Denník N

Koniec chrapúňov, založme múzeum slovenskej národnej malosti

Drzosti je v našej spoločnosti čoraz menej. Ešte to niekedy uvidíte na úradoch, poštách, ale už aj tam to začína miznúť.

Blízko mojej práce je novinový stánok a pre mňa je to bohostánok, lebo mi roky pomáha žiť šťastný život. Je to, uznávam, paradox, lebo tam chodím po cigarety. Celkom konkrétne mi roky pomáha jeho predavačka, ktorá celkom konkrétne mne ukazuje a stelesňuje pre mňa, čo znamená nenávidieť svoju prácu.

Prebieha to takto: poviete, čo chcete, pár sekúnd vás ignoruje dúfajúc, že zmiznete, ale keď sa nedáte, tak len veľmi hlasno vzdychne, dôjde po tú vec, ale nedá vám ju hneď – toľko ľudom neverí -, povie cenu, skôr zakričí, ako povie, a potom pri platení prebieha dvojitý proces – buď vám vynadá, prečo platíte veľkou bankovkou (ak platíte veľkou bankovkou), alebo vám vynadá, že čo bude robiť s toľkými drobnými (ak ste si už vopred proste povedali, že jej nebudete robiť zle a zaplatíte drobnými).

Celú bohoslužbu neverbálnej neúcty zakončí tým, že uvedený tovar „drbne“ (a fakt pardon za výraz, ale iný nie je dostatočne výstižný) pred vás, hlasito, silno, akože „na, nažer sa“. (Milujem výraz „na…!“, je v tom niečo tak lexikálne presné – plnovýznamová predložka so všetkými slovenskými odtienkami a konotáciami nenávisti z dávania.) A znova sa usadí, biedne vzdychne a dúfa, že už

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie