Ako „senegalskí ľudožrúti“ pred sto rokmi pomáhali zachraňovať Bratislavu

Je začiatok januára 1919. Od oficiálneho vzniku Československa uplynuli už dva mesiace, no hranice nového štátu zatiaľ existujú len na papieri. O skutočné územie sa po prvej svetovej vojne aj naďalej bojuje.

Ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska je krátky čas Vavro Šrobár, novovymenovaný bratislavský župan Samuel Zoch dohodol prevzatie Prešporka pokojnou, nenásilnou formou, no časť Prešporákov nesúhlasí.

Na Nový rok tak obsadili vojská talianskych légií s československými legionármi prešporské ulice, maďarské vojsko sa podľa dohody stiahlo za Dunaj, na petržalský breh.

Napokon to také pokojné nebolo, zomierali ľudia.

Rebélia poštárov a guľomet v okne Šrobára

Väčšina obyvateľov Prešporka, od marca 1919 oficiálne premenovaného na Bratislavu, sa s pridružením k Československu nevie vyrovnať. Väčšinu domácich tvoria Maďari a Nemci, ľudí hlásiacich sa k slovenskej národnosti je tu výrazne menej.

Prešporok mal po prvej svetovej vojne vyše 80-tisíc obyvateľov. Slovákov tam podľa historičky Gabriely Dudekovej-Kováčovej z Historického ústavu SAV bolo len 15 percent.

„Prešporok vyzeral pred sto rokmi inak ako súčasná Bratislava – Blumentál, Ružinov či Rača boli samostatné obce, nie súčasť Prešporka. V nich však žili Slováci, ktorí pracovali v meste, väčšinou robotníci a slúžky, ktorí podporovali začlenenie do Československa.“

Hranicou medzi Československom a Maďarskom je Dunaj, na petržalskej strane preto stanujú maďarskí vojaci, pripravení bojovať. Z náprotivnej strany zase vo vládnej budove (dnešnej budove Filozofickej fakulty UK) od jari na maďarské vojsko smerujú z okien guľomety.

„Toho času má pan ministr Šrobár v budově ministerské v každém okně kulomet, namířený přes Dunaj. Most přes Dunaj je zabarikádován ostnatým drátem,“ odkazuje na spomienky prvého rektora Univerzity Komenského Kristiána Hyneka Barbora Tancerová na blogu. Vavro Šrobár by však z guľometu s najväčšou pravdepodobnosťou podľa historikov nestrieľal: „Šrobár bol lekár, do prvej svetovej vojny ho nepovolali, s takou zbraňou zaobchádzať nevedel, takže z nej určite nestrieľal,“ hovorí Dudeková-Kováčová.

Atmosféra v meste bola napätá – ako píše Vladimír Tomčík v knihe Po stopách dávnej Bratislavy, Maďari a Nemci dúfali, že pričlenenie Bratislavy k Československu je len dočasné a rebelovali. Maďarskí poštári odmietali distribuovať slovenské a české noviny a na viacerých miestach obyvatelia strieľali po československých legionároch, ktorí im streľbu opätovali. „Luza opľúvala našich vojakov, strhávala im z čiapok odznaky a strieľalo sa na nich z domov,“ cituje Tomčík správu tlačovej kancelárie z februára 1919. Podľa historičky Dudekovej-Kováčovej k takémuto správaniu nedochádzalo dlho, išlo podľa nej o jednorazovú demonštráciu 12. 2. 1919, známu ako Krvavá streda.

Maďarské lietadlá zhadzovali nad slovenským územím propagandistické letáky, od 12. februára prepukli vo viacerých mestách štrajky – bratislavský vyústil do prestrelky s desiatkou mŕtvych.

Práve začiatkom februára do Bratislavy presídlilo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska. V predvečer slávnosti dal Vavro Šrobár preventívne zatknúť stovku nespokojencov. Obával sa totiž povstania a nepokojov. „Na tri dni ich dali odviezť na Moravu, potom ich priviezli naspäť,“ hovorí Dudeková-Kováčová. Tento postup zopakoval opäť v júni, keď dal nespokojných obyvateľov internovať.

