Slepý vedie slepých

Výstava Pieter Bruegel nie je o emóciách, ani jeho obrazy nie sú emotívne. Holandsky precízne, racionálne. Ani inferniálne vízie nie sú drsné ako u Hieronyma Boscha. Pôsobia skôr ako políčka dokumentárneho filmu o vzniku modernej krajiny. V zadnom pláne obrazu je klzisko s množstvom postavičiek, pripomína dominanciu holandských rýchlokorčuliarov, na kopci je niečo, čo vyzerá ako kríž, ale je to len veterný mlyn.

Aj obrazy s náboženským motívom sú iné. Dej evanjelií nie je umiestnený v strede kompozícií, je len vedľajším motívom. Niekto spadne z koňa a nestane sa žiadny zázrak. Nič, len chlapík spadne ako na dostihoch. Alebo je to polemika s dogmou, ktorej sa už nedá veriť? Stovky príčinlivých ľudí a všetci na niečom pracujú: jeden rozsieva zrno, druhý kuje kosu. Idú odniekiaľ niekam a nijaké zázraky nevidia.

Na obraze je ticho, žiadne expresívne gestá, otvorené ústa ani pokus namaľovať výkrik. Ľudia si žijú svoj nenápadný život, aj legenda je namaľovaná vecne. Ľudia v múzeu sa nakláňajú čo najbližšie k obrazom, aby videli stovky detailne namaľovaných postáv, polovica divákov má okuliare. Čítam sprievodné texty a počítam (približne, lebo presný dátum narodenia Pietera Bruegela nepoznáme), koľko mal rokov, keď namaľoval konkrétny obraz. Mal dobré štetce a oči. Ako sa dali vtedy – a rovnako aj dnes – namaľovať také miniatúry (spomínam si na lupu Albína Brunovského) po tridsiatke?

V pravej kantni Klaňania kráľov je v dave zvláštna tvár. Konkrétna, s hrubými okuliarmi. Možno brusič šošoviek, predchodca Barucha Spinozu. Asi muž z optiky odvedľa, ktorý Bruegelovi urobil okuliare. Na výstave je aj edukatívna časť, na fotografii maľby je malý štvorček 2 × 2 cm. Na detaile vidno, aký je presný. Óda na techniku maľby aj vyspelosť krajiny, ktorá bojovala so španielskou veľmocou o nezávislosť a slobodu.

Bruegelove obrazy sú o oslobodení od dogmy, dovtedy záväzné témy sa dostávajú na priestorovú perifériu obrazu aj perifériu života. Človek sa oslobodzuje a na obrazoch dominuje veľkosť prírody. A po prvý raz v dejinách na obraze sneží. A ak politikum, tak bez toho, aby politizoval. A ak predsa, je obrazný. Žobrákom dáva ironicky na roztrhaný plášť kráľovský atribút – chvost, ale nie z hranostaja, ale z vypĺznutého kocúra. Občas ešte počúva kázne o veľkej rybe požierajúcej malé a maľuje biblické, a pritom politicky aktuálne – jeho aj naše vlády – podobenstvo „Zdali může slepý slepého vésti?“.

Na obrazoch sa nepracuje vždy, a keď zábava, tak fest a tancovačka dostáva grády. Pot, pivo, bols. A to je ešte vo Viedni aj výstava Faszination Japan (Monet, Klimt) a KRIEG, ktorú úžasne výtvarne urobil Juraj Lipták. To naše viedenské predmestie pri Dunaji je kúzelne blízučko.