Denník N

Botanik Pyšek: Splachovať pitnou vodou? Veď to je úplne úchylné

Botanik Petr Pyšek. Foto - Deník N
Botanik Petr Pyšek. Foto – Deník N

Jeden z najúspešnejších českých vedcov, profesor Petr Pyšek (60) z Botanického ústavu Akadémie vied ČR, v rozhovore pre český Deník N hovorí o výrube agátov, nastupujúcej hrozbe sucha, o boroviciach, ktorým svedčí, keď horí les, a predovšetkým o tom, aké dôležité je vedieť, kedy v prírode zasiahnuť a kedy nerobiť nič.

Koľko inváznych druhov by sa našlo tu v parku Průhonického zámku?

Nejaké áno. Sú tu napríklad nejaké krídlatky. Keby tu neboli, bolo by to lepšie, ale žiaden vážny problém nepredstavujú.

A čo tunajšie slávne magnólie? Tie predsa tiež nie sú pôvodné. Ale to je vlastne asi hlúposť, lebo sa nešíria samy od seba. Je to tak, že?

Je. Nám, čo sa biologickými inváziami zaoberáme, niekedy nasadzujú psiu hlavu, že by sme najradšej zlikvidovali všetko, čo sem nepatrí, ale tak to nie je. My hovoríme stále dookola, že hlavné je rozlišovať. Stanoviť priority, s čím sa má niečo robiť a na čo sa vykašľať. Magnólie v parkoch rozhodne likvidovať nechceme, ale rovnako tak nechceme likvidovať ani väčšinu tých zavlečených kvetín vo voľnej prírode.

Po prvé to aj tak nejde, po druhé na to nie je dôvod. Vlčie maky sem tiež nepatria a nikto nehovorí, že sa ich máme zbaviť. To isté platí o množstve poľných burín. Do značnej miery to je vec názoru. Napríklad moja žena je záhradná architektka. To je odbor s niekoľkými názorovými prúdmi, niektoré z nich sa snažia tlačiť zákazníkov k tomu, aby volili predovšetkým domáce rastliny.

Hlavne v poslednej dobe, nie? Myslenie sa mení.

Mení, ale hlavne vinou sucha. To je problém, ktorý si verejnosť uvedomuje viac ako invázie. Čo je v poriadku, ono to oveľa väčší problém naozaj je. Ale späť k otázke: dôležité je vedieť, ktoré rastliny môžu spôsobiť problémy, a na tie sa zamerať. Ak je to možné, hneď od začiatku. Je to rovnaké ako v medicíne, prevencia je základ.

A ako sa taká prevencia robí?

Tak napríklad Európska únia má zoznam inváznych druhov rastlín a živočíchov, ktoré sú tu už prítomné. Popri tom existuje iný zoznam, na ktorom sú tie druhy, ktoré by mohli byť nebezpečné, keby sa sem dostali.

Preventívny zoznam?

Áno. Ten vychádza zo znalostí, ktoré o príslušných kvetinách a zvieratách majú inde. A z úvahy, čo by sem klimaticky zapadlo, čo žije v podobných podmienkach. Trebárs v Severnej Amerike.

Čo z toho európskeho zoznamu inváznych druhov vyplýva?

Zvieratá a rastliny, ktoré na ňom sú, sa nesmú šíriť. Nesmie sa s nimi obchodovať, sú to druhy, ktoré by sa mali utlmovať. Ten zoznam je výsledkom politického kompromisu. Z jeho existencie totiž plynú pre členské krajiny povinnosti, ktoré niečo stoja. Ale v každom prípade ide o prvý spoločný európsky zákon o ochrane prírody od roku 1992 a to je pozitívny počin.

Veľa ľudí asi vôbec nevie, ktoré druhy sú v Česku pôvodné a ktoré nie. Koniec koncov – človek stále mení prírodu. Snáď už od neolitu. Kadiaľ vedie čiara, podľa ktorej stanovíte, čo je pôvodné a čo invázne?

Po niekoľkých stovkách rokov, ktoré má skúmanie prírody už za sebou, sa už celkom dobre vie, ktorý kvet je kde doma.

Áno, ale čo znamená doma? Ako ďaleko do minulosti musíme ísť?

Pred začiatok vplyvu človeka. Čo v strednej Európe skutočne znamená začiatok neolitu, možno skôr mezolit. Dá sa to povedať tiež tak, že hľadáme dobu, keď vplyv človeka na prírodu, na krajinu, začal byť kvalitatívne iný ako vplyv akéhokoľvek iného veľkého cicavca. Keď ide krajinou divoké prasa, tiež sa mu nejaké semená zachytia

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie