Denník N

Čo sme robili v roku 1989: Koniec nehybnosti

V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.

Môj otec Milan Šimečka písal po celý rok 1988 eseje, z ktorých vznikla kniha s názvom Koniec nehybnosti. Najmä pod dojmom politických zmien v Sovietskom zväze bol presvedčený, že koniec komunistického režimu v Československu je na spadnutie. Pomýlil sa o jeden rok.

Posledný text v tejto knihe napísal vo februári 1989 a reaguje v ňom na januárové demonštrácie v Prahe. Píše o nich ako svedok udalostí, ktorý chce vysvetliť budúcim generáciám, čo sa vtedy odohralo. Tu je onen text, ktorý som preložil do slovenčiny.

Martin M. Šimečka

Palachov týždeň v Prahe v januári 1989 bol prvým krokom k revolúcii, ktorá prišla o desať mesiacov neskôr

Budúci historici budú hľadať míľniky v dejinách, ktoré sa práve teraz odohrávajú, aby ich sprehľadnili a aby sa deti v školskom roku 2000/2001 mali na hodinách dejepisu vôbec o čo zachytiť. Chcel by som im už teraz našepkať, aby za koniec normalizácie považovali mesiace január a február v roku 1989. Historici sami vedia, že periodizácia dejín sa nemá opierať o funkčné obdobia straníckych a štátnych hodnostárov, ale skôr o neľahko popísateľné kulminácie národného vedomia. V januári a februári k takej kulminácii došlo, a tým sa uzavrela éra nehybnosti, ktorá už aj tak nadsluhovala.

Historici budú mať k dispozícii videozáznamy z januárových demonštrácií a budú môcť čítať v tvárach tých, ktorí bili, aj v tvárach tých, ktorí boli bití.

Nájdu sa iste aj takí, ktorí nebudú považovať scény za dosť presvedčivé, aby z nich urobili historický míľnik. V poriadku, nech si teda preštudujú centrálnu tlač z týchto mesiacov a v nej propagandistickú kampaň proti nezávislým hnutiam. Po analýze ľahko dospejú k záveru, že išlo o hlasy odchádzajúceho sveta. Keby im ani to nestačilo, nech si všimnú prebudené vedomie, ako sa prejavilo v protestoch proti zatknutiu Václava Havla a jeho priateľov. K tomu im dodám svedectvo súčasníka o vnútornom prežívaní z týchto mesiacov.

Ostrov citového bezpečia

Počas dvoch dekád normalizácie som bol taký ubitý zlými skúsenosťami, že som svojich spoluobčanov žijúcich normálnym životom v takzvaných štruktúrach takmer prestal vnímať ako relevantný prvok v osudoch nášho národa. Nebolo to pre roztrpčenosť alebo moju prezieravosť.

Tento postoj sa vytvoril nevdojak, poznal som naspamäť všetky reakcie ľudí zo štruktúr, chápal som ich, nijako som ich neodsudzoval. Skutočným životom však v mojom podvedomí žilo len obyvateľstvo ostrova nezávislosti, tam som bol doma, tam som všetkému rozumel, skoro všetkých som poznal. Veď po celé tie roky išlo vlastne len o niekoľko stoviek ľudí. Bol to ostrov citového bezpečia, ostrov vzťahov a priateľstiev, ktoré som predtým nepoznal. Tu bola pravá skutočnosť, tam vonku nepravá.

Samozrejme som ako človek, ktorý sa neustále zaoberal popisom sociálnej skutočnosti vedel, že moje iné občianstvo, moja iná domovská obec len utvrdzuje národnú chorobu, že spoločnosť môže vystúpiť z apatie a marazmu len vtedy, keď sa zrušia tieto dva svety a z nich povstane normálna spoločenská spolupráca tradičného európskeho typu.

To napokon aj bolo cieľom, pre ktorý sa nezávisle mysliaci ľudia združili. Dvadsať rokov je však dlhá doba a mnohí ľudia si na ten ostrov zvykli a od tohto zvyku nebolo ďaleko k nevyslovenému presvedčeniu, že život mimo ostrov je nečistý, že vlastne nie je o čo stáť, že na naplnenie potrieb ľudskej duše je v nezávislých obciach neporovnateľne viac príležitostí než v pokryteckosti štruktúr. Neustále sa síce pracovalo na konečnom splynutí, ale možnosť zážitku ostrova sa neprijímala bez obáv.

Keď som v rádiu začul prvú správu o tom, kto všetko sa pridal k solidarite s Václavom Havlom, k protestu proti hanebnej kampani, bol som hlboko dojatý a v tej chvíli som si uvedomil, že sa začal napĺňať cieľ, pre ktorý sa nezávislé hnutia spojili. Bolo mi slávnostne a súčasne mi bolo niečoho ľúto. Zvláštny stav.

Začalo sa to však už v roku 1988. Vtedy, keď začali vznikať rôzne skupiny, združené podľa najpodivnejších záujmov, ale pokračujúce inými spôsobmi v tradícii Charty 77. Ani oficiálna demagógia neprišla na nič lepšie, než podozrievať Chartu, že tieto semená umelo vypestovala a teraz ich zasiala, aby vyklíčili. Ono to síce aj nejako tak bolo, ale inak. Nová generácia jednoducho nadviazala na danú tradíciu, v žiadnom prípade však nebola manipulovaná, má teda plné právo sa cítiť urazená touto interpretáciou.

Donedávna mi každé meno v nezávislých obciach niečo hovorilo a často som za ním videl aj tvár. Táto vymedzenosť sa rozplynula a to je len ďalší príznak toho, že spoločnosť sa prebudila, že precitla najmä mladá generácia. Veľmi príjemne sa vníma fakt, že motivácia nových aktivít je stále tá istá: ponad najrôznejšie vyhlásenia a vystúpenia stále ako lesklá vážka kmitá prísľub života v pravde.

Prekvapená moc

Najväčším prekvapením však je toto všetko pre moc samotnú. Bola dosiaľ spokojne rozložená v ríši apatie a súkromného bezpečia, nikdy neverila, že by ezoterické výzvy nezávislých skupín mohli mať širší ohlas, zradil ju jej prízemný materializmus: kým je dosť chleba, sme v bezpečí. Viem si predstaviť, že je mimoriadne nepríjemné čeliť teraz toľko rokov zosmiešňovanej túžbe po pravde. A ešte horšie je čeliť opadávajúcemu strachu, priamej otázke z úst mladej generácie o morálnom zmysle minulosti, ktorá by podľa falošných predpokladov nemala mladú generáciu zaujímať. Bol som prítomný na jednej diskusii so študentmi, na ktorej musela úradná osoba takým otázkam čeliť. Aj keď to nebolo namieste, pociťoval som čosi ako súcit s človekom, ktorý – vystavený paľbe prebudenej odvahy a zvedavosti – musel v rámci záväznej línie prejsť uličkou zosmiešnenia.

Nechcem vykresľovať základnú zmenu v spoločenskej atmosfére ako výsledok imanentného víťazného ťaženia pravdy. Je ešte mnoho iných príčin, ktoré sa stretli a vyvolali na začiatku tohto roku prelomovú situáciu. Sledoval som ich dozrievanie a čudesné okľuky v denníku minulého roka. Boli to prevažne príčiny, ktoré naberali na význame najmä v našom zemepisnom okolí. Základnou domácou príčinou prelomového stavu je erózia moci samotnej. Bezstarostnosť, ktorá ovládala jej činy v sedemdesiatych rokoch, je preč. Vie toho viac o hĺbke hospodárskej a politickej krízy než obyčajný občan a vie tiež, že metódy, ktorými dosiaľ čelila voči jej príznakom, dokonale zlyhali. Zdá sa, že aj bez sovietskych popudov by sa k nejakej prestavbe musela rozkývať.

V celej východnej Európe to však žiadna iná vládnuca strana nemá také ťažké ako tá naša. Čo má preboha robiť? Zavádzať reformy, nad ktorých zničením v roku 1968 jasala a proti ktorým sa vo všetkých rozhodujúcich ohľadoch ustanovila? Všetci títo ľudia, možno až na výnimky, vedia, že k reformám neexistuje alternatíva, hrozné je však pomyslieť, že hneď po začiatku takých reforiem budú usvedčení zo zločinov na národnom živote za posledných dvadsať rokov a že sa preukáže ich zbytočnosť. Toto vedomie nikomu nepridá na sebavedomí. My teraz vlastne prežívame fázu takého zníženia sebavedomia, ktoré sa prejavuje bezradnosťou, nevypočítateľnosťou a striedaním tvrdej a mäkkej línie.

O budúcnosti je však v tejto veci už rozhodnuté. Československo je po tom všetkom, čo sa stalo v prvých týždňoch tohto roka, už inou krajinou, než bolo dvadsať rokov. Nie je vlastne dôležité, že pokiaľ ide o štátny život, zostalo všetko pri starom, že sa neotriasame v dramatických zvratoch a že sa nevzrušujeme nad personálnymi zmenami.

Je dokonca možné, že väčšina obyvateľstva ani nevie, že sme už inou krajinou. Nie je ľahké sa k takému pohľadu dopracovať. Viem zo skúsenosti, že keď chcem niekoho pre taký pohľad získať, pozerá sa na mňa prekvapene, pretože v okolí, v ktorom sa pohybuje, sa vlastne nič nezmenilo.

Pred dvoma storočiami sa Ľudovít XVI. nemohol odhodlať na to, aby svojej manželke zatrhol nákladné slávnosti. Potom už bolo neskoro. U nás sa pripravuje nákladná spartakiáda, a je už tiež neskoro. Isté je, že málokedy v dejinách sa zjavné udalosti aj skryté trendy zložia do takého prehľadného obrazca, ako sa to stalo v minulom roku vo východnej Európe aj u nás.

Je mi naozaj ľúto, že som podľahol mágii čísla osem a neodložil písanie tohto denníka na tento rok. O koľko mohol byť zaujímavejší!

Čo sme robili v roku 1989

Teraz najčítanejšie