Referendum musí byť zničené
Brexit ukazuje, aká nebezpečná môže byť priama demokracia.
Autor je komentátor Washington Post
Článok uverejňujeme so súhlasom The Washington Post
„V mojej krajine si ľudia môžu robiť, čo chcú, hoci sa často stáva, že s tým, čo urobili, nakoniec nie sú spokojní.“ Winston Churchill, 1946
Počas druhej svetovej vojny, keď začalo byť jasné, že moc Spojených štátov zatieňuje upadajúcu britskú moc, budúci britský ministerský predseda Harold Macmillan údajne povedal: „Títo Američania reprezentujú novú Rímsku ríšu a my, Briti, podobne ako starí Gréci, ich musíme naučiť, ako to majú robiť“. Dnes, keď sme svedkami dva a pol roka trvajúcej brexitovej agónie, sa ukazuje, že Britániu 21. storočia by mohli niečo naučiť aj americkí otcovia zakladatelia z 18. storočia: Priama demokracia je nebezpečná, pretože názory a pocity verejnosti treba zjemniť tým, že ich prefiltrujú poradné inštitúcie.
Krédo euroskeptikov
V júni 2016 sa v referende 52 percent britských občanov vyslovilo za vystúpenie z Európskej únie. Ale pretavenie výsledku do praxe sa ukázalo ako oveľa zložitejšie než ktokoľvek – zvlášť voliči – očakával. V Dolnej snemovni pri jednom rokovaní o brexite jeden konzervatívny poslanec povedal, že demokracia je ako sex – ak to nie je chaotické, nerobíte to správne. Lenže chaotickosť nie je dôkazom správnosti.
Zjednotená Európa bola počatá zo strachu. Európania sa báli samých seba, čo bol výsledok vojen spôsobených rôznymi atavizmami, vrátane ničím neobmedzeného nacionalizmu. Britskí konzervatívci boli desaťročia hlboko rozdelení v otázke politickej a ekonomickej harmonizácie, ktorej zamýšľaným výsledkom bola azda až homogenizácia jednotlivých národných kultúr. Dieťaťom, ktoré sa z tejto snahy zrodilo, bol jednotný trh s voľným pohybom.
Ale s tým, ako sa unifikačný projekt stával stále ambicióznejším, vyžadoval si obmedzenie moci národných parlamentov, a teda aj suverenity jednotlivých členských štátov. A tak v roku 1988 Margaret Thatcherová vyhlásila niečo, čo sa stalo krédom euroskeptikov v jej strane: „Nezúžili sme úspešne limity štátu v Británii len preto, aby sme boli svedkami toho, ako sa znovu rozširujú na európskej úrovni v podobe európskeho superštátu, ktorý sa pokúša o novú dominanciu z Bruselu“.
Keď s tým už raz začali
Dúfajúc, že tým vylieči dlho hnisajúcu ranu Konzervatívnej strany, vtedajší premiér David Cameron podľahol plebiscitárnemu vábeniu a vyhlásil referendum, mysliac si, že prevážia priaznivci zotrvania v EÚ. No prehral, rezignoval a jeho nástupníčkou sa stala Theresa Mayová, ktorá v referende hlasovala za zotrvanie.
Netrvalo dlho a vyhlásila predčasné voľby, podobne ako Cameron, dúfajúc, že tým zväčší svoju parlamentnú väčšinu, a tak bude mať väčšiu silu pri vyjednávaní o podmienkach odchodu z Únie. No namiesto toho väčšinu stratila a bola nútená utvoriť koalíciu so severoírskymi unionistami.
Bolo nepríjemné, že väčšina záväzných predpisov v Británii prichádzala z Bruselu. Lenže prečo sa potom o jednom z najzásadnejších rozhodnutí v britských dejinách nerozhodovalo v parlamente, ale v referende? Kľúčovým princípom zastupiteľskej demokracie predsa je, že o veciach nerozhoduje priamo „ľud“, ale ľudia, ktorých „ľud“ vybral.
Keď sa raz politici rozhodnú preniesť zodpovednosť z legislatívy a uchýliť sa k referendu s pochybným odôvodnením, že jednoduchým spôsobom, ako zistiť, čo ľudia chcú, je spýtať sa ich pri urnách, potom je už ťažké vyhnúť sa opakovaniu priamej demokracie.
