Vyhovárať sa, že my sme tí dobrí a oni sú tí zlí, nie je riešenie, hovorí Vladimír Beskid. Vracia sa šéfovať do trnavskej galérie

V čase, keď viedol Galériu Jána Koniarka v Trnave, to bola jedna z tých najprogresívnejších adries súčasného umenia na Slovensku. Vedeniu trnavskej župy sa to však nepozdávalo a VLADIMÍR BESKID bol nútený z galérie odísť, hoci sa za neho postavila umelecká scéna. Po ôsmich rokoch a skúsenostiach z projektu EHMK v Košiciach sa do Trnavy na miesto riaditeľa vracia.

V rozhovore hovorí, prečo majú podľa neho regionálne galérie problém s kvalitou a že sa nedá vyhovárať iba na peniaze a politikov, hoci tí priepasť medzi divákmi a súčasným umením roky prehlbujú.

Čo vás viedlo k tomu, že ste sa prihlásili do výberového konania v Trnave, odkiaľ ste za pomerne dramatickej situácie v minulosti odišli?

Pracujem v tejto oblasti viac ako tridsať rokov a zachytil som aj odozvu z odbornej obce. Cítil som, že je to tak trochu moja „psia“ povinnosť zúčastniť sa, tak som to zvážil a prihlásil sa.

V rovnakom čase boli výberové konania aj na riaditeľov do galérií v Liptovskom Mikuláši a v Martine. Nad nimi ste neuvažovali?

Nie, zdalo sa mi nefér prihlásiť sa naraz na tri konkurzy do iných miest. Ak to človek myslí vážne, je to neseriózne. Ak by to v Trnave nevyšlo, potom by som uvažoval nad inými galériami, konkurz bol napríklad aj v Hradci Králové. Všetko sa to však odohrávalo paralelne.

Na miesto šéfa trnavskej galérie ponúkala župa plat nižší ako 900 eur v hrubom, čo ostro kritizovala aj kultúrna scéna. Pre vás to nebol problém?

Ja verím, že sa to časom zlepší, napokon, teraz sa otvárajú tabuľky pre verejnú správu. V mojom rozhodovaní to nebolo to najdôležitejšie. Viac ma prekvapilo, ako málo ľudí sa na tieto výberové konania prihlásilo. V Liptovskom Mikuláši ostalo miesto neobsadené, lebo nikoho nevybrali. Asi by sme sa tým v rámci Rady galérií Slovenska mali vážne zaoberať a pracovať s mladými ľuďmi, ktorí z regiónov odchádzajú. Mali by sme ich motivovať, aby aspoň pripravovali projekty a mali potom v rukách prácu a skúsenosti, ale aj odvahu, s ktorou sa môžu na takéto miesta prihlásiť. Riadiť inštitúciu nie je jednoduché, ale netreba sa toho báť, hoci súčasný stav je neuspokojivý.

Galérie v Martine aj v Mikuláši boli kritizované práve preto, že ich viedli riaditeľky z iného profesijného fachu, ale máme dosť odborníkov, kunsthistorikov, ktorí by boli ochotní pracovať a viesť regionálne galérie?

Bohužiaľ, máme len jedinú školu pre plnohodnotné štúdium teórie a histórie umenia, a tou je Trnavská univerzita. Áno, často kritizujeme galérie, keď ich nevedú odborníci, ale na druhej strane je fakt, že v našich radoch nevzniká dostatočný potenciál, a to sa týka viacerých galérií, ktoré majú problém s nedostatkom odborníkov, kurátorov.

Ako si dnes spomínate na situáciu spred ôsmich rokov, keď ste sa stali nepohodlným pre župana Mikuša, čo sa skončilo vaším odchodom a protestmi umeleckej scény?

Podávalo sa to vtedy ako osobný spor, ale z môjho pohľadu išlo skôr o stret kultúrnych hodnôt a aroganciu zo strany vtedajšieho vedenia župy, ktoré gradovalo do šikanovania a zasahovania do výstavného či publikačného programu. Pre mňa to bolo jasné – buď ostanem na tejto stoličke, ale budem čeliť zasahovaniu do práce, alebo odídem či budem odvolaný, tak som zvolil druhú cestu. Nebol som prvý, už predo mnou takto skončili Katarína Rusnáková či Alena Vrbanová.

