Denník N

Prečo by sme mali venovať pozornosť Putinovým bieloruským plánom

Alexander Lukašenko a Vladimir Putin. Foto – TASR/AP
Alexander Lukašenko a Vladimir Putin. Foto – TASR/AP

Lukašenko vie veľmi dobre odhadnúť, ktorým smerom fúka vietor. Ak mu dá Rusko ponuku, ktorej nebude môcť odolať, nebude sa brániť.

© Washington Post
Autorka je americká historička a novinárka

Dňa 10. septembra 2001 som napísala článok o Bielorusku, bývalej sovietskej republike ležiacej medzi Ruskom a Európou. Písala som v ňom, ako bieloruský diktátor Alexander Lukašenko ukradol voľby, udržiaval tvrdú kontrolu nad médiami a ekonomikou, zastrašoval politických oponentov a sem-tam niektorého z nich aj nechal zavraždiť. Písala som, že Lukašenko je najdlhšie slúžiacim európskym diktátorom.

Sen o celistvej a slobodnej Európe

Len niekoľko mesiacov predtým predniesol vtedajší americký prezident George W. Bush oduševnený prejav o potrebe, aby bola Európa jednotná a slobodná. „Už žiadna ďalšia Jalta,“ povedal s odkazom na dohodu medzi Franklinom Rooseveltom a Josifom Stalinom v roku 1945, ktorá rozdelila Európu na dve polovice. Bielorusko vtedy pôsobilo ako prekážka, ktorá uskutočnenie tohto sna blokuje.

Deň po tom, ako tento článok vyšiel, 11. septembra 2001, narazili dve lietadlá do budov Svetového obchodného centra, tretie zasiahlo Pentagón a štvrté spadlo na pole v Pensylvánii a americký prezident nechal myšlienku celistvej a slobodnej Európy tak.

Čo takto pohltiť susednú krajinu?

Za takmer dve desaťročia, ktoré odvtedy uplynuli, sa v Bielorusku nič zásadné nezmenilo. Lukašenko je stále najdlhšie vládnucim európskym diktátorom. Stále zastrašuje opozíciu, manipuluje médiami a starostlivo kontroluje ekonomiku. Stále sa drží moci aj s pomocou svojho veľkého východného suseda, ktorý mu veľkoryso poskytuje zľavy na energetické suroviny.

Lenže kým Bielorusko zostalo tým, čím bolo, jeho veľký východný sused sa zmenil zvlášť v tom, ako rástli ambície Lukašenkovho kolegu, de facto taktiež diktátora, ruského prezidenta Vladimíra Putina. S tým, ako ruská ekonomika čoraz viac slabne a Putinove preferencie klesajú čoraz nižšie, pocítil ruský prezident potrebu dosiahnuť ďalšie spektakulárne zahraničnopolitické úspechy.

Veľké nadšenie, ktoré v Rusku nasledovalo po okupácii Krymu, upadlo, ruská intervencia v Sýrii je komplikovaná a okupácia väčšej časti Ukrajiny by si vyžadovala zásadne väčšie vojenské úsilie. Hoci sa Rusko pre túto možnosť nakoniec môže rozhodnúť, má v zásobe ešte jednu eventualitu, a to, že sa rozhodne pohltiť Bielorusko.

Čo ak je na klebetách niečo pravdy?

Aspoň teoreticky už dnes obe krajiny tvoria niečo, čo si hovorí Zväzový štát Ruska a Bieloruska, a taktiež sa zúčastňujú spoločných vojenských cvičení. Na začiatku ruskej invázie na Ukrajine v roku 2014 sa Lukašenko snažil chrániť nezávislosť svojej krajiny a maľoval prívetivejší obraz Bieloruska. Z času na čas odmietol nejakú ruskú požiadavku, v rámci svojho obzoru sa snažil o nezávislú zahraničnú politiku a dokonca v snahe urobiť gesto voči Západu pustil z väzenia svojich oponentov, hoci ich v prípade, že sa opäť pokúsili demonštrovať proti režimu, znova zadržali.

Dnes sa zdá, že sa Moskva chystá tento figový list strhnúť. V posledných týždňoch sa Putin s Lukašenkom stretli minimálne dvakrát. Ruský minister financií oznámil „ďalšiu integráciu“ oboch štátov. Bieloruský minister obrany zase vyhlásil, že americké jednotky v Poľsku pravdepodobne predstavujú „vojenskú hrozbu“, čo nie sú slová, aké Lukašenkova vláda používala ešte v nedávnej minulosti. Ruská vláda svojmu západnému susedovi tiež zdvihla ceny energií.

Dokonca sa hovorí o tom, že Rusko prevezme celý rad činností, ktoré sú v kompetencii minskej vlády, vrátane colnej politiky, udeľovania víz a menovej a daňovej politiky. To je „umiernený“ model prevzatia agendy. Extrémnejšia verzia by

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie