Denník N

Šúpať pamäť ako cibuľu

Nová kniha Jána Púčeka je zaujímavo skomponovaným multižánrovým, synkretickým dielom.

O knihe Jána Púčeka Med pamäti (Štyri naivné monológy) z banskobystrického vydavateľstva Laputa/Literárna bašta už pri prehliadke kompozične veľmi zaujímavého prebalu, rámcových častí a písma zistíme, že je netradičná (dizajn – Elena Čániová, foto – Erika Litváková a archív autora). V texte sú aj rôzne typy písma v závislosti od žánrov a niekedy i od sémantiky, v závere je časť Citované knihy, hoci citáty, ktoré autor použil, sú podpísané.

To, čo sa na prebale knihy rozplýva z fotografií, to je vo vnútri textov „zriedené“, rozlieva sa a na stranách – ako keď načrieme do medu a prenášame z neho do iného priestoru – sa rozplýva a mizne. Ide o príliš zjavnú výtvarnú metaforu, lebo aj spomienky sa rozplývajú, ba môžu miznúť. „Pamäť je však selektívna a taký istý je aj smútok za tým, na čo sme zabudli.“ Kniha má štyri kapitoly – štyri monológy, každý má svoj názov (Šimon, Dedo, Ja, Pán T.).

Vône a pachy

„Zakaždým som však zostal udivený z toho, na čo všetko som už dávno zabudol. (…) Spomenul som si. Práve dnes. A ty sa pýtaš, čo to znamená?“ To čosi vyvoláva u personálneho rozprávača nielen spomienky, ale aj predstavy, asociácie, ktoré vytvárajú akési surrealistické obrazy. A súčasne si predstavuje, čo si môžu predstavovať tí, ktorí danú realitu tiež vnímali.

U Púčeka môžu vyvolať predstavy a spomienky napríklad aj vône či pachy. Už na základe jeho predchádzajúcich kníh (Kameň v kameni, Okná do polí) sa dalo usúdiť, že tento autor je väčšmi lyrikom než epikom. Napriek tomu, že jeho prózy majú menej deja, sú ako prózy príťažlivé. Jemnosť, náznaky i detailnosť súčasne vytvárajú to lákadlo, tú sieť, do ktorej sa čitateľ rád zamotá a spolu s autorom z nej útržkovito pozoruje – realitu, prítomnosť, minulosť a niekedy aj ireálno. Text vyvoláva isté napätie nie teda dejom, príbehom (ten tu takmer úplne absentuje), ale preto, že čitateľ očakáva, čo vznikne z takéhoto postupu.

A nie je sklamaný. Už v prvej kapitole (Šimon) sa personálny rozprávač komusi prihovára, ale až neskôr prezrádza identitu toho druhého – je to Šimon, ktorý „sa nikdy nenarodil“. Citové prejavy by sa bolo zišlo trocha okresať, ubrať z nich a boli by silnejšie (napríklad motív koncentráku). Na druhej strane sú veľmi pôsobivé úvahy o tom, čo sa nikdy nestalo, ale prirodzene sa stať malo. Uveriteľné, „naozajstné“ spomienky na predstavy z detstva, na strach, úzkosti – to zodpovedá psychike citlivého chlapca z generácie narodených na prelome 80. a 90. rokov, ktorá síce vojnu priamo nezažila, ale vyrovnáva sa s históriou, má ju sprostredkovanú pamäťou iných alebo dennými správami.

Text je antimilitaristický, vojnový príbeh z Bosny je sprostredkovaný epizódnou postavou. Na zdôraznenie, že ide o naozajstné spomienky, používa istú refrénovitosť („mám štyri alebo päť rokov“).

Personálny rozprávač sa odhalí ako Janko, čo môže svedčiť o tom, že ide súčasne aj o autorského rozprávača. Svoje spomienky, no najmä názory adresuje Šimonovi – rovesníkovi, ktorý sa nenarodil. Používanie detailných reálií (mená, dátumy, zamestnania, rodinné vzťahy… odvlečených do koncentrákov) pôsobí v úvahách o živote, smrti, o vojnách veľmi sugestívne. Ide o podobný motív ako v inej autorovej knihe (Uchom ihly). V Mede pamäti odkrýva príčiny negatívnych javov a ich následky, ale riešenie možno iba tušiť. Autor prepája nedávnu zlú minulosť 20. storočia (fašizmus) s dejinným vývinom a so súčasnosťou.

„A minulosť sa zakaždým vráti ako nová prítomnosť. Pretože zabúdame. A to, čo bolelo vtedy, bolí rovnako aj dnes.“ Kladie vedľa seba pamäť, zabúdanie, staropamäť, podstatné pre subjekt, podstatné pre históriu a takto mapuje schopnosť či neschopnosť človeka poučiť sa z histórie.

Znalosť starých ľudí

Na rozdiel od prvej kapitoly, ktorú možno kvalifikovať ako umeleckú esej, má druhá – rozprávanie o dedovi – viac znaky prózy. Ide o podobný, dobrý motív ako v knihe Uchom ihly. Pre Púčeka je aj v predchádzajúcich knihách typické, že vie veľmi dobre vystihnúť myslenie a verbálny prejav starého človeka.

