Denník N

Trpím zriedkavou chorobou, ale partneri o tom nevedia a randenie je pre mňa útekom z reality

Ilustračné foto - Flickr.com/coloredgrey
Ilustračné foto – Flickr.com/coloredgrey

To, že som o chorobe partnerom nevravela, mi umožnilo hrať rolu, ktorú som si zvolila. Mohla som byť zábavná, cítiť sa mlado a žiadane.

Mama mi jemne zatriasla plecami. Neisto som sa posadila, pozrela na katéter, ktorý zo mňa visel, a skontrolovala som si telefón. Žiadne oznámenia.

Vedel, že sa zotavujem, no snažila som sa ho nezahltiť detailami. Stihla som mu akurát napísať, že všetko dopadlo dobre. Vstala som, vyprázdnila vrecúško a vrátila sa späť na gauč. Vtedy mi jeho meno prebliklo na obrazovke telefónu.

Prečítala som si jeho správu, aký mal víkend a čo robil v práci. Ani náznak otázky, ako sa cítim. Odložila som telefón s tým, že odpíšem neskôr, keď sa zdvihne opar oxykodónu.

Neprekvapil ma

O štrnásť minút neskôr mi prišla ďalšia správa.

„Premýšľal som, a hoci som si chodenie s tebou užíval, necítim sa na to, aby som v tom pokračoval. Cítim sa mizerne, že ti to vravím práve po operácii, no deje sa toho toľko, že sa s tým nedokážem vyrovnať. Dúfam, že mi rozumieš. Ešte raz, mrzí ma, že som to musel urobiť práve teraz.“

Zarazila ma tá veta, kde vraví, že sa s tým nedokáže vyrovnať. Pozrela som sa na katétrové vrecúško a nazad na telefón, v ktorom sa mi hromadili maily z práce a zo školy, zatiaľ čo ja som „prázdninovala“.

Bola som naštvaná, ale až tak ma to neprekvapilo.

Spoznali sme sa pred tromi rokmi na univerzite, páčil sa mi hneď od začiatku. V jeden večer som mu napísala cez Facebook a spýtala som sa, či nechce vybehnúť von. Ihneď odpísal, že áno.

Nemali sme žiaden

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Vzťahy

Teraz najčítanejšie