Denník N

Na útek z Československa na Západ si zobrali nabitú húfnicu

Dobová fotografia Šufliarskeho a Dluhoša pred húfnicou. FOTO N - Tomáš Benedikovič
Dobová fotografia Šufliarskeho a Dluhoša pred húfnicou. FOTO N – Tomáš Benedikovič

Zúfalstvo dvoch vojakov vyústilo do netypického pokusu o emigráciu. Ako si naň spomínajú po vyše tridsiatich rokoch?

V podvečer 29. augusta 1983 kráčajú dvaja muži v maskáčoch s pištoľami za pásom cez kasárne v západočeskom mestečku Stříbro. Smerujú k parkovisku, kde stoja aj moderné samohybné húfnice sovietskej výroby 2S1 Gvozdika (v preklade karafiát). Sú to veľké pásové vozidlá, ktoré si bežný človek ľahko zamení s tankom. Majú však oveľa silnejšie kanóny, ktoré strieľajú až päť rán za minútu na vzdialenosť 15 kilometrov.

Niektoré Gvozdiky slúžia na výcvik a sú nevyzbrojené, iné sú plne vyzbrojené. Dvaja Slováci – 26-ročný nadporučík Branislav Dluhoš a 19-ročný vojak základnej služby Ján Šufliarský – si to namieria k jednej z plne vyzbrojených húfnic. Je v nej asi 40 kusov delostreleckej munície a nabitý guľomet.

Profesionálny vojak Dluhoš otvorí poplachovú bránu z kasární. Šufliarský si sadne za riadiace páky a naštartuje silný osemvalcový motor. Húfnica sa pohne a pomaly vychádza z kasární. Ide smerom na cvičisko ako obvykle, ale nezastaví na ňom. Pokračuje po ceste smerom k 40 kilometrov vzdialenému hraničnému priechodu Rozvadov. Sú rozhodnutí, že si húfnicou prerazia cestu do Západného Nemecka.

Video: Nasadli do húfnice a namierili si to za železnú oponu
(Miroslav Kern, Martina Pažitková)

Po 13 kilometroch jazdy však zrazu 16-tonová Gvozdika odbočí na vedľajšiu cestu, po ďalšom kilometri zastaví. Muži vystúpia a hlasno sa hádajú, až kým sa úplne nezotmie. Dluhoš chce pokračovať k hranici, ale vodič Šufliarský si to zrazu rozmyslel. Naštartoval húfnicu a sám, bez Dluhoša, sa pomaly a bez svetiel vydáva späť ku kasárňam.

Tam už medzičasom zistili, že jedna vyzbrojená húfnica a dvaja vojaci chýbajú. Vyhlásia poplach a rozbehnú pátraciu operáciu.

Z neskoršieho rozsudku vojenského súdu vyplýva, že sa Dluhoš a Šufliarský pokúšali nahovoriť na útek ďalších dvoch vojakov – jedného s priezviskom Neubauer, druhý sa volal Zicho. Obaja odmietli. Nie je jasné, či Dluhoša so Šufliarským po ich zmiznutí udal niekto z tejto dvojice, alebo sa na útek prišlo inak.

Napriek prebiehajúcej pátracej akcii Šufliarský poľahky prechádza s húfnicou späť do kasární rovnakou bránou, akou vyšiel. Službukonajúcemu vojakovi povedal, že sa vracia z cvičiska, a odovzdal kľúče od Gvozdiky. Osprchoval sa, ľahol si do postele a zabalil sa do spacáka. Dlho nespal. V noci ho zobudia a zatýkajú.

Branislav Dluhoš. FOTO N - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Branislav Dluhoš. Foto N – Tomáš Benedikovič

Stopár v maskáčoch

Dluhošov pokus o útek pokračuje. Z lesnej cesty sa pešo vráti na asfaltku a v maskáčoch stopuje autá. Zastaví mu auto s občanmi USA, ktorí mali z Československa namierené do Západného Nemecka. Keď sa vodič – český emigrant – pýta, kam ho má odviezť a prečo je v maskáčoch, Dluhoš mu presvedčivo vysvetľuje, že majú cvičenie a jeho úlohou je unikať prenasledovateľom a prísť na vopred určené miesto.

Čechoameričan pritakáva, že aj u nich v USA sa robia takéto cvičenia. Autom mieri k hranici. Dluhoš má však smolu. O pár kilometrov ďalej ich v obci Horšovský Týn zastaví policajt. Vojak sa vzdáva napriek tomu, že má pri sebe nabitú pištoľ. Od 22:50 ho úrady evidujú ako zatknutého. Nočná kovbojka na západnej hranici sa končí.

No príbeh úteku spoza železnej opony pokračuje až do marca 1990. Denník N sa vydal za oboma aktérmi, aby zistil ako.

Ani jeden z nich sa o svojom čine nezhováral s novinármi ani s historikmi. Ich útek nezaznamenala ani dobová tlač – odhalil by sa neporiadok, aký v ľudovo-demokratickej armáde panoval. Pravdivosť ich výpovedí sme si overovali v rozsudku z decembra 1983 i u českého historika Iva Pejčocha, ktorý sa dostal náhodou k ich spisu.

Prečo sa vojaci rozhodli ujsť? Prečo ich plán zlyhal? Ako dvojica mladíkov dopadla?

Húfnica S21 bola v tých časoch veľmi modernou zbraňou. Foto – Wikimedia/CC

Spoznal som socializmus

Branislav Dluhoš má teraz 58 rokov. Žije v bytovke na okraji Popradu so svojou sestrou a synovcom. Na prvý pohľad je to slušný a dobrosrdečný človek. Únos húfnice bol jeho prvý a posledný konflikt so zákonom.

Ako sám hovorí, všetko sa začalo tým, že v 18 rokoch súhlasil s kariérou profesionálneho vojaka. „Jedna z podmienok, o ktorých mi hovorili, bola, že po vojenskej škole dostanem prácu v mieste bydliska alebo blízko domova. Po skončení školy mi dali určovací rozkaz – do Plzne, 750 kilometrov od Popradu,“ vraví. Nasledovali ďalšie nesplnené sľuby. Z Plzne ho prevelili do Stříbra, kde velil šiestim vozidlám Gvozdika. „To ste nevideli, čo tam bol za bordel. Slušnejšie slovo na to neexistuje.“

Dluhoš okrem zneužívania právomocí dôstojníkmi v Stříbre opisuje aj to, ako sa špicľovali a udávali navzájom. Zlomový moment uňho nastal, keď sa ho snažili nahovoriť na vstup do komunistickej strany. Slušne odmietol. Dostal teda druhú možnosť – podpísať spoluprácu s Vojenskou kontrarozviedkou. Opäť odmietol.

Po niekoľkých mesiacoch začala šikana. „Dostával som časovo náročnejšie úlohy, keď boli akékoľvek sviatky, mal som, samozrejme, službu. Hľadali si stále ďalšie možnosti, ako mi znepríjemniť život,“ spomína po viac ako 30 rokoch. Domov do Popradu sa dostal raz za rok. „Raz sa sa stalo, že som nebol doma dva roky.“

Dluhoš za tri roky v Stříbre postupne zatrpkol a rozmýšľal, ako sa dostať z armády. Mal však podpísanú zmluvu na 10 rokov. „Spoznal som, čo je to ten socializmus.“

Napokon sa v auguste 1983 Dluhoš rozhodol z Československa ujsť. „Mal som jedného vojaka, ktorému sa tu tiež nepáčilo – Jana Šufliarskeho. S ním sme sa dohodli, aj sme na odvahu niečo málo vypili, ale neopili sme sa,“ spomína si.

Pôvodne mali v úmysle nahoroviť na útek celú posádku húfnice.
Pôvodne mali v úmysle nahovoriť na útek celú posádku húfnice.

Predať za úplatu

O dohode oboch mužov z krčmy sa píše aj v rozsudku. Stojí v ňom, že „Dluhoš bol rozhodnutý v prípade úspešného zbehnutia predať za úplatu orgánom armády NSR bojové vozidlo, s čím vojak Šufliarský súhlasil, a zároveň vyzradiť týmto orgánom všetky jemu známe skutočnosti o určitom útvare ČSĽA, ktorý tvorí predmet štátneho tajomstva“.

Dluhoš vraví, že je to pravda. Za Gvozdiku, ktorá bola modernou zbraňou, si chceli v Nemecku vypýtať peniaze. Sám sa chcel zapojiť do zahraničného odboja proti komunistom. „Mal som pocit, že treba niečo urobiť, aby ďalšia generácia nemusela prežívať toto tu.“

Dluhoš je doteraz presvedčený, že by sa s húfnicou, ktorá sa vie rozbehnúť aj na osemdesiatku, do Nemecka dostali.  „Poznal som tú hranicu. S veľkou pravdepodobnosťou by sme prešli.“ Vraví, že myslel aj na to, aby ich po prekročení hranice nenapadli nemeckí vojaci. Existujú medzinárodné signály, ktorými sa oznamuje, že sa aj takáto technika vzdáva – kanón sa namieri čo najviac hore, posádka otvorí poklopy a s vypnutým motorom čaká, kým si pre nich prídu.

Podľa Dluhoša bola príčinou rozhodujúceho zaváhania Šufliarskeho jeho žena. Spomína si, že Šufliarský zastavil, povedal, že nemôže ďalej a vracia sa naspäť. Ukazoval mu fotku svojej ženy, ktorú mal nalepenú v kabíne pred sebou. „Hovorím mu – to prečo si si tú fotku dal pred seba? A on, že ani sám neviem. Asi pol hodiny sme tam sedeli. Povedal som si, že keď ho budem nútiť, všetko krachne. Tak som išiel pešo.“

Vystúpil a vrátil sa teda na asfaltku, kde stopol spomínané auto. Posádku požiadal o pomoc a tá ho odviezla. Že nešlo o únos, potvrdzujú rozsudok aj historik Pejčoch. Sám Dluhoš hovorí, že pár sekúnd rozmýšľal, či na „esenbáka“, ktorý auto zastavil, vytiahne zbraň. Ibaže vedľa neho v aute sedel malý, asi päťročný chlapec. Nechcel riskovať prestrelku, pri ktorej by sa mohlo stať niečo ľuďom, ktorí mu pomohli. Vzdal sa bez odporu.

15 a 10

Dluhoš dostal za pokus o útek z republiky s použitím vojenskej techniky 15 rokov väzenia, Šufliarský desať. Obaja v najťažšej, tretej nápravno-výchovnej skupine. Previezli ich do väznice v Leopoldove. Obaja si vyskúšali aj väzenie v Ilave a tresty ukončili v Ružomberku. Prepustili ich až po amnestii Václava Havla v marci 1990. Vo väzení strávili každý vyše šesť a pol roka.

Bývalý nadporučík opisuje väznicu v Leopoldove ako špinavé, zapáchajúce a deprimujúce miesto. Zažil v ňom aj vzburu väzňov na začiatku roka 1990. „Raz za rok som mohol mať hodinovú návštevu. Chodil za mnou otec so sestrou. A pri tej návšteve bolo možné doniesť dvojkilový balík.“

Pri otázke, čo s ním väzenie spravilo, sa jediný raz v Dluhošových očiach objavia slzy. „Trvalo dosť dlho, kým som sa z toho spamätal.“ Trpel nedostatočnou hygienou, najťažšie však bolo vydržať to psychicky.

S väzňami problémy nemal. K „politickým“ sa bežní kriminálnici správali lepšie. Čo mu pomohlo prežiť? „Zvolil som si taký spôsob a celkom mi fungoval. Sadol som si do kúta cely, zavrel som oči a snažil som sa spomínať na to, čo dobré som prežil. A keď sa snažíte a robíte to viackrát, tak sa z toho dostanete a aspoň na chvíľku vás to odpúta od toho, kde ste.“

O tom, že je Branislav Dluhoš v Leopoldove, nevedeli ani jeho susedia. Rodina to radšej nikde nehovorila a pravdu sa dozvedeli, až keď sa vrátil. Dovtedy si mysleli, že ako vojak stále slúži v Česku. Po návrate sa zamestnal. Robil stavebného robotníka a neskôr v Česku vo fabrike na automobilové súčiastky. Teraz si hľadá prácu.

Po páde komunizmu Dluhoš požiadal Vyšší vojenský súd v Trenčíne o rehabilitáciu. Vyhoveli mu však len čiastočne a z 15 rokov mu spustili 12. Sám úplne nevie, ako je to možné, a považuje to za nespravodlivé. Dostal odškodné 120-tisíc Kčs. „Bol som rád, že som doma. A prešiel som si Tatry od jedného konca po druhý.“ Keď sa bývalým dôstojníkom lúčime, pýtame sa na Šufliarskeho. Dluhoš sa s ním nevidel od roku 1992 a ani si odvtedy netelefonovali.

Ján Šufliarsky. FOTO N - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Ján Šufliarský. Foto N – Tomáš Benedikovič

Šofér Gvozdiky šoféruje doteraz

Rodina Šufliarskych býva v obci Čereňany pri Partizánskom v bežnom rodinnom dome s pekným výhľadom, len pár desiatok metrov od reštaurácie Afrodita povestnej návštevami Roberta Fica. Aj Ján Šufliarský na prvý pohľad pôsobí dojmom slušného a prívetivého človeka. Ani on od epizódy s húfnicou so zákonom nikdy problémy nemal. Celý čas od prepustenia z väzenia pracoval. Od roku 1990 je profesionálny vodič. Momentálne jazdí s kamiónom.

Vraví, že aj on sa o útek pokúsil zo zúfalstva. Ku koncu vojny mal potýčku s čatárom, ktorému dal počas návratu z krčmy facku. Keď si ho na druhý deň predvolala vojenská kontrarozviedka, dali mu na výber – mohol si zvoliť jednu kôpku papierov – s trestným oznámením za napadnutie nadriadeného a vyhliadkou na štyri roky väzenia – alebo druhú, ktorou bola zmluva profesionálneho vojaka na rovnaké obdobie.

Vybral si teda službu v armáde, hoci ho to veľmi trápilo a nevedel sa s tým zmieriť. „Stále viac na mňa ako na budúceho dôstojníka tlačili, aby som vstúpil do strany. Tým vo mne vyvolávali stále väčšiu antipatiu.“

V tom čase sa zblížil s Dluhošom. Bol podľa neho jedným z mála normálnych dôstojníkov a k vojakom bol slušný a spravodlivý. „Bolo na ňom vidieť, že je vyhoretý,“ spomína Šufliarský.

Sám svoje rozhodnutie vrátiť sa z úteku späť do kasární vysvetľuje tým, že si až počas jazdy uvedomil, aké majú malé nádeje na úspech a že im hrozí smrť.

„Braňo mi vtedy povedal: ‘Keby k niečomu prišlo, máš dva zásobníky (k pištoli).‘ Keď mi povedal, že mám tie dva zásobníky, napadlo mi, že keď to ten Neubauer vykecá, postrieľajú nás. Povedal som mu: Braňo, mne sa to nezdá, toto nedopadne dobre.“ Vtedy odbočil z hlavnej cesty.

Aj Šufliarský si spomína, ako sa s Dluhošom hádali. „Mal v sebe také odhodlanie, že ho nezastaví nič.“ Vodič si doteraz myslí, že nemali šancu dostať sa s húfnicou z republiky. Po návrate z väzenia sa dozvedel, že už o nich na hranci vedeli a vojaci ich čakali vyzbrojení ostrými nábojmi a vozidlá BVP vybavené protitankovou muníciou.

Po tom, ako sa Šufliarský vrátil a zatkli ho, dôstojníci mu tvrdili, že sa z problémov dostane. Sám to odhadoval na „21 ostrých“ – teda tri týždne vojenského väzenia. Čakala ho však vyšetrovacia väzba v povestnej pražskej väznici na Pankráci. Keďže bol mladý a nekonfliktný, pridelili mu pozíciu „šálkara“ – teda rozvážača jedla. Najhoršie na tom bolo, že musel stravu voziť aj väzňom v celách smrti, pretože na Pankráci sa aj popravovalo. Kým tam bol, popravili troch väzňov.

Obhajkyňa, ktorú mu pridelil štát, za ním vraj zvykla chodiť opitá. Aj tak jej musel zaplatiť 500 korún. Prokurátor podľa neho pred súdom hovoril aj o možnosti trestu smrti, ale súd im vymeral po 15 a desať rokov.

S najhoršími zločincami

Šufliarský skončil rovnako ako Dluhoš v tretej nápravno-výchovnej skupine leopoldovskej väznice. Keď jeho manželka odíde z obývačky, povie nám, že jeho spoluväzni si odpykávali tresty za vraždy, najbrutálnejšie sexuálne zločiny či dokonca za kanibalizmus. Vidieť, že mu pri rozprávaní nie je úplne dobre.

Opisuje aj to, ako leopoldovskí bachári väzňov zneužívali. Nechali si vyrábať nože „vyskakovačky“, ale aj meče, šable či iné historické zbrane, ktoré z väzenia tajne vynášali a predávali na čiernom trhu. „Dávali mi na za to tabletky lieku Alnagon – to bola v Leopoldove tvrdá mena.“ Keďže on sám tento „fet“ nebral, posúval ho ďalším väzňom po päť korún za tabletku. Kým bol vo väzení, problémy mala aj jeho rodina.

Prvýkrát sa Šufliarský dostal na slobodu tesne pred pádom komunizmu, keď ho premiestnili do ružomberskej väznice. Vtedy ho poslali s priepustkou a vo väzenskom mundúre kúpiť list na pílu do obchodu cez ulicu. Vraví, že sa bál vyjsť z brány väzenia. Svet mu pripadal obrovský. „Určite by som hľadal obdobné riešenie. Snažil by som sa uniknúť,“ odpovedá na otázku, či aj 30 rokoch považuje pokus o útek s Gvozdikou za dobrý nápad.

Aj Šufliarský po revolúcii požiadal o rehabilitáciu. Na rozdiel od Dluhoša mu však nevyhoveli ani čiastočne. „Bol som z toho nemilo prekvapený.“ Sám úplne nevie, prečo sa to stalo. Predpokladá, že pre iné nazeranie na útek dôstojníka a radového vojaka. Dluhošovi však vraj nikdy nezávidel, že odškodné dostal. Keď odchádzame, dávame mu Dluhošovo telefónne číslo. Má z neho úprimnú radosť. Číslo na Šufliarskeho posielame aj Dluhošovi. Hovorí, že si určite zavolajú. „My proti sebe nič nemáme,“ vraví do telefónu.

Historik: Úteky vojakov s ťažkou technikou nevychádzali

Ivo Pejčoch z českého Vojenského historického ústavu skúmal aj pokusy o emigráciu vojakov.

Čítali ste súdny spis Dluhoša a Šufliarskeho?

Áno. Prišiel som naň úplne náhodou. S kolegom sme sa zaoberali obeťami sovietskej okupácie a hlásenia o nich sme hľadali v denných zvodkách ministerstva vnútra. V nich som našiel tento prípad.

Čo v spise je?

Výpovede oboch aktérov aj iných vojakov. Snažili sa obhajovať aj tým, že boli opití. Na úteku sa dohodli niekde v krčme a pokúšali sa naň nahovoriť ďalších vojakov, aby mali celú posádku Gvozdiky. Dôstojníkovi dávali za vinu aj to, že keby boli na hraničnom priechode spustené závory, chcel ich rozstrieľať húfnicou. Ťažko však povedať, či to naozaj chceli hnať do takej krajnosti. To môžu vedieť len oni.

Dluhoš si po tom, ako sa Šufliarský s húfnicou obrátil, stopol auto. Vyplývalo zo spisu, že by sa posádke vyhrážal alebo ju uniesol?

Nie. Naopak. Boli to Američania, otec tej rodiny bol český emigrant. Zaujímavé bolo, že ten človek spolupracoval myslím s Hlasom Ameriky. Boli tu legálne za príbuznými. Keď ich polícia vypočúvala, hovorili, že sa Dluhoš choval normálne a slušne ich požiadal, či ho neodvezú k hranici.

Boli nadporučík Dluhoš a vojak Šufliarský potrestaní na tie časy bežnými trestami, alebo exemplárne vysokými?

