Denník N

Polárna vedkyňa: Sme príliš rozmaznaní, stačí voš vo vlasoch a ľudia šalejú

Alex Bernardová. Foto – Jan Kavan
Alex Bernardová. Foto – Jan Kavan

Jasné, ideme tam na tri mesiace, v zime je tam aj tých mínus tridsať, ale máme komfort, teplo, dobré vybavenie, skvelé topánky, oblečenie. Rozsvietime si, zatelefonujeme domov, dáme si rum alebo pivo. To oni nemali. A boli tam tri roky! vraví o slávnej výprave českého rodáka Juliusa Payera novodobá polárnička Alex Bernardová.

Ešte pred pár rokmi bola na mrazivých Špicbergoch ako doma. Zakladala tu českú polárnu stanicu a dnes koordinuje medzinárodný arktický projekt. Polárna ekologička, špecialistka na paleoekológiu Alex Bernardová (34) z Jihočeskej univerzity v Českých Budějoviciach v rozhovore pre český Deník N rozpráva o stretnutiach s medveďmi, o mŕtvom vorvaňovi, ostrovčekoch života v ľade, výskume na izolovanej stanici aj o tom, pre koho sú klimatické zmeny najväčší problém.

Aký najväčší mýtus o Arktíde panuje u nás v miernom pásme?

Že je tam zima.

A nie je?

Nie je to také hrozné. „Zmrzneš tam!“ vravel mi otec, keď som našim prvýkrát povedala, že tam pôjdem. Ale tam je v lete trebárs okolo piatich – siedmich stupňov nad nulou. V zime to padá na mínus dvadsať, občas aj mínus tridsať, ale štyri až päť mesiacov v roku je tam relatívne teplo. Navyše je príjemnejšie, keď je veľký mráz, ale slniečko, než keď sa to motá okolo nuly a sneží.

Čo je tam pre výskumníkov najväčší problém, ak nie zima?

Pre výskum zima komplikáciou je. Stabilné nízke teploty neprekážajú, ale prekážajú výkyvy a extrémy. Materiály sa v mraze správajú trochu inak, nie všetky prístroje fungujú rovnako ako v podmienkach mierneho pásma. Napríklad plast vydrží v pohode, keď bude pol roka mínus desať, ale len čo to párkrát klesne na mínus tridsať, môže sa poškodiť.

Inak tam funguje aj ľudská psychika a telo. Jedna kolegyňa zo Švédska mi rozprávala, že na ich stanici mali sústredenie vojakov, bolo to pre nich atraktívne miesto na špeciálne cvičenia. A jeden z nich, bez toho, aby bol na čokoľvek alergický, dostal anafylaktický šok z arašidov, šialenú reakciu. Jeho telo asi v zime a unavené z fyzického vypätia reagovalo citlivejšie. Našťastie to vtedy dobre dopadlo…

Stanice bývajú odrezané od civilizácie, úraz alebo nejaký náhly vážny problém môže byť malér, najbližšia záchrana je hodinu jazdy na skútri, pár hodín loďou alebo pol hodiny letu vrtuľníkom, ale ten pristane, len keď je vhodné počasie.

A čo ľadové medvede? Vídate ich tam často?

Keď som na Špicbergoch začínala, boli vidieť len vzácne. Ale ďalšiu sezónu sa našla pri brehu veľrybia zdochlina a medvede na ňu chodili hodovať. Bol to 15-metrový vorvaň vyplavený na plytčinu, dva roky mali čo žrať. Potom ich v okolí bolo až priveľa…

Vorvania zdochlina. Foto – Jan Kavan

Tiež ste si odrezali veľrybí steak?

„Dá sa to ešte zjesť?!“ bolo to prvé, čo som povedala, keď nám kolegovia Poliaci o vorvaňovi povedali, majú totiž stanicu blízko nás. Ale on už tam predsa len chvíľu ležal, nebola to čerstvá mŕtvola, spodok už bol odhnitý. Bol mŕtvy už nejaký čas, to len ľad ho v zime vytlačil viac na breh. Kolega chcel skúmať parazity v jeho črevách, lenže to by sme naň museli ísť motorovou pílou – cez tú vrstvu tuku sa doň inak nedalo dostať, sama som si na ňom zničila dva nože.

Medveďom neprekáža, že je veľryba plná parazitov?

Ono by to v zásade nemalo prekážať ani ľuďom.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Príroda

Rozhovory

Svet, Veda

Teraz najčítanejšie