Spätne môj odchod z Trnavy nehodnotím iba negatívne. Nebolo to príjemné, ale posunulo ma to a ja som potom mal možnosť ísť do konkurzu na umeleckého vedúceho projektu EHMK v Košiciach. Považujem za šťastie, že som mohol byť súčasťou takého veľkého európskeho projektu. Prednedávnom som v Košiciach otváral výstavu a majú tam takú infraštruktúru ako žiadne iné mesto na Slovensku.

Neobávate sa už podobného scenára a zásahu politickej moci do riadenia galérie?

Riziká existujú vždy, ale kto sa bojí vlka, nesmie do lesa. Našťastie sa vedenie župy vymenilo a ja to považujem za novú výzvu. Verím, že sa nám podarí nastaviť vzájomnú komunikáciu a dôveru a že to môže fungovať. Poslanci ma zaviazali predložiť v priebehu troch mesiacov koncepciu na najbližších päť rokov. Oni to možno vnímajú ako akúsi poistku, ja to beriem pozitívne ako možnosť ponúknuť horizont zmien. Za tri mesiace sa nezmení nič, ale päť rokov je primeraná doba, za ktorú sa dá postaviť dobrá dramaturgia a profil galérie.

Táto galéria má svoju históriu a tradíciu, ja som tu nebol jediný. V 90. rokoch galéria získala priestory Koppolovej vily, kde sídlime, Jana Geržová robila skvelé projekty v Synagóge, Viera Levittová organizovala medzinárodné projekty s Casino Luxembourg a mnohé ďalšie. Tradícia je teda silná, ale myslím, že aj potenciál v rámci európskeho regiónu, o ktorom sme hovorili práve s novým vedením župy. Trnava má v tomto výhodu – je blízko aj k Česku, Maďarsku a Rakúsku. Dá sa tu vybudovať silná regionálna galéria aj s medzinárodným renomé.

Medzinárodné renomé zväčša nie je to, o čom sa v súvislosti s regionálnymi galériami hovorí. Prečo majú takú nevďačnú nálepku?

Regionálnosť vyplýva trochu nešťastne aj z legislatívy, lebo zákon o galériách a múzeách nás posúva do pozície lokálnych galérií. Nie je to však všetko iba o peniazoch a politike. Pamätám si, ako sme v 90. rokoch búrlivo debatovali o tom, kde asi budeme o dvadsať – tridsať rokov, a keď sa dnes pozerám na to, ako mnohé galérie fungujú, nie je to žiadne víťazstvo. A treba povedať, že je to aj kritika do našich radov, kde je neraz nedostatok nových ideí a odbornosti. V regionálnych galériách je to často začarovaný kruh – mladí tam nechcú ísť robiť kvôli nízkemu platu aj kvôli tomu, že im do činnosti zasahujú zo župy, no potom sa tieto galérie nemajú šancu nikam posunúť.

Bola chyba, keď regionálne galérie prešli spod ministerstva kultúry výlučne do rúk žúp?

Osobne si myslím, že to bola chyba. A ak to už bolo nevyhnutné, bol som zástancom aspoň takého riešenia, v rámci ktorého by tri najstaršie a najväčšie galérie – Východoslovenská galéria v Košiciach, Stredoslovenská galéria v Banskej Bystrici a národná galéria v Bratislave ostali pod ministerstvom kultúry. Alebo aby boli všetky tri pod hlavičkou národnej galérie, ako to funguje napríklad v prípade Slovenského národného múzea, ktoré spravuje viacero objektov a múzeí po celom Slovensku. Myslím, že chyba to bola aj preto, lebo na župách funguje silné prepojenie na politické pozície a opakovane sme svedkami toho, že to robí problémy. Kultúra je stále trochu na chvoste, ale to je výsledkom aj toho, akých ľudí tam volíme. Ale opäť – aj galérie by mali pracovať na silnejšom výtlaku, aby to menilo situáciu. Vyhovárať sa iba na to, že my sme tí dobrí a oni tí zlí, to nie je riešenie.

Ako sa to dá zmeniť k lepšiemu? Veríte, že sa vám to v Trnave opäť podarí?

Verím, že sa to dá zmeniť, aj preto som sem prišiel. Trnava je trochu konzervatívne mesto a bude dôležité, či sa súčasnému umeniu otvorí. Stavať sa dá aj na histórii. Toto mesto má veľa historických pamiatok, Trnava by mala mať svoje múzeum, a dokonca by si na pamiatkach mohla vybudovať aj svoju značku ako Trnava – mesto európskeho baroka. História pritiahne aj zahraničných návštevníkov a my na ňu vieme nadviazať.

Pokiaľ ide o samotnú galériu, navrhujem, aby dramaturgický základ tvorili tri medzinárodné podujatia v trojročnej periodicite – prvým by malo byť Trienále plagátu Trnava, svetová prehliadka, ktorá je v trnavskej galérii od roku 1991. Ako druhé podujatie by som chcel obnoviť trienále mladého českého a slovenského umenia do 35 rokov Skúter s hosťovaním umelcov z okolitých krajín. Tretím podujatím by mohol byť väčší festival, na ktorom by sa mohli podieľať aj ďalšie inštitúcie v meste – Divadlo Jána Palárika, Malý Berlín a aj samotné mesto. Viem si predstaviť, že by to bol festival, ktorý by vyniesol umenie do ulíc v podobe súčasného tanca, performance, nového cirkusu, súčasného filmu, a keby sa nám raz za tri roky podarilo umiestniť aj jednu novú súčasnú sochu do verejného priestoru, bol by som spokojný.

Najčastejším konfliktom či rozporom medzi župami a galériami spočíva v pojmoch návštevnosť a atraktivita. Župy chcú vidieť vysoké čísla a atraktívny program. Dá sa to ustáť kvalitou a odborne?

Verím, že áno a je preto potrebné iba nastaviť akýsi modus vivendi. A keď hovorím, že treba nastaviť medzinárodné ambície, regionálna galéria musí v správnej miere obsiahnuť aj lokálny kontext. V Trnave teda tiež bude súčasťou programu aj dobre spracovaná výstava autorov z tohto prostredia s katalógom, ktorá sa dá ďalej posunúť do iných galérií. Viem si predstaviť, že medzi galériami by v rámci Rady galérií prebiehala väčšia spolupráca, lebo spoločne dokážeme lepšie využiť náš potenciál.

Ak ide o argument vysokej návštevnosti, to je, ako keď je vo verejnom obstarávaní jediným kritériom najnižšia cena. O kvalite to nič nehovorí. Samozrejme, že návštevnosť je dôležitá, ale úlohou odborných inštitúcií, akými sú aj galérie, je najmä to, aby potiahli niveau, aby dokázali rozšíriť povedomie o umení v spoločnosti. Je jasné, že na akciu typu strašidlá na hrade príde viac ľudí ako na súčasného umelca, ktorého takmer nikto nepozná, ale našou úlohou je práve to, aby ho diváci spoznali, aby sme neustále zvyšovali povedomie o súčasnej vizuálnej kultúre a kvalitných umelcoch, ktorých tu máme.

Máte pocit, že sa za tých osem rokov, čo ste z Trnavy odišli, nejako výrazne zmenila sieť galérií a fungovanie umeleckej scény?

Výraznú zmenu nevidím. Skôr mám pocit, že sa vývoj po tých nabudených porevolučných rokoch, keď sme sa všetci nadýchli, trochu pribrzdil. Najprv za to mohli mečiarovské roky, ale tie sú už dávno preč a aj v regionálnych galériách treba hľadať nové modely fungovania. Problém vidím takisto v tom, že sme za posledné roky nič nepostavili, nevybudovali. Pamätáme si ešte na nešťastnú kauzu Danubiana, ktorej Krajcer priklepol peniaze, Maďarič zasa nedoriešil Kunsthalle, lebo ostala v nejasnej situácii, nemá právnu subjektivitu ani vlastný priestor. A v regionálnych galériách je nielen nedostatok financií a pochopenia, ale aj invencie a potenciálu z našej strany.