Ten vodič, pokiaľ viem, mal jednať na príkaz svojho nadriadeného dôstojníka a ešte sa vrátil. V prípade toho dôstojníka dával režim, samozrejme, exemplárny trest. V prípade vodiča to však pre mňa bolo úplne nepochopiteľné. On sa vrátil. Jeho trest bol úplne absurdný. O tom, že neuspel ani pri rehabilitácii, som nevedel.

Pokúsil sa ešte niekto niekedy z Československa utiecť so samohybnou húfnicou?

Je niekoľko zaznamenaných pokusov o útek tankom, ale ani jeden sa  z rôznych dôvodov nepodaril. Viem, že jeden z vojakov s ním nabúral. Bol to Slovák s maďarskými koreňmi. Evidentne smeroval do Rakúska, ale tvrdil, že chcel ujsť do Maďarska. Bolo to niekedy po roku 1968. Dostal len podmienku. Ďalší vojak, pôvodom z východného Slovenska, utekal s tankom smerom k západonemeckej hranici. Prenasledovali ho na motorkách. Praskli mu nervy, zastavil a zastrelil sa. Ďalším pokusom bola krádež amerického tanku Stuart, ktorý bol vo výzbroji našej armády v roku 1949. Prenasledovali ho, ale tanku po ceste zhasol motora a dvojici vojakov sa ho už nepodarilo naštartovať. Jedného z nich zatkli a zomrel vo väzení. Druhému sa podarilo ujsť do Rakúska.

Dluhoš so Šufliarskym chceli s húfnicou prejsť ku hranici až 40 kilometrov. Mali šancu?

V roku 1964 ukradli traja vojaci z Prahy protilietadlové samohybné delo – Ještěrku. Jazdili s ňou po celom Česku. Do Prahy si prišli pre nejaké dievča, ktoré malo ísť s nimi. Nikto si ich nevšímal. Vtedy takáto technika bežne jazdila po cestách.

Akí vojaci najčastejšie utekali? Boli to príslušníci pohraničnej stráže?

Áno, mali na to najviac príležitostí. Viem, že vojenská kontrarozviedka mala v roku 1975 výstavu, na ktorej prezentovala, že do roku 1975 ušlo do zahraničia myslím okolo 1300 pohraničníkov. Do konca totality ich tak podľa môjho odhadu mohlo byť viac ako 2000.

Boli tresty pre vojakov za úteky výrazne vyššie než pre civilov?

Určite. Len od polovice 60 rokov do obdobia, kým nastúpila tvrdá normalizácia, boli relatívne nižšie. Tí chlapci s Ještěrkou dostali od šesť do deväť rokov väzenia. V 50. rokoch by za to možno dostali špagát alebo doživotie. Jeden vojak, ktorý sa pokúsil ujsť s tankom, dostal 25 rokov.

Padali za úteky vojakov aj tresty smrti?

Áno, ale väčšinou to bolo spojené s tým, že niekoho po ceste zastrelili. Dokonca úplne posledný politický proces súvisel s útekom vojakov. V roku 1965 sa Alois Porteš a Vladimír Cagášek pokúsili ujsť. Prenasledoval ich však dôstojník, ktorého pri prestrelke zabili. Obesili ich v roku 1966. V 50. rokoch popravili dôstojníka Františka Boháča, ktorý pri úteku zastrelil policajta.

Dluhoš a Šufliarský boli buď len čiastočne, alebo vôbec rehabilitovaní. Dochádzalo v 90. rokoch k takýmto rozhodnutiam často?

V Česku sa to zvyklo stať v prípade takzvaných zvyškových trestov – teda pokiaľ bol s útekom spojený ďalší trestný čin, ako napríklad krádež či nedovolené ozbrojovanie. Dnes by sa myslím rehabilitovali aj takéto prípady. Pamätám si na prípad vojaka, ktorý zobral samopal a ušiel s ním do Nemecka. Aj keď s ním neurobil nič, bolo to brané ako krádež a nedovolené ozbrojovanie. Iným prípadom bol vojak, ktorý tesne pred hranicou odložil samopal, zásobník a bodák a ušiel. V 90. rokoch ho rehabilitovali úplne, lebo tam nemal paragraf nedovoleného ozbrojovania a krádeže majetku v socialistickom vlastníctve.

Teraz najčítanejšie