Emmanuel Macron sa zahnal do kúta sám

Hnutie žltých viest sa po tom, čo prezident Emmanuel Macron rozdal miliardy eur, aby upokojil francúzskych občanov znechutených z rastúcich životných výdavkov, rozdelilo. Ale aj napriek tomu sa ich asi 50-tisíc aj tak vydalo uplynulý víkend do ulíc. Ukázalo sa, že zabrániť násiliu je ťažké. Protestujúci napríklad použili vysokozdvižný vozík, aby sa dostali do úradu jedného ministra, ktorý musel ujsť zadným vchodom. Na inom mieste zatkli jedného bývalého boxera za to, že zbil policajta.

Prezident odpovedal sľubom, že posilní policajnú prítomnosť pri protestoch, presne v štýle politikov, ktorí najmä v predvolebnej kampani hovoria o práve a poriadku. Predseda vlády prisľúbil nasadiť aj najbližšiu sobotu 80-tisíc ozbrojencov a navrhol tiež nové zákony a lepšie vybavenie, ktoré má policajtom pomôcť. Keď sa človek pozrie na to, ako sa vo výskumoch verejnej mienky darí krajnej pravici, je jasné, prečo Macron a jeho vláda siahajú k týmto opatreniam.

Politici nepochopili signály zdola

Ale snaha riešiť problém prostredníctvom sily nemôže mať dlhodobý efekt. Oveľa ťažšie je nájsť odpoveď na otázku, prečo verejnosť žlté vesty stále podporuje. Podľa niektorých agentúr je to až 55 percent obyvateľstva, a to aj napriek tomu, že krajina prejavuje silnú podporu aj polícii. Korene tejto krízy sú veľmi hlboké a dotýkajú sa slabnúcej ekonomiky a tiež rizika, že polícia bude zasahovať ešte tvrdšie.

V niektorých prípadoch bola snaha francúzskej vlády získať verejnosť na svoju stranu neúspešná. Spomínaný bývalý boxer, ktorého čin jeden minister označil za netolerovateľný, sa bráni na sociálnych sieťach a dokonca zahájil úspešnú crowdfundingovú kampaň.

Macron by sa mal namiesto krátkodobých opatrení zamerať na politiku. Ukázalo sa, že všetky varovné signály nespokojnej verejnosti za posledný rok, ktoré boli zreteľné minimálne na miestnej či regionálnej úrovni, vedenie krajiny buď prehliadlo, alebo si ich zle interpretovalo, čo však veľmi neprekvapuje minimálne vzhľadom na to, že sa prezident tak trochu považuje za božskú postavu. Práve pocit existencie priepasti medzi voličmi a olympskými technokratmi spôsobil oneskorenú reakciu vlády.

Ľudia z nižších poschodí politiky nedokázali predpovedať, čo tieto signály spôsobia. Tisíce ľudí, ktorí pocítia už malé zvýšenie cien pohonných hmôt, protestovali už začiatkom minulého roka aj proti zníženiu povolenej rýchlosti na francúzskych cestách. Ich hnev ešte viac znásobil návrh na zvýšenie daní z palív. Problémom je, že politická otočka prišla až po tom, čo sa protesty zvrhli na násilie. Vo Francúzsku sa nekonajú parlamentné voľby uprostred volebného obdobia prezidenta, ktoré by mu jasne ukázali, že jeho politika nie je populárna.

Radšej politikou ako päsťou

Macron potrebuje pracovať na parlamentnej úrovni, aby opäť nadviazal kontakt s voličmi. Jeho strana Republika vpred si v roku 2017 zabezpečila pohodlnú väčšinu, ukončila existenciu systému dvoch hlavných politických blokov a do politiky priviedla množstvo nováčikov. Lenže urobila len veľmi málo pre to, aby si zabezpečila politickú podporu aj mimo svojho elektorátu, ktorý tvorili najmä príslušníci mestskej strednej triedy. Ešte horšie bolo, že vláda nechala len málo času na diskusie o parížskocentristickom balíku reforiem a legislatívy a o výhradách, ktoré proti nemu vzniesla veľká časť obyvateľstva.

Jednému poslancovi, ktorý ešte v novembri, predtým, ako sa protesty zmenili na násilné, so žltými vestami sympatizoval, údajne stranícki funkcionári vynadali. To bola jedna z premárnených príležitostí, ako lepšie porozumieť ich sťažnostiam.

Francúzsko na ľudové revolty oveľa častejšie reaguje represívne než preventívne. V médiách sa bežne objavujú fotografie ozbrojených policajtov. Pre spravodlivosť treba povedať, že gerilová taktika žltých viest úrady prekvapila, takže mali dôvody reagovať tak, ako reagovali. Ak však chce Macron svojej krajine skutočne ukázať lepší spôsob, ako sa pohnúť vpred, užitočnejšie bude, ak namiesto tvrdej päste ukáže lepšiu politiku.

© Bloomberg
Autor je komentátor Bloomberg View