Zobuďme sa! 1969 – 1989 – 2019

Autor je historik

V januári 1989 malo komunistické Československo za sebou sériu verejných vystúpení proti režimu – od menších zhromaždení s desiatkami účastníkov až po masové demonštrácie, ktorých sa zúčastnili tisíce ľudí. Verejné protesty jasne ukazovali, že opozícia na čele s Chartou 77 nie je len izolované geto profesionálnych skrachovancov platených z nepriateľskej cudziny, ako ju vykresľoval režim, ale že by to mohlo byť naopak: že tým povestným kolom v plote by mohol byť, naopak, ÚV KSČ, ako sa sťažoval jeho šéf Jakeš o pár mesiacov neskôr vo svojom slávnom prejave na Červenom Hrádku.

Aj keď mal režim všetky mocenské páky a zdanlivo aj informácie, zrazu bolo všetko inak a moc na to očividne nebola schopná reagovať. Po úspešných demonštráciách 21. augusta, 28. októbra a na Deň ľudských práv 10. decembra v predchádzajúcom roku bolo v „kalendári protestov“ na rade výročie sebaupálenia Jana Palacha. Kalendár akcií bol mimoriadne dôležitý – v informačnej blokáde, ktorá vtedy vládla, mala opozícia veľmi obmedzené možnosti, ako dať vedieť, že sa niečo chystá. Bolo však jasné, že sa pri výročiach vždy niečo stane.

Deň, keď sa 16. januára 1969 na Václavskom námestí na protest proti postupujúcej normalizácii spoločnosti obetoval študent Karlovej univerzity Jan Palach, nemohol v tomto kalendári chýbať. Päť opozičných aktivít zvolalo pietne zhromaždenie na nedeľu 15. januára v predvečer výročia. Pro forma sme zhromaždenie dopredu oznámili na ONV Praha 1, dotyčný úrad následne akciu zakázal a my sme to ako protiústavné odmietli.

Paralýza

Po zásahu proti študentskej demonštrácii 17. novembra 1989 sa špekulovalo o tom, prečo bol policajný zásah proti pokojnému protestu taký chaotický, nezmyselný, brutálny… Podľa konšpiračných teórií to mal byť zámer vedenia ŠtB či určitej kliky v KSČ, ktorá chcela zdiskreditovať Jakešovo vedenie.

Podľa mňa bola celá vec prozaickejšia – bol to úplne obyčajný boľševický šlendrián umocnený tým, ako sa systém