Denník N

Boj o zdravý rozum

Foto - TASR
Foto – TASR

Existenciálne otázky neznámeho hokejistu.

Červení na nás hneď vybehli. Nepoznali brata. Keď sme šli prvýkrát striedať, jazyky nám viseli jak psom. Pomyslel som si – prvé striedanie a ty už melieš z posledného. Ale nič, vydýchali sme to nejako a šli sme znova.

Bol to celkom iný zápas ako obvykle. Ťažšie sa korčuľovalo, puk nám furt odskakoval. Červení nemali zľutovania. Juraja sme museli dvaja odniesť z ľadu, bol rád, že žije. Dostal ľad na koleno, pozviechal sa. Je to bojovník. Potom sme dostali gól. Ani som nevidel ako. Padla na nás ťažoba.

Hovorili sme si, chlapi, nevadí, ale jedna vec je, čo sa hovorí a druhá, čo sa deje. Nohy nám zdreveneli. Červení boli pri puku vždy skôr, hrali sa s nami. Nevedeli sme, čo robiť. Mali nás prečítaných. Potom sme dostali taký nešťastný na dva nula. Ten gól si pamätám, bola to naša chyba, priznávam. Zlyhala obrana, aj keď sme ju deň predtým trénovali.

Prestávka pre nás bola vykúpením. Mal som spotené aj gate, ale žiadny efekt to neprinieslo. Tréner nás v kabíne zdral ako siroty. Že či nevieme korčuľovať. Čo by nie. Normálne korčuľujeme ako nič, vzduch okolo nás sviští. Ale dnes nás akoby niečo brzdilo. Cestou z kabíny nám ešte povedal, nebuďte jak lemry, pozerajú sa na nás ľudia. Ktovie, možno to bola príčina. Nohy nám zväzoval pocit zodpovednosti.

Hlavné bolo veriť a nedostať ďalší gól. To by bola naša smrť, koniec nádejám. No a hneď na začiatku druhej tretiny sme dostali rovno dva. Také zlepené. Poviete si, chyba taktiky. Taktika bola sama osebe dobrá, ale súper bol ako z iného sveta. Vzali sme si oddychový čas a dali sme hlavy dokopy.

Netreba sa báť súbojov a ísť tvrdo na doraz. Veď červení sú tiež len ľudia, pod tlakom urobia chybu. Vyrútili sme sa do útoku a Jano dostal päť minút plus do konca zápasu. V oslabení sme dostali piaty, vyšachovali nás ako malé deti. Jeden červený sa mi smial do ksichtu.

Človek má potom taký pocit zmaru, márnosti. Snaží sa, drie, všetko dá do toho a výsledok je úplne desivý. Vtedy sa sám seba pýta, prečo to robí a aký to má všetko zmysel. Keď sme šli z ľadu na druhú prestávku, ľudia na nás pískali. A pritom sa tu trápime pre nich. V kabíne bolo ticho, pozerali sme do zeme. Hrali sme totiž o všetko – o prežitie aj o česť.

Červení to už ku koncu flákali, takže sme sa párkrát dostali pred bránu. Mohli by sme ale strieľať do aleluja, gól by sme nedali. Čo už, sú aj také dni. Tesne pred sirénou sme dostali šiesty, taký, čo si červení dajú do zvučky televíznych novín.

Nakoniec sme teda prehrali. My, aj všetci pri obrazovkách. Škoda, lepšie by sa vstávalo do práce, teda na tréning.

Komentáre

Teraz najčítanejšie