„Tisíc ľudí, špičky spoločnosti a predné osobnosti mesta, a pošlite ich ihneď s eskortami do Luhačovíc, Terezína, Jozefova jako rukojemcov,“ napísal Šrobár v článku Čo znamená vpád Bélu Kúna pre nás a pre Maďarov. Béla Kún stál na čele Maďarskej republiky rád, komunistického štátu, ktorý existoval na území Maďarska počas roku 1919 a ktorý sa pokúsil získať aj časť Slovenska.

Maďari sa báli „barevných“ ľudožrútov

Pri bojoch o Bratislavu a južné Slovensko zohrala významnú úlohu aj fáma, ktorá sa rýchlo rozšírila po celom území – na pomoc československým legionárom mali prísť senegalskí bojovníci.

Historik Michal Ďurčo v knihe Historického ústavu SAV História zadnými dverami – Nezvyčajné príbehy zo slovenských a svetových dejín píše, že maďarskí boľševickí vojaci sa černochov vraj báli, pretože ich považovali za ľudožrútov. Odkazuje na spomienky Vavra Šrobára : „Na uliciach Bratislavy sa objavili ’Senegalci’. Pravda, bolo ich len asi 20, ale prechodili cez všetky ulice mesta a budili strašlivý postrach v obyvateľstve. Razom sa rozšírilo po meste, že Francúzi poslali do Bratislavy jednu divíziu barevných vojakov.“

Správy o „posile“ na strane československých bojovníkov sa ako šepkanda rýchlo rozšírili. „Po dvoch až troch týždňoch po objavení sa ‚Senegalcov‘ v Bratislave došiel od nášho štábu z Košíc pravidelný kurier dôstojník. Referoval mi, že všade je výtečná nálada a že prvý vlak so Senegalcami je už v Poprade. Sú ich vraj 2 divízie. Pýtam sa ho: ‚A videl ste ich?‘“

„Áno, na vlastné oči som ich videl, ako vystupovali z vagónov.“

„No,“ hovorím. „Keď ste ich videl, tak je dobre,“ spomínal Vavro Šrobár podľa knihy História zadnými dverami.

V skutočnosti na Slovensko žiadni Senegalci neprišli – ako vysvetlil Šrobár vo svojich spomienkach: „Senegalci“ boli československí vojaci, ktorí sa v jednej kasárni natreli načierno a zamaskovali a v takomto prestrojení sa poprechádzali po bratislavských uliciach.

Maďarské, československé či slobodné mesto?

Ešte koncom roka 1918 nebolo vôbec jasné, ktoré mesto sa stane hlavným centrom Slovenska. V hre bola krátky čas napríklad Nitra, ktorú mal uprednostňovať Šrobár, ale aj Martin, Banská Bystrica či Žilina. Výhodnejšiu geopolitickú polohu mal však Prešporok, ktorý mal v Uhorsku silné postavenie. „Prešporok bol na hranici troch štátov a na Dunaji, dôležitý železničný uzol a významné priemyselné centrum,“ hovorí historička Gabriela Dudeková-Kováčová.

O tom, že Prešporok má patriť k Československu, hovoril aj Tomáš Garrigue Masaryk vo svojom prejave po návrate z Ameriky: „Mesto Prešporok neprináležalo vlastne ani Maďarom, práve tak ako nám. Je to nemecké mesto. My máme ale naň právo, lebo zázemie je slovenské. My potrebujeme bezpodmienečne Dunaj.“ O tom, že Prešporok bude súčasťou Československa, hovoril Masaryk podľa historikov už koncom roka 1914.

V novembri a začiatkom decembra 1918 uvažovali nemeckí obyvatelia aj o tom, že by Prešporok bol slobodným mestom, teda nepatril by žiadnemu novovznikajúcemu štátu. Nemeckí „Prešporáci“ sa totiž k Československu nehlásili, k Rakúsku sa podľa historikov pridať nechceli, keďže hrozila revolúcia. Podobne mali obavy z pričlenenia k Maďarsku, kde sa v marci 1919 revolučným spôsobom dostali k moci boľševici a vznikla Maďarská republika rád.

