Danko: zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať

Človek len tak s dobrým úmyslom vstúpi do vlastnej kuchyne, rozsvieti a nasledujúcich niekoľko minút by najradšej buď nebol, alebo bol veľmi ďaleko: po kuchyni prešiel šváb. Veľa ľudí má z dačoho neprekonateľnú hrôzu zmiešanú s odporom a túžbou nebyť. Niekto nevylezie na vežu, iný omdlie z krvi, ja nedokážem ani prevrátiť stránku s fotografiou švába a zle znášam aj to slovo a nemienim ho viac používať. Pritom iné veci zvládame stoicky a niekedy blahosklonne. (Prosím ťa, lietadlo je najkrajšie a najbezpečnejšie, pch!)

Mimochodom, naštudovať si všetky dostupné fakty o predmete odporu nemusí byť vždy liek na fóbiu, lebo poznatok, že budem zbytočne zháňať jadrovú bombu, si môžem strčiť za klobúk. Viete-kto ju totiž vraj ako jediný tvor prežije.

Mimochodom, viete-kto je v skutočnosti rus domový. Farba vyblitá blond a smutné fúzy. (Názov nie je náhodný: po nemecky: švábsky Nemec, Prušiak, Rus, Francúz, vyberte si, koho máte najmenej radi.)

Na zem som neklesla v bezmocnom plači iba z toho dôvodu, že viete-kto by sa tam mohol špacírovať aj s kamarátmi, lebo viete-kto má vždy kamarátov nablízku. Namiesto jadrovej bomby som zohnala človeka pracovne zvaného Švabach a Švabach mi odporučil zaangažovať aj susedstvo, ideálne celý panelákový vchod, lebo viete-koho treba zlikvidovať aj s kamarátmi. I stvorila som drobný literárny útvar, kde som oboznámila s prítomnosťou odporného hmyzu zvyšné byty na našom poschodí a všetky nad aj pod.

Prekvapenie prišlo potom. Na môj list sa všetci obyvatelia s jedinou výnimkou tvárili, že nie je. O ničom nevedia a nemajú nijaký problém a už sa ponáhľajú. Iracionálnosť konania mi nešla celkom do hlavy: je jedno, kto to priniesol v múke, ak sa však dezinsekcia spraví v jedinom byte, kamaráti sa rozpŕchnu všade naokolo.

Potom mi to došlo: je to hanba, o ktorej sa nebudeme baviť, lebo tak sa ubránime povesti humusákov. Každý si zjavne myslel, že za toho humusáka je najmä on sám. A s tým vieme zabojovať jediným spôsobom: mlčať, mlčať a zatĺkať.

A teraz mi to došlo už úplne. Dívame sa na magistra Danka, ako vraví, že o ničom nevie, nemá problém a už sa ponáhľa.

Lebo náš národný šport je zatĺkať. To kolektívna absencia sebavedomia bráni povedať: toto bola chyba, nezachovali sme sa správne a postavíme sa k tomu rovno. To je vlastne zvyk: vyderžaj, pianér, stačí prečkať, kým to prehrmí.

Lenže viete-kto vylezie znovu a znovu.