Tu napríklad zaznamenáva obraz psychiky oboch svojich starých mám a sú to veľmi dobré časti. Od žijúcich predkov, ktorí trpia demenciou či podobnou diagnózou, sa rozprávač dozvie nepodstatné či menej podstatné z histórie. („Plače, lebo si pamätá všetko, na čo zabudla.“) Rozprávač sa prihovára svojmu dedovi, ale iba fiktívne, komunikuje s fotografiou alebo so starými dokumentmi z 2. svetovej vojny, ktoré našiel v starom lepenkovom kufri. „Mám hŕbu papierov a v nich všetky odpovede na otázky, ktoré som ti ešte nepoložil.“ Postavu deda umiestnil do prostredia, ktoré zostalo (veranda v dome), aj keď on už desiatky rokov nežije.

Autor cituje zo zachovaných dokumentov po dedovi a tak vedie dve paralelné línie (minulosť a prítomnosť) a dialóg medzi dedom a jeho vnukom (rozprávačom), dokonca si prizýva na debatu postavy, o ktorých sa v texte hovorí. „Obrátim sa na muža, ktorý nesedí vedľa deda, ktorý nesedí ani oproti mne – a predsa ich tu oboch mám, takmer živých…“

Autorský rozprávač (Ja) „putuje“ po trasách a miestach, ktorými sa pohyboval jeho dedo v 2. svetovej vojne. V tejto kapitole knihy je viac autenticity ako v múzeách či vo filmoch, lebo ide o subjektívne, osobné poznanie toho, čo by sme si mali zapamätať (napríklad koncentrák v Poľsku, Terezín…). Autor – rozprávač sa jemne pohoršuje nad neznalosťou a neochotou súčasného človeka poznať miesta tragédií z druhej svetovej vojny. „Kráčam po dláždenej cestičke popod koruny líp a hovorím si: Tadiaľto kráčal môj dedo. Áno, dedo. On je predsa hlavným dôvodom, pre ktorý som sa vybral do Terezína.“

Motív protikladu

Textom sa tiahne motív protikladu vtedy (koncentrák, geto, smrť a vysypaný popol do rieky) a teraz (turisti s ruksakmi, fľašami s vodou, chlebmi so salámou, mapy, selfie). Rozprávač si na miestach tragédií a ponižovania ľudskej dôstojnosti predstavuje svojho deda. Autor cituje z kníh inonárodných literatúr, ktoré sú tiež istým svedectvom.

„Neviem už ani, či mnou viac otriasla všadeprítomná absurdná smrť z čias vojny alebo absurdita súčasná.“ Vkomponovanie úryvkov je veľmi vhodné a pôsobivé. Obdivuhodné je autorovo prepájanie minulosti s prítomnosťou pomocou silných detailov, napríklad blok B, kremačná pec v rokoch 1940 – 1942 a nasprejovaný hákový kríž na stanici neďaleko Terezína v súčasnosti. Autor úspešne pracuje s detailmi, a tak sa v textoch stretneme s dokumentárnymi zaujímavosťami (napríklad otec spisovateľa Jurija Andruchovyča v roku 1942 v Holíči; Tisov prejav z 15. augusta 1942 v Holíči).

Zaujímavý a napínavý je štvrtý monológ (Pán T.). Autor nastoľuje neriešiteľný, resp. ťažký problém, ktorý sa tiahne od čias fašizmu po dnešok. Pán T. je symbolom tých, ktorí sú dneškom sklamaní, azda by chceli hovoriť, ale nemá ich kto počúvať. „A vrahom sa ďalej stavajú sochy. Sme osobne zodpovední? Mlčíme.“

Kto chce knihu kvalifikovať ako klasickú prózu so všetkými znakmi, ktoré by jej mali prináležať, bude nespokojný. Musíme ju brať ako multižánrovú, synkretickú, v ktorej nájdeme umeleckú esej, zaujímavo tvarovaný rozhovor, reportáž, úvahu, dokumentárnu literatúru, rozprávanie, listy, sentencie, citácie. Všetky tieto žánre súvisia a sú zviazané ústrednou postavou (dedo), spoločnými prostrediami a najmä tematicky, a tak vytvárajú zaujímavo skomponovaný celok, ktorý možno označiť za experimentálny text.

Kým v predchádzajúcich Púčekových knihách zaujala autorská práca s motívom vlašského orecha a jeho jadra, tu zaujme práca s motívom cibule. „Šúpať pamäť ako cibuľu, jemne narezať vrchnú vrstvu, stiahnuť celý jeden okruh, nezabudnúť ani na tú blanku, na ten tenučký film medzi jednotlivými vrstvami, a takto pokračovať ďalej a ďalej – až k jadru. Keď sa k nemu dostaneme, v rukách nám už nezostane nič.“

Teraz najčítanejšie