Denník N

Rigorózna práca Andreja Danka, čiže vymeniť kaderníka nestačí

Ministerka školstva Martina Lubyová. Foto N – Peter Kováč
Ministerka školstva Martina Lubyová. Foto N – Peter Kováč

Ak už ministerka školstva nemyslí na seba, mala by myslieť na učiteľky a učiteľov, ktorí musia dokazovať žiakom, že pre všetkých platia tie isté pravidlá.

Pani ministerka, verte mi, nemôžete sa len tak beztrestne zastávať podliakov. To sa jednoducho nehodí, ani keby ste boli ministerkou poľnohospodárstva, nieto ešte, keď ste ministerkou, ktorá má na starosti výchovu a vzdelávanie detí.

O čo ide? Nuž o to, čo ste povedali na margo zistení komisie skúmajúcej R. P. A. D., čiže rigoróznu prácu Andreja Danka. Úlohou tej komisie nebolo použiť slovo plagiátor. V jej kompetencii nebolo ani meniť zákon. To sme vedeli dopredu. Okrem iného od vás. Jej úlohou bolo zistiť, či je Andrej Danko podvodník a klamár, alebo nie je.

Komisia zistila, že prakticky celú svoju prácu od niekoho odpísal. A vydával ju za vlastné dielo. A vy ste na to povedali, že celá kauza R. P. A. D. sa odohráva v politicko-mediálnej rovine. To vám poradil kaderník? Ak áno, s vašou hlavou treba niečo robiť. Ale vymeniť kaderníka nestačí.

Ako deviatak s cigaretou na záchode

Zhodou okolností som sa v deň, keď komisia UMB zverejnila svoje stanovisko k R. P. A. D., stretol so svojím triednym učiteľom zo základnej školy. Krásny zrelý muž sa medzitým z neho stal. Normálne som bol naňho pyšný. Nielenže celý svoj pracovný život učil, ale keď prišla reč na žiakov, povedal: „Deti sú v poriadku, na deti svoje zlyhania nezvaľujme“. Po polstoročí práce v školstve!

O politike sa baviť nechcel. „Nebudeme si predsa kaziť pekný deň,“ usmial sa na mňa a prešli sme na včely a literatúru, naše spoločné lásky. Koniec koncov bol to on, môj prvý slovenčinár, kto siedmacku slohovú prácu snaživého žiaka poslal do literárnej súťaže.

Keď sme sa lúčili, predsa mu to nedalo a vraví: „… je mi ľúto, že pani ministerka nevie priznať chybu a vykrúca sa ako deviatak pristihnutý s horiacou cigaretou na školskom záchode. Ani tam nie je nikde napísané – fajčenie zakázané, no v mene vyššieho imperatívu každý žiak vie, že sa to nesmie“. Ostal som ticho, len som si jeho názorný príklad užíval.

Po chvíli sa vytrhol zo zamyslenia a dodal: „Čo majú

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie