Denník N

Zlyhanie cirkvi a kresťanský heroizmus

Tiso u Hitlera. Foto – TASR
Tiso u Hitlera. Foto – TASR

Prílišné zbližovanie sa svetskej a duchovnej moci vedie často k zneužívaniu cirkvi pre politické účely a vždy ohrozuje nielen integritu cirkvi, ale aj demokratický charakter štátu.

Tento mesiac sme si pripomenuli 70. výročie konca najtragickejšieho vojenského konfliktu v dejinách, ktorý si vyžiadal desiatky miliónov ľudských obetí a spôsobil nesmierne materiálne škody.

Druhá svetová vojna zostane večným mementom hrôzostrašnej manifestácie morálneho zla a súčasne emblematickým príkladom morálneho zlyhania cirkvi včas rozpoznať a konfrontovať zlo. V posledných týždňoch sme uvažovali najmä nad prvým uvedeným, ale nemali by sme zanedbať ani to druhé.

Väčšina obyvateľstva predvojnového Nemecka sa hlásila k niektorej z kresťanských cirkví. Osoby protestantského vierovyznania boli v porovnaní s katolíkmi zastúpené v krajine dvojnásobne, čo nie je prekvapujúce vzhľadom na to, že Nemecko bolo v 16. storočí centrom protestantskej reformácie.

Učenie o dvoch rôznych svetoch

Lutherovo učenie o dvoch ríšach – duchovnej a svetskej – malo vplyv na myslenie nemeckých protestantských kresťanov a čiastočne osvetľuje príčiny zlyhania cirkvi vzoprieť sa Hitlerovmu režimu. Snahu vylúčiť katolícku cirkev z verejného priestoru ilustruje problematický konkordát uzavretý medzi Nemeckom a Svätou stolicou v roku 1933, ktorý bol jedným z Hitlerových dôležitých diplomatických víťazstiev.

O rok neskôr skupina teológov vo Württembergu vydala vyhlásenie, s ktorým sa stotožnilo 14 profesorov teológie a 600 duchovných: „Sme plní vďaky voči Bohu, že On ako Pán dejín nám dal Adolfa Hitlera, vodcu a záchrancu z nášho ťažkého údelu. Uznávame, že sme – telom i dušou – zaviazaní a oddaní nemeckému štátu a jeho Führerovi. Tento záväzok a povinnosť má pre nás ako evanjelických kresťanov najhlbší a najsvätejší význam a je prejavom poslušnosti Božiemu prikázaniu.“

Zlyhali mnohí, ale nie všetci

Nemecká protestantská (aj katolícka) cirkev nebola samozrejme ani prvým a ani jediným príkladom v histórii, keď veriaci buď nerozpoznali morálne zlo, alebo ho z rôznych dôvodov nemali vôľu konfrontovať. Zlyhania cirkvi však nevylučujú heroizmus v cirkvi a inak to nebolo ani v tomto prípade. Uprostred tejto doby temna povstali osobnosti ako evanjelický teológ, etik a pastor Dietrich Bonhoeffer, ktoré odmietli totalitnú ideológiu národného socializmu a Hitlerove snahy o nacifikáciu cirkvi.

Bonhoeffer nielen kritizoval cirkev, že káže „lacnú milosť“ a vo svojich skutkoch nedostatočne odráža požiadavky Kristovho evanjelia, ale zároveň zavčasu rozpoznal v Hitlerovi nebezpečenstvo, ktoré duchovne vyprahnutá cirkev rozpoznať nedokázala. Ochotný obetovať sľubnú kariéru teológa a vedený kresťanskou zodpovednosťou „tu a teraz“, Bonhoeffer odmietol princípy a praktiky nacistickej ideológie a podnikal konkrétne kroky odporu.

Najradikálnejším z nich bola Bonhoefferova špionážna aktivita v prospech sprisahaneckej skupiny, ktorá sa pokúsila o neúspešný atentát na Hitlera. Bonhoeffer, dlhoročný kresťanský pacifista, pre ktorého práca dvojitého agenta predstavovala značnú morálnu dilemu, bol v roku 1943 za svoje protinacistické aktivity uväznený a vo veku 39 rokov – len niekoľko dní pred príchodom americkej armády – v koncentračnom tábore vo Flossenbürgu popravený obesením.

Pre totalitné a autokratické režimy predstavuje cirkev závažný problém, pretože tým najzásadnejším možným spôsobom prispieva k rozdeleniu lojality občanov, čo následne znemožňuje ich riadenú kontrolu v prospech ideologickej jednoty. Vyhovuje im cirkev, ktorá je zameraná exkluzívne na vykonávanie liturgických funkcií alebo ešte lepšie taká, ktorá je priamo poplatná agende daného režimu.

Lákadlo tradičných hodnôt

V krajinách, kde náboženstvo zohráva dôležitú úlohu, bývajú náboženské sentimenty obyvateľstva použité na získanie a zachovanie moci, a to aj takým spôsobom, že sa politická autorita postaví do pozície ochrancu náboženských a morálnych hodnôt. Nemeckí kresťania prijali svojho Führera, pretože popri snahách vrátiť Nemecku národnú hrdosť bol jeho nacionalizmus spojený s propagáciou „tradičných hodnôt“, s ktorými sa konzervatívne zmýšľajúci občania dokázali ľahko stotožniť.

V tejto súvislosti možno s určitým znepokojením sledovať napríklad politiku ruského prezidenta Vladimira Putina a jeho súčasné chápanie vzťahov štátu a cirkvi, vrátane existujúcej „symfónie“ s pravoslávnou cirkvou. Prílišné zbližovanie sa svetskej a duchovnej moci a úzke prepájanie nacionalistických a náboženských cieľov vedie často k zneužívaniu cirkvi pre politické účely. Vždy, keď sa tak deje, je ohrozená nielen integrita a poslanie cirkvi, ale aj demokratický charakter štátu.

Cirkev v diktatúre

Aktívna cirkev, ktorá porozumela svojej úlohe vo vzťahu k svetskej moci a ktorá sa angažuje za presadzovanie spravodlivosti a pozdvihne prorocký hlas tvárou v tvár neprávosti, predstavuje problém pre každý autokratický režim. Cirkev a duchovní, ktorí pochopili, že „Božie kráľovstvo“ nie je z tohto sveta a jeho hodnoty nemôžu byť stotožnené so žiadnou pozemskou ideológiou, budú v takomto režime rôznymi spôsobmi znevýhodňovaní a perzekvovaní.

Nemecká cirkev a ani svet včas nerozpoznali, že Adolf Hitler bol vlkom v ovčom rúchu. Nepochybne išlo o extrémny príklad – v počiatkoch v podľahnutí zvodu a neskôr v prejavoch barbarského násilia, ktoré sa už – dúfajme – ani v omnoho menšom rozsahu nebudú nikdy opakovať. Avšak aby sa tak nestalo, musíme si ich vždy nanovo pripomínať a byť ostražití.

Autor je absolvent Harvardovej univerzity

Komentáre

Teraz najčítanejšie