Denník N

Súd 30 rokov určoval, kto je otec, hoci ho všetci poznali. Sudcovia? Bez trestu

Nina a mama Eva. Foto – Evin archív
Nina a mama Eva. Foto – Evin archív

Slobodná matka sa môže v tomto štáte ľahko cítiť ako posledná chudera. Hoci testy DNA určili, kto je otcom Evinho dieťaťa, súdy mali stále dôvod prípad naťahovať. Akú-takú spravodlivosť priniesol až Ústavný súd. No dcéra má už po tridsiatke.

Keď si spis pani Evy pozerajú právnici, ktorí sa zaoberajú rodinným právom, len krútia hlavami. Také niečo ešte nevideli. Určovanie otcovstva? Jednoduchý úkon, ktorý sa týka maloletého dieťaťa. Všetky zákony píšu, že treba rozhodnúť do týždňov, nie do roka. No súdy v Bratislave mali čas. Až mala malá Ninka po tridsiatke.

Najväčšia hrôza

Eva sa s Jánom zoznámila v roku 1976 v Bratislave na večeri s kamarátmi. Po troch rokoch randenia otehotnela. Bola asi v štvrtom mesiaci, keď Ján emigroval do Švajčiarska. Chvíľu jej písal, že všetko zariadi, aby mohla prísť za ním. Keď sa Nina narodila, poslal v liste 500 frankov. Viac sa neozval.

„Nikdy som o tom s nikým nehovorila, neviete si to predstaviť,“ hovorí sympatická pani pred šesťdesiatkou. „Keď sa vám stane niečo hrozné, dávate to preč, aby ste to prežili, lebo to neviete stráviť. Všetko je to vo mne. Pre mňa je to najväčšia hrôza, aká sa mi v živote stala,“ spomína na spôsob, ako ju jej partner opustil.

Po Jánovi síce mala partnera, no ďalšie dieťa nechcela. „Už nikdy som nechcela zažiť nič ani len podobné.“

Súdny spis je jej celý život

Žalobu na súd so žiadosťou o určenie otcovstva a výživného podal za Evu štát 2. júna 1983 na Okresný súd Bratislava-vidiek.

Koniec júna 1983: Súd vypočul Evu, nariadil pojednávanie na október a zistil, že otec emigroval.

September 1985: Súd požiadal o spoluprácu ministerstvo spravodlivosti.

Február 1986: Ministerstvo vrátilo súdu dožiadanie do cudziny, lebo nespĺňalo predpísané náležitosti. Súd opravil, čo mal, a znovu napísal na ministerstvo.

Január 1987: Ministerstvo oznámilo súdu, že vybavenie takéhoto dožiadania nie je v jeho kompetencii.

Február 1987: Súd požiadal o pomoc vojenskú misiu v Západnom Berlíne, ale Berlín o pár mesiacov oznámil, že otec odmietol krvnú skúšku.

Január 1988 – júl 1988: Súd požiadal o pomoc priamo Švajčiarsko. Odpoveď prišla v októbri 1989.

V novembri 1989 boli v Bratislave demonštrácie, na pojednávanie určené na 7. december nikto neprišiel. Na ďalších dvoch pojednávaniach vždy chýbali niektorí predvolaní svedkovia.

December 1990: Znalec doručil súdu posudok, že Ján je s najväčšou pravdepodobnosťou otec, a súd začiatkom roka 1991 prvýkrát rozhodol, že Ján je otec. Ján sa odvolal.

September 1992: Krajský súd odvolanie akceptoval, okresný súd musel znovu vypočuť znalca a nariadil nový posudok. Ján sa odvolal voči všetkému, čo sa dalo. Už je rok 1994 a Nina má práve 15 rokov.

Máj 1994: Znalec predložil posudok a hovorí, že Ján pravdepodobne nie je otec. Pani Eva znalca, ktorý už zomrel, dnes nevie nazvať slušným slovom. Okresný súd v októbri 1995 však znovu rozhodol, že Ján otcom je. Ten sa odvolal, Krajský súd v roku 2001 odvolanie akceptoval. Nina medzitým dospela. Ďalšie dva roky mala matka s dcérou konflikty, nedostavili sa na štyri úkony vytýčené súdom.

Október 2004: Súd nariadil nový znalecký posudok a o päť rokov požiadal o pomoc Švajčiarsko. Čo robil medzitým, nevedno.

2012: Posudok určil, že Ján je otcom, a okresný súd tak aj tretíkrát rozhodol. Ján sa odvolal.

2013: Krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu. Ján sa nevzdal a podal mimoriadne dovolanie na Najvyšší súd. Neúspešne.

Eva žiadala exekúciou vyplatenie výživného, zatiaľ sa to nepodarilo. Podala však sťažnosť na Ústavný súd pre prieťahy v súdnom konaní. Súd priznal Eve aj Nine po 15-tisíc eur. Keď jej prišla do telefónu správa od právnika, rozplakala sa. Keď to prerátate, je to 139 eur mesačne na Ninu po 18. rok jej života. Minimálne výživné v zmysle zákona.

Ilustračné foto - TASR
Ilustračné foto – TASR

Ako na popravu

„Keby sa ma niekto opýtal, na koľko percent dôverujem súdnictvu, tak odpoviem nula,“ hovorí Eva a pýta sa, či je normálne takéto tempo práce súdov.

Vždy tam išla ako na popravu, uplakaná, zničená. Bola tam nikto. Hovorila si: Kde to žijem, v akej krajine? „Všetky obštrukcie mu boli povolené, robil si so sudcami, čo chcel.“

Ján prišiel osobne až na úplne posledné pojednávanie. Sudkyňa vtedy pochopila, že je naozaj otec – dcéra sa naňho podobá.

Chcela by Nina na záver súdu niečo dodať? spýtala sa sudkyňa. „Rada by som sa s pánom K. porozprávala aj mimo súdnej siene,“ povedala. Otec sa zahanbil. Vonku jej dal číslo, začali sa stretávať. Nina o tom nechce hovoriť.

„Cítim ako veľkú krivdu, že orgány Slovenskej republiky nevedeli tridsať rokov určiť, kto je môj otec, napriek tomu, že súčasťou súdneho spisu boli listy vlastnoručne písané mojím otcom, v ktorých priznával otcovstvo ku mne. Nikto nevie, aké som to mala ťažké v škôlke, škole, v puberte a že dodnes pre to trpím,“ napísala na Ústavný súd v liste, ktorý cituje rozsudok.

Píše, ako ju existencia súdneho sporu ponižovala, hoci sa ju mama snažila ochrániť. Pre odoberanie vzoriek to nie úplne šlo.

„Pre spor o otcovstvo som radšej ušla do zahraničia, pričom ma finančne podporovala moja teta. Tiež som sa pohádala s mamou, keďže som pochopila, že toto konanie nemá zmysel a že od svojho otca neuvidím nikdy ani korunu, odhliadnuc od toho, že som nikdy žiadneho otca nemala.“

Ústavný súd: Toto naozaj nie

Ste tu nato, aby ste rozhodovali, nie mali nezmyselne veľa pojednávaní bez výsledku, odkázal po prerokovaní sťažnosti Evy a Niny Ústavný súd súdom do Bratislavy. To, že na právoplatný verdikt museli matka s dcérou čakať 30 rokov, označil za „neakceptovateľné“.

„Dnes už mám vlastný život a výsledok konania môj život zásadne neovplyvní. Chcela by som iba to, aby mojej mame aspoň čiastočne vynahradili starostlivosť, ktorú musela zvládnuť sama bez finančnej a osobnej starostlivosti otca a bez pomoci súdnych orgánov, ktoré tu mali byť nato, aby nás chránili, ale miesto toho nám len pridávali starosti, a to po finančnej i psychickej stránke,“ napísala Ústavnému súdu Nina.

Ústavný súd bol ochotný uznať, že za socializmu nebolo rozhodovanie súdov také jednoduché, keďže neexistovala prax s otcami-emigrantmi ani neboli podpísané zmluvy o spolupráci s inými štátmi. No aj po revolúcii to trvalo ďalších dvadsať rokov.

Predseda senátu Ján Luby v rozhodnutí vymenoval viacero období, keď sudcovia postupovali „zdĺhavo, neefektívne, procesne pochybili, nesústredili sa na prípad“, a prisúdil odškodné.

Svoj nález poslal na ministerstvo spravodlivosti. Súd tak robí vždy, keď zistí prieťahy. Je to nový systém, vďaka ktorému má potom ministerstvo posúdiť, či na sudcov nepodá návrh na disciplinárne konanie.

Stratení v systéme - na verdikt čakali 30 rokov. Foto - Fotolia
Stratení v systéme – na verdikt čakali 30 rokov. Foto – Fotolia

Trestať? Na to už je neskoro

Do roku 1996 bol spis na Okresnom súde Bratislava-vidiek, ktorý však zlúčili s Okresným súdom Bratislava III. V rokoch 1996 – 1997 mala spis sudkyňa Beáta Farkašová. Po zlúčení súdov sa spisy nanovo rozdeľovali a v rokoch 1997 – 2004 mala prípad Tatiana Buchvaldová. V roku 2004 ho prebrala nová sudkyňa Silvia Gandelová, ktorá sa k nemu dostala pri prerozdeľovaní agendy. Zostal jej do roku 2010, až kým odišla na stáž na Krajský súd. Na rok ju zastúpila Viera Sládečková. Po návrate zo stáže v roku 2011 dostala spis znovu Gandelová.

Keď Ústavný súd svojím nálezom zistil prieťahy, začali konanie sudcov preverovať. Zákon hovorí, že sudcov možno trestať za prieťahy iba štyri roky dozadu, odkedy sa o nich dozviete. Skôr si ich nikto nevšimol, hoci predsedovia súdov majú možné prieťahy svojich podriadených priebežne sledovať.

Disciplinárna zodpovednosť sa tak dala vyvodiť len za august 2009 až október 2012. Previerka spisu však ukázala, že v tomto období sa nevyskytla nečinnosť súdu, ktorú by bolo „možné vyhodnotiť ako spôsobenie prieťahov zavinených nečinnosťou súdu, respektíve subjektívnym zavinením zákonného sudcu,“ napísala Mariana Ďuracká z ministerstva spravodlivosti.

To isté zistil po rozhodnutí Ústavného súdu aj predseda Okresného súdu Bratislava III Tomáš Michálek a rovnako aj predseda Krajského súdu v Bratislave Ľuboš Sádovský.

Všetky štyri sudkyne, čo mali prípad na okrese, naďalej súdia.

Zmena je v nedohľadne

Miroslav Repka je právnik špecializujúci sa na rodinné právo, ktorý ku koncu sporu Evu zastupoval. Je to najdlhší prípad, s akým sa v praxi stretol, a nepredpokladá, že by v budúcnosti ešte mohol na taký naraziť. „Pokým bude mať povinný subjekt v akomkoľvek konaní toľko práv, koľko i v súčasnosti má, tak sa budú práva dieťaťa uplatňovať veľmi obtiažne.“

Ako príklad uvádza spory o otcovstvo, v ktorých je otec neznámy. „Súdy ukladajú povinnosť oznámiť a zistiť pobyt otca matke namiesto toho, aby sa okamžite využili aj iné procesné, prípadne trestnoprávne možnosti voči otcovi,“ hovorí právnik.

„Tu je človek totálna nula. Najprv sa na mňa vykašľal otec dieťaťa, potom aj štát. Keď mám čo i len štvrtinu kolesa z auta na trávniku, už by ma policajti najradšej zavreli. Keď sa stane toto, nikomu nič nehrozí,“ dodáva Eva.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie