Slovenské dediny s nemeckým obyvateľstvom vyzerajú lepšie ako susedné, hovorí germanista Tancer
„Dediny Karpatských Nemcov rozoznáte na pohľad. Vyzerajú lepšie ako susedné, je tam cítiť blahobyt,“ opisuje germanista Jozef Tancer zážitky z nakrúcania filmu o dramatických osudoch nemeckej menšiny. Dokumentárna snímka Smutné jazyky, na ktorej spolupracoval s režisérkou Annou Gruskovou, v týchto týždňoch putuje po Slovensku.
Aké máme na Slovensku povedomie o Karpatských Nemcoch?
Je pomerne slabé, a to majú Nemci a Slováci na tomto území za sebou osemsto rokov spoločnej histórie. Málokto si uvedomí, že Slovensku historicky nie je cudzie nemecké jazykové prostredie.
Keď sme sa gymnazistov pýtali, ako sa povie gól do horného rohu bránky, mnohí správne povedali „do vinkla“, ale boli prekvapení, že výraz je nemecký. V slovenčine je veľa slov nemeckého pôvodu. Povedzme „helma“ či „žemľa“ zo „Semmel“.
Prečo nie je povedomie silnejšie? Na jednej strane, človek by musel byť mimoriadny ignorant, aby nikdy nepočul nič o maďarskej menšine. Na druhej strane je možné, že vychodí školy, zmaturuje a ani netuší, do akej miery dejiny krajiny utvárali Nemci.
Dôvodov je viacero. Historikov odrádzal obraz Nemca – fašistu, ktorý vznikol po druhej svetovej vojne. Trendom bolo hľadanie slovenských, nie „cudzích“ prvkov dejín. A to i v obdobiach, akým bol stredovek, keď sa o nejakom slovenskom povedomí hovoriť nedalo.
Lenže podobne v stredoveku nemôžeme hovoriť ani o národnom povedomí Nemcov. Nemecky hovoriace obyvateľstvo na našom území sa vtedy nevnímalo ako jednoliata skupina. Ťažko zastrešovať jedným pojmom „nemeckú“ kultúru, ktorá bola rozmanitá.
Prečo potom hovoríme o Karpatských Nemcoch? Nemajú nijakú spoločnú identitu?
Spoločná identita je háklivá vec. Je pravda, že sčítanie obyvateľstva pamätá na možnosť prihlásiť sa k nemeckej menšine. Karpatskí Nemci na Slovensku majú múzeum a spolok, ktorý menšinu zastupuje navonok. Zvnútra však ide o veľmi rozmanité skupiny s tradične silnejšou regionálnou identitou.
Karpatskí Nemci sa stotožňovali v prvom rade s miestom, kde žili. Na Spiši sa označovali za Chmeľničanov alebo Kežmarčanov a podobne. Okrem toho mali širšiu regionálnu identitu ako spišskí Nemci či Sasi. Nemci z Dobšinej sa volali po slovensky Dobšinčania a po nemecky Topscher. Niekde mali aj vlastné nárečové mená. Príkladom sú spomínaní Dobšinčania, ktorí si hovorili Bulejnéri, či Mantáci v Medzeve.
Niečo ako spoločnú identitu si rozmanité skupiny začali vytvárať pomerne neskoro. Presnejšie, na prelome 20. a 30. rokov minulého storočia. Vtedy na našom území vznikla politická strana Karpathendeutsche Partei, začali tu pôsobiť spolky a aktivisti zo Sudet či z Nemecka. V Karpatských Nemcoch sa snažili prebudiť nemecké národné povedomie.
Spájala ich nemčina? Dohovorili by sa spišský Nemec s Nemcom z Prešporka?
Asi nedohovorili. Ani dnes by sa vo svojich nárečiach Nemci z Chmeľnice a z Medzeva nedorozumeli. Nemeckých dialektov bolo veľa. Niekedy i v jednom meste, to je prípad Bratislavy. Dnes je to už ťažko počuť, keďže bratislavská nemčina sa vplyvom rakúskej televízie čoraz viac podobá tej rakúskej. Pôvodne však mali rôzne štvrte Bratislavy svoje vlastné dialekty. Príkladom bol Prievoz. Keď som sa stretol s jediným