Príkladom slobodného mesta bol Gdansk, o ktorý sa sporilo Poľsko s Nemeckom. Pred prvou svetovou vojnou bolo pruské, medzi vojnami nezávislé a dnes patrí Poľsku. Podľa Dudekovej-Kováčovej však táto idea nebola pre Prešporok veľmi reálna, uvažovalo sa o nej asi mesiac.

Aby bolo jasné, že hlavné mesto Slovenska je slovenské, zmenil sa aj jeho názov – z Prešporka sa v priebehu februára a marca 1919 stala Bratislava. Oficiálne „o premenovaní nebola žiadna verejná polemika, dialo sa to v chaose a v podmienkach stanného práva. Československá vláda, presnejšie Šrobárovo ministerstvo, premenovala mesto aj ako signál mierovej konferencii v Paríži, že toto mesto je slovenské, že patrí do Československa a zároveň je centrálnym sídlom československých úradov na Slovensku.“ Bratislava bol novotvar, ktorý odkazoval na štúrovcov, prakticky sa však dovtedy nepoužíval.

Wilsonov

O zmenu názvu sa údajne usilovali aj americkí Slováci – tí z vďaky k americkému prezidentovi Woodrowi Wilsonovi chceli Prešporok pomenovať Wilsonov či Wilsonovo mesto. Americký prezident totiž v januári 1918 predniesol zoznam 14 bodov, v ktorých vyjadril podmienky pre ukončenie vojnového konfliktu a podmienky pre usporiadanie povojnového sveta. Pre malé národy bol dôležitý najmä bod 10, v ktorom Wilson požadoval autonómny vývoj všetkých národov Rakúsko-Uhorska.

O snahách pomenovať mesto Wilsonov je podľa historičky Dudekovej-Kováčovej doteraz známy len jeden krátky novinový článok v československých novinách, ktorý prevzali z bližšie nemenovaných švajčiarskych novín. V ňom sa píše, že americkí Slováci rozhodli, že Prešporok bude Wilsonov a stane sa hlavným mestom Slovenska.

Názov Wilsonov používali vo svojej korešpondencii československé legionárske vojská, ale len dva-tri mesiace. Oficiálne sa podľa historičky o tomto názve príliš neuvažovalo.

Bosí vojaci pričlenili Petržalku bez streľby

Podľa medzinárodných dohôd patrila Petržalka už v lete 1919 k Bratislave. Na jej brehu Dunaja však naďalej sídlili maďarskí boľševici, ktorí o územie Bratislavy chceli naďalej bojovať.

Maďarské jednotky ju odmietali opustiť, na jedinom moste postavili barikády a palebné postavenia. Hrozil dokonca útok na centrum mesta. Podľa legendy, ktorú opisuje v článku Historyweb, sa francúzsky generál Mittelhausser v auguste 1919 opýtal Šrobára, čo by si prial na narodeniny. Ten mal odpovedať: „Petržalku!!“

Obsadením Petržalky boli poverení vojaci československého vojenského zboru, ktorí väčšinou pozostávali z československých légií a jednotiek Sokola, akcii velili francúzski dôstojníci.

Akciu spustili v noci 14. augusta. Jedna časť vojakov sa na člnoch preplavila od dnešnej botanickej záhrady k Pečnianskemu lesu, kde bez boja odzbrojili maďarských vojakov. „Vybraní príslušníci Sokola sa bosí, vyzbrojení iba nožmi a granátmi, prešplhali pod kovovou konštrukciou mosta, poprerezávali káble k náložiam a bez jediného výstrelu hliadku odzbrojili,“ píše v knihe Po stopách dávnej Bratislavy Vladimír Tomčík. Most bol podmínovaný, tak aby ho maďarské jednotky nevyhodili do vzduchu.