Denník N

Slepý vedie slepých

Pieter Bruegel: Slepý vedie slepých, 1568, Museo Nazionale di Capodimonte, Neapol
Pieter Bruegel: Slepý vedie slepých, 1568, Museo Nazionale di Capodimonte, Neapol

Bruegelove obrazy sú o oslobodení od dogmy. Dovtedy záväzné témy sa dostávajú na perifériu obrazu aj perifériu života.

Výstava Pieter Bruegel nie je o emóciách, ani jeho obrazy nie sú emotívne. Holandsky precízne, racionálne. Ani inferniálne vízie nie sú drsné ako u Hieronyma Boscha. Pôsobia skôr ako políčka dokumentárneho filmu o vzniku modernej krajiny. V zadnom pláne obrazu je klzisko s množstvom postavičiek, pripomína dominanciu holandských rýchlokorčuliarov, na kopci je niečo, čo vyzerá ako kríž, ale je to len veterný mlyn.

Aj obrazy s náboženským motívom sú iné. Dej evanjelií nie je umiestnený v strede kompozícií, je len vedľajším motívom. Niekto spadne z koňa a nestane sa žiadny zázrak. Nič, len chlapík spadne ako na dostihoch. Alebo je to polemika s dogmou, ktorej sa už nedá veriť? Stovky príčinlivých ľudí a všetci na niečom pracujú: jeden rozsieva zrno, druhý kuje kosu. Idú odniekiaľ niekam a nijaké zázraky nevidia.

Na obraze je ticho, žiadne expresívne gestá, otvorené ústa ani pokus namaľovať výkrik. Ľudia si žijú svoj nenápadný život, aj legenda je namaľovaná vecne. Ľudia v múzeu sa nakláňajú čo najbližšie k obrazom, aby videli stovky detailne namaľovaných postáv, polovica divákov má okuliare.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie