Aktivista Brezina: Mečiara sme porazili, ale dodnes ma trápi, keď sa zo seriózneho človeka stane hovädo
Pred dvadsiatimi rokmi občiansky aktivista Daniel Brezina z Rimavskej Soboty organizoval celoslovenské pochody za členstvo Slovenska v EÚ, mobilizačné kampane proti Mečiarovi, za vstup do NATO, ale aj celoslovenský pochod Slovensko bez bariér. Zapojil do nich známe osobnosti a stovky dobrovoľníkov. Hovorí, že dnes by to bolo možno ešte dôležitejšie ako vtedy, no nemá už na to sily.
V rozhovore sa dočítate:
- čo na Gemeri spôsobil film Forrest Gump;
- prečo je dôležitý osobný kontakt s ľuďmi a aké je zorganizovať päť pochodov naprieč Slovenskom;
- že dnešok je slabší odvar 90. rokov a vlády HZDS, keď sa im vyhrážali, že ich budú súdiť za vlastizradu;
- ako s nimi paradoxne aj starostovia za HZDS ochotne spolupracovali;
- ako predstavoval Mečiarovi na sneme VPN v 91. roku jeho dcéru z prvého manželstva;
- v čom sú paralely medzi Mečiarom a Ficom.
Robili ste najväčšie pochody v dejinách krajiny. Ako sa vám to podarilo?
Mali sme občianske združenie Gemma 93, vydávali sme protimečiarovské regionálne noviny s tromi ľuďmi. V regióne sme boli otvorene proti politike HZDS. V roku 1997 prišiel kolega s tým, že ho inšpiroval film Forrest Gump.
Inšpiroval k čomu?
K tomu, aby sme niekoľko priateľov urobili pochod z Rimavskej Soboty do Bratislavy, za vstup Slovenska do Európskej únie, a že občania sa budú k nám pridávať ako vo filme. Bola to trošku naivná predstava, ale nápad výborný. A tak sme zorganizovali celoštátny pochod, symbolicky z východu na západ. Od začiatku sa k nám pridávali Stano Dančiak, Maťo Landl, Ivan Tuli Vojtek, Rišo Stanke, Števo Skrúcaný a další.
Ako sa regionálnej mimovládke podarilo získať známych ľudí?
Oslovovali sme ich cez Maťa Landla, toho som už vtedy poznal. Ľudia dôverovali projektu. V roku 1997 s nami išlo ochotne, striedavo, na dva dni po Slovensku asi desať hercov – zadarmo.
Ako je možné, že nikomu nič podobné – teda pochody a kampane naprieč Slovenskom – nenapadlo v hlavnom meste?
To neviem, tiež sa to pýtam. A už vôbec nikomu v roku 1997, teda za Mečiara, nenapadlo robiť kampaň za členstvo v EÚ po dedinách a mestečkách. Uvažovali sme asi inak ako ostatní. Vtedy sa vymýšľali bilbordy, brožúrky, večierky a podobne. Vedeli sme, že to je dosť o ničom, lebo v regióne sa o tom ľudia beztak nedozvedia. Povedali sme si teda, že pri osobnom kontakte s ľuďmi spropagujeme myšlienku členstva v Únii. A na to sme nahovorili osobnosti spoločenského života. Jedna z krásnych príhod so Stanom Dančiakom bola, keď mi povedal: „Dano, zastaň, na kopci je pastier a aj ten musí mať informácie o EÚ. Ale choď prvý, lebo sú tam psy.“ Potom sa s pastierom rozprával asi 15 minút a ten si od Stana vypýtal letáky s podpisom pre známych. Tých kampaní bolo viac. V roku 1998 už išlo o domácu politiku.
Spočiatku ste neboli vymedzení proti Mečiarovi?
Nie, v roku 1997 to bolo výhradne o Únii. Ak boli ľudia chápaví, dali si sami do súvislosti, že Mečiar s Úniou nie je kompatibilný, no my sme im to spočiatku takto priamo nevraveli.
Čo vás osobne ako človeka z Gemera viedlo k takému nasadeniu za členstvo Slovenska v Únii?
Nebolo to pre mňa odťažité, videl som za tým konkrétne veci. Jednoducho, vnímal som to ako garanciu toho, že štát sa bude vyvíjať normálne. Že tu budú platiť ľudské a občianske práva, základné slobody a všetky tieto veci. Že tu nemôže neobmedzene vládnuť nejaký Mečiar.
Ako by ste vysvetlili dnešným tridsiatnikom a mladším, prečo ste sa tak zasadili za členstvo v Únii?
Isté paralely s dneškom zrejme sú, aj keď, podľa mňa, krívajú. Dnešok je