Čo sme robili v roku 1989: Deň, ktorý mal byť obyčajný, sa skončil drámou

V téme Čo sme robili v roku 1989 budeme zverejňovať osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.

po 16. januári

Mal to byť obyčajný deň v polovici januára 1989. Včera som priniesol od kníhviazača (miništroval v kostole v Petržalke, kde sme mávali tajné schôdzky) kufor s päťdesiatimi výtlačkami samizdatového časopisu Fragment K (ten sme vydávali vo štvorici s Olegom Pastierom, Jirkom Oličom a Ivanom Hoffmanom).

Mal ku mne prísť Dušan Mišun, kamarát, ktorý nám pomáhal časopis tlačiť na primitívnom cyklostyle, a dnes sme mali spolu dokončiť nápisy na obálky. Moja žena Marta bola s rizikovým tehotenstvom už tri mesiace v nemocnici a ešte tri mesiace do pôrodu našej dcéry tam mala byť. Náš päťročný syn Mišo bol v škôlke a vyzdvihnúť ho mala moja mama – ako sa ukázalo, našťastie.

Do práce som nemusel, lebo som kúril v príjemnej malej kotolni, kde sme sa striedali po 24 hodinách, takže po každej šichte som mal tri dni voľno. Dušan prišiel presne, spoľahlivý ako vždy.

V našej skupine sa ocitol pred dvoma rokmi náhodou; našiel nás na chalupe u Martina Bútoru, kam prišiel opravovať vlhké múry. Bol veľmi zručný a bol nahnevaný na režim. Varovali sme ho, že keď sa bude s nami priateliť, môže mať problém s políciou, ale on len mávol rukou.

Uvaril som v našom domčeku s výhľadom na záhradu, ktorou sa prichádzalo od ulice k nám, kávu a niesol ju na stôl, keď som cez okno videl, ako do záhrady vchádza desať mužov. Naša fenka Pepina vyšla von so mnou a jednému mužovi roztrhla nohavice od obleku – neznášala príslušníkov ŠtB rovnako ako poštárov.

Muži za niekoľko hodín prevrátili dom hore nohami, vzali všetky výtlačky časopisu aj desiatky samizdatových kníh a mňa s Dušanom odviezli na výsluch. Myslel som si, že skončíme vo väzení, ale pred polnocou nás pustili. Na druhý deň som sa dozvedel, že zobrali všetkých okolo Fragmentu K: Olega, Jirka aj Ivana.

Zvítali sme sa na slobode, vyrozprávali si zážitky z výsluchov a potešilo ma, že všetci sa držali dobre a odmietli s vyšetrovateľmi hovoriť. Premýšľal som, kde som urobil chybu, že ma nachytali doma v tej najhoršej chvíli – s časopismi v kufri, ktoré som ešte nestihol ukryť.

Je možné, že ma po tie dni sledovali a ja som si ich nevšimol, mohli teda tušiť, že v tom kufri, ktorý nesiem domov, bude niečo zaujímavé. Ale dnes si myslím, že to bola zhoda okolností. Deň predtým, 15. januára, sa totiž začal v Prahe na Václavskom námestí tzv. Palachov týždeň – bolo 20. výročie upálenia Jana Palacha. Demonštrácie boli najväčšie od roku 1968, komunistický režim nasadil vodné delá a stovky policajtov so slzným plynom a obuškami, 1400 ľudí odchytili na výsluchy, boli stovky zranených. Václav Havel, ktorý prišiel na Palachovu pamiatku položiť kyticu k soche svätého Václava, skončil vo väzení a zostal tam až do mája.

Počet demonštrantov nebol až takým prekvapením, pretože už 10. decembra v roku 1988 bola v Prahe jedna demonštrácia, na ktorú prišli tisíce ľudí. Prekvapením bolo, že hoci vtedajšiu demonštráciu nechal režim pokojne prebehnúť, túto brutálne potlačil.

„Ocitli sme sa na okraji demonštrujúceho davu, bolo počuť výzvy na rozchod. Odrazu začalo striekať vodné delo, ľudia utekali, my sme utekali, za nami policajti so psami. Kto spadol na zem, bol nemilosrdne zmlátený, dostal putá a bol odvlečený. Policajná brutalita ma úplne šokovala,“ spomínal nedávno pre web Českého rozhlasu jeden z účastníkov demonštrácií.

Komunistický režim v Československu bol nervózny z politických zmien v Sovietskom zväze, kde Michail Gorbačov prakticky zrušil cenzúru a prepustil všetkých politických väzňov. V Poľsku a Maďarsku sa schyľovalo k rokovaniam medzi disidentmi a komunistami o prechode k demokracii.

Lenže ja som si vtedy tieto udalosti nespájal. Vedel som, čo sa deje v Sovietskom zväze, ale oveľa menej informácií som mal o dianí v Poľsku a Maďarsku. Podobne uvažovali aj moji priatelia. Nikto z nás neveril, že by režim mohol padnúť, a komunisti nám dávali najavo, že sú odhodlaní nás kedykoľvek poslať do väzenia.

Domová prehliadka a výsluchy v polovici januára súviseli podľa všetkého práve s Palachovým týždňom: slovenská ŠtB zrejme dostala pokyn dozrieť na tých, o ktorých si myslela, že by sa mohli vybrať do Prahy demonštrovať.

Na moje prekvapenie nás potom nechali na pokoji, hoci prinajmenšom mňa mohli posadiť do väzenia – dôvodov, ktoré našli pri domovej prehliadke, bolo dosť.

Bol som nahnevaný, že celé týždne práce na časopise Fragment K boli márne, ale na druhej strane som bol rád, že som zostal na slobode. Nič z toho, čo mi vtedy ŠtB zobrala, mi štát ani po roku 1989 nevrátil.