Naznačili ste, že v Košiciach sa situácia zásluhou titulu Európske hlavné mesto kultúry (EHMK) zmenila.

Nepochybne áno. Myslím si, že tam sa podmienky naozaj výrazne zmenili. Vždy sa mi zdalo zmysluplné budovanie kultúrnych centier aj mimo Bratislavy. Košiciam v tomto smere určite pomohlo už zriadenie samostatnej fakulty výtvarných umení. Prví absolventi vychádzali zo školy v roku 2005 a krátko nato sa mesto začalo uchádzať o titul EHMK, ktorý považujem napriek všetkým výhradám a nepravdám, ktoré médiá neraz prezentovali, za úspešný. Jedna vec je urobiť dobrý program, ale druhá je infraštruktúra, ktorá tam vznikla a ktorá nemá obdobu nikde na Slovensku. Urobili sme dobré výstavy a podarilo sa postaviť aj medzinárodné projekty, ktoré fungujú dodnes, napríklad Biela noc, Sound City Days, Use the City, Leto v parku, festival súčasného tanca, neskôr prišiel Art Film. Samozrejme, ďalší vývoj teraz záleží od mesta, od kraja a aktivity domácej scény.

Rozjazd EHMK nebol bezproblémový, vznikali kauzy, napríklad tá o scenzurovaní diela Kassaboys krátko pred otváracím ceremoniálom, meškalo otvorenie Kunsthalle. V čom médiá informovali nepravdivo?

Pamätám si, ako v decembri 2012 vyšiel v denníku SME článok s prognózami na rok 2013 a jedným z prvých bol bod, že EHMK Košice sa skončí fiaskom. Potom zas lokálny denník „vyrobil“ ďalšiu pseudokauzu, že sme nainštalovali sochu naopak a tak ďalej. Dnes sú Košice referenčným mestom pre ďalších uchádzačov o tento titul ako mesto, v ktorom sa to podarilo.

Ale vtedy to tak nevyzeralo.

Samozrejme, vládla nervozita a došlo aj k chybám, čomu sa asi pri takomto obrovskom projekte nedá vyhnúť. Ale robili sme všetko pre to, aby sa to podarilo. Grantový systém nebol ideálny, ale do mesta prišlo spolu okolo 80 – 90 miliónov eur. To nezažilo žiadne iné mesto na Slovensku. A čo bolo najdôležitejšie – o kultúre, hoci aj kriticky, sa hovorilo v takom rozsahu, že sa dostala do povedomia širokej verejnosti, čo je mimoriadne dôležité.

A pokiaľ ide o Kassaboys, nebola pravda, že som niečo scenzuroval. V denníku SME vyšiel článok od Mikuláša Jesenského, v ktorom stálo, že mi volal a ja som nereagoval, ale mňa pritom nikto neoslovil. Potom vyšiel v Korzári dvojstranový text s titulkom Zabudli naňho. Išlo o Jána Mathého, košického umelca, podľa ktorého sme pomenovali námestie počas otváracieho ceremoniálu, nehovoriac o mnohých ďalších výstupoch a akciách. Vtedy som všetko spísal a poslal aj šéfredaktorovi, lebo to bolo priam absurdné. Prišla odpoveď, že to síce registrujú, ale aj tak si myslia, že sme naňho zabudli.

Máte pocit, že médiá projektu EHMK krivdili?

Myslím, že najmä lokálne médiá akoby „pre stromy nevideli les“, ale, našťastie, vonku vyšlo veľa dobrých textov a pozitívnych odoziev. Dvakrát bol za nami redaktor z francúzskeho Le Figaro, dostali sme sa do BBC, New York Times, dokonca bol článok v National Geographic. Americká CNN Travel a britská Rough Guides zaradila Košice do TOP 10 turistických destinácii na svete v roku 2013. A spokojnosť bola aj na strane Európskej komisie, získali sme aj Cenu Melini Mercouri.

Vidíte dnes niečo, na čo by ste reagovali inak alebo by ste to urobili inak?

Keď sa vraciam ku kauze o Kassaboys, vidím, že to bola veľmi vypätá situácia, chcelo to chladnejšiu hlavu. Bolo to však cez Vianoce, dva týždne pred otváracím ceremoniálom, operovala v tom polícia, malo to širší kontext ako iba ten, čo sa prezentoval a nebolo to šťastné. A iste by som bol privítal aj väčšiu slobodu v prideľovaní financií, ale celkovo som spokojný s tým, čo sme urobili a ako to zhodnotilo zahraničie. Teraz je otázne, čo bude ďalej.

Začiatkom roka 2015 ste z organizácie Košické kultúrne centrá – K13, ktorá vznikla po skončení roka 2013, odišli ako jeden z posledných odborníkov, ktorý dohliadal na dramaturgiu programu. Prečo?

Malo to viacero rovín. Keď vznikala organizácia K13, presadzoval som iný model. Podľa mňa mali mať Kasárne, Kunsthalle aj Výmenníky vlastné vedenie a odborný tím. To sa nestalo. Európska komisia a mesto chceli jednu organizáciu. Nový riaditeľ Ján Kováč postavil novú organizačnú štruktúru, v ktorej navrhol zlúčiť moju funkciu umeleckého riaditeľa s funkciou technického riaditeľa, a to za ešte nižší plat, čo bolo nezmyselné. Do tohto konkurzu som sa neprihlásil, a teda som skončil. Táto funkcia však potom ani nevznikla a obsahové smerovanie K13 sa zmenilo, odborníci odišli. Riaditeľ K13 to od začiatku chcel posúvať do pozície agentúry, ktorá skôr prenajíma priestor ako stavia vlastnú dramaturgiu – a to sa aj stalo.

Súčasné vedenie K13 je kritizované dlhodobo, rovnako ako absencia akejkoľvek umeleckej dramaturgie. Nie je vám to ľúto ako človeku, ktorý pri tom stál?

Samozrejme, že mi to je ľúto. Mám ku Košiciam silný osobný vzťah, žil som tam vyše desať rokov, stál som pri vzniku fakulty umení, potom pri EHMK, dodnes sa tam vraciam. Ale všetko záleží od mesta a od kraja, a od toho, aké majú ambície a či na základe týchto ambícii hľadajú ľudí, ktorí sú schopní ich naplniť. My sme na začiatku nerátali s jedným dramaturgom, mal tam byť človek na hudbu, divadlo, výtvarné umenie a tak ďalej. Mrzí ma, že Košice ubrali z plynu, napriek tomu vidno, že sa snažia – predvlani získali titul UNESCO Creative City of Media Arts. Potenciál tam je, ale z hľadiska mesta sa s ním nehospodári najlepšie.

Ste jeden z najaktívnejších kurátorov, práve teraz máte výstavu kritickej maľby v Košiciach, výstavu k storočnici objektu a Československa v bratislavskej Kunsthalle a koncept a post-koncept v Galérii hlavného mesta Prahy na Staromestskom námestí, ktorá bude mať pokračovanie v Budapešti. V akej kondícii je podľa vás súčasné slovenské umenie?

Myslím, že súčasné slovenské umenie je v dobrej kondícii, horšie je to s podmienkami, v ktorých funguje, a tým myslím všetky stupne, od národnej galérie cez regionálne galérie až po prostredie súkromných galérií a galeristov. Česť výnimkám, napríklad SODA bola tento rok na áčkovom veľtrhu Frieze v Londýne. Program národnej galérie na budúci rok nemá žiadne zahraničné meno, to nepovažujem za najlepšie. Regionálne galérie sídlia v zväčša nevyhovujúcich priestoroch – župných domoch, vilách, kaštieľoch, kasárňach. Pre umenie prvej polovice 20. storočia to stačilo, ale dnešné umenie si vyžaduje inú architektúru. Naopak, za pozitívne považujem fungovanie Fondu na podporu umenia, sú tam už festivaly, voľné štipendiá, dvojročné granty, podpora kultúrnych centier v slušných pomeroch. To je veľké plus v rámci infraštruktúry.

V posledných rokoch sa konečne aspoň niektoré mená slovenskej scény dostali aj do zahraničia, Július Koller mal výstavu vo viedenskom mumoku. Je náš koncept zo 60. – 70. rokov, respektíve súčasný post-koncept to, čím môžeme aj dnes zaujať vo svete?

Slovenský koncept je určite jeden z najsilnejších v strednej Európe. Má silnú pozíciu, ale dôležité je, aby sme naraz písali rôzne príbehy. Rovnako dobrú máme maľbu, objekt, video. Iste, koncept je dobre čitateľný, vnímaný a podarilo sa ho ukázať aj na medzinárodnej scéne, ale kvalitných umelcov, ktorých by sme mali posunúť von, máme v každej generácii. To nie sú len Koller, Filko, Jankovič či Bartuszová. To je aj Roman Ondak, Anetta Mona Chisa-Lucia Tkáčová, Štefan Papčo, Marek Kvetan, ktorí sú už medzinárodne známi, ale aj ďalší. Ale treba ich podporovať, prezentovať v médiách a robiť kultúrnu politiku na viacerých úrovniach smerom dnu aj von. Ak potom hovoríme o stave galérií, myslím, že tie sú do veľkej miery odrazom spoločnosti, ktorá necíti potrebu umenia priam ako prirodzenú, živočíšnu potrebu. A žiaľ, výtvarné umenie je spomedzi ostatných umení úplne na chvoste.

Čo myslíte, prečo je to tak – prečo majú ľudia pocit, že výtvarné umenie je im vzdialené a nebudú mu rozumieť?

To je na celý ďalší rozhovor, ale skúsim to zjednodušiť: myslím, že je to dané aj historicky a tak trochu za to môže už štúrovská generácia, ktorá v polovici 19. storočia hľadala odlišnosť a slovenskú národnosť v rámci Rakúsko-Uhorska a stavila na dve karty – na literatúru a na vidiecke prostredie. Mestá boli mnohonárodné so silnou nemeckou, maďarskou a židovskou kultúrou. Práve preto ich zaujímal viac vidiek, tam hľadali slovenskú autenticitu, ľudovú kultúru. Aj preto dodnes rezonuje Martin Benka ako slovenský umelec, lebo toto prostredie znázorňoval.

Ďalšie historické vlny tomuto vývoju pridávali – najprv deportácie Židov, neskôr odsun Maďarov aj Nemcov, čím došlo k výraznému odlivu intelektuálneho potenciálu. Zbierky vytvárali najmä šľachtické rody a bohaté meštianstvo, mimochodom prvá obrazáreň na našom území bola otvorená v roku 1909 a otvorili ju Andrássyovci v Krásnohorkom Podhradí. Komunisti stavili na proletariát, na priemysel a na technické odbory vo vzdelávaní, aby premenili imidž agrárnej krajiny, ale dodnes na veľké svetové festivaly nosíme Lúčnicu a Sľuk. Nič proti nim, ale potom sa nehnevajme, že sa na nás stále pozerajú ako na pastiersko-roľnícky národ. Prečo tam nepošleme výstavu súčasného umenia, veď predsa žijeme v 21. storočí.

Nie je to aj obraz toho, aký vzťah majú k umeniu politici?

Áno, vplyv politiky, a najmä v negatívnom zmysle, tu stále je, napokon, bola to aj súčasť môjho príbehu a odchodu z Trnavy. Odvolania aj ďalších riaditeľov galérií v slobodných pomeroch uškodili celkovému renomé súčasného umenia u širšej verejnosti. Akoby sme boli iba nejakí diletanti, čo si tu dačo robia, ale nikto tomu nerozumie. Aj toto prehlbuje priepasť medzi tým, čo je kvalitné súčasné umenie, a tým, čo bežný divák za umenie považuje. Zodpovednosť je opäť aj na našej strane, ale takisto na strane médií, ktoré by mali rozširovať povedomie svojich divákov, čitateľov. A ak ide o politikov, stačí si pozrieť programy strán, akú prioritu v nich má kultúra. Nie je to lichotivý pohľad, aj to je naše spätné zrkadlo.