Denník N

Jana Palacha chceli vymazať, bol vážne nebezpečný

Truhla s telom Jana Palacha v pražskom Karoline, kde sa s ním 25. januára 1969 prišli rozlúčiť študenti aj pedagógovia. Foto – ČTK
Truhla s telom Jana Palacha v pražskom Karoline, kde sa s ním 25. januára 1969 prišli rozlúčiť študenti aj pedagógovia. Foto – ČTK

O druhej poobede v nedeľu 15. januára 1989 sa mala v hornej časti pražského Václavského námestia uskutočniť krátka spomienka na Jana Palacha.

O jej konaní informovali obvodný národný výbor v Prahe ešte druhého januára predstavitelia iniciatív České děti, Charta 77, Mírový klub J. Lennona, Nezávislé mírové sdružení a Společenství přátel USA. Na letáku vydanom pri tejto príležitosti pozývali aj na celonárodnú púť k jeho hrobu vo Všetatoch neďaleko Mělníka, ktorá sa mala konať nasledujúcu sobotu.

Fotografia indexu Jana Palacha na Vysokej škole ekonomickej. Foto – ČTK

Hlavne brutálne

Hoci v Prahe sa prvá povolená opozičná demonštrácia konala ešte na Deň ľudských práv – 10. decembra 1988, tentoraz predstavitelia štátu nič podobné pripustiť nechceli. Naopak, zhromaždenie zamietli a už v noci na 15. januára nechali uzatvárať prístupy a napokon aj samotné námestie. Časť organizátorov policajti zadržali ešte cestou na Václavák a manifestáciu s pomocou milicionárov, psov, slzného plynu, vodných diel a obrnených transportérov rozohnali.

Séria demonštrácií, ktorá už čoskoro dostala názov Palachov týždeň, pokračovala aj v pondelok i v utorok, keď demonštrácie skončili rovnako. V stredu, keď sa pod sochou svätého Václava zhromaždilo až päťtisíc ľudí, štátna moc prekvapivo nezasiahla, ale vynahradila si to o deň neskôr, keď príslušníci pohotovostného pluku Verejnej bezpečnosti, Štátnej bezpečnosti a Ľudových milícií bili a neskôr aj brutálne vypočúvali nielen demonštrantov, ale aj náhodných chodcov.

O dva dni neskôr štátna moc obkľúčila Všetaty. Na cestách postavila zátarasy, na okolité polia nasadila terénne autá, na železnici kontrolovala, zbila a napokon ďaleko od civilizácie vysádzala všetkých, ktorí sa chceli dostať na cintorín. Podarilo sa to len vtedajšiemu hovorcovi Charty 77 Stanislavovi Devátemu, ktorý na Palachov hrob stihol hodiť kyticu a tŕňovú korunu.

Prečo také nasadenie ozbrojencov aj dvadsať rokov po Palachovom sebaupálení? A prečo taká ochota prísť na námestie niekoľkokrát po sebe aj s rizikom, že možno opäť dostanú obuškom?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

August 1968

Komentáre

Teraz najčítanejšie