, je to práve Sunderland ‚Til I Die.