Denník N

Z Dobšinej by mohla byť druhá Banská Štiavnica, ale nikdy nebude (fotogaléria)

Úryvok z knihy Čierne diery: Priemyselné pamiatky a zabudnuté miesta Slovenska.

V banskom meste Dobšiná sa opakuje zvyčajný príbeh – bane najprv priniesli peniaze a pozdvihnutie, potom prišiel úpadok, emigrácia.

Opis terajšieho života ukončuje Wikipédia takto: „Mesto má v súčasnosti vysoký potenciál v turistickom odvetví.“

Potenciál. Krásne slovo, do ktorého sa zmestí všetko, čo si dokážete predstaviť, len sa to väčšinou nepodarí zrealizovať.

Skutočnosť? Medenka chátra, dve krásne budovy boli súčasťou huty z roku 1916. Na železničnom prekladisku nakladajú kubíky hrubých kmeňov. Všade pod nohami je typická nechutná mäkká hmota, zmes pilín s prachom, blatom, olejom a iným bordelom.

Nad hlavami máme tri veľké zásobníky so starými nápismi. Prvý VKŠ, druhý Azbest, tretí Dobšiná. Oproti je rómska osada. A, samozrejme, tabuľa označujúca vstup do mesta.

Centrum je plné historických domov, aj tu sme už počuli prirovnanie k Banskej Štiavnici, ako v každej obci s nevyužitým potenciálom.

V okolí Dobšinej sa ťažilo naozaj všeličo – medené a strieborné rudy, kobaltovo-niklové, ktoré smerovali rovno do Anglicka či Saska. Železiarstvu dali základ dielne na meče, delové gule a hlavne z čias Rákociho povstania.

V 19. storočí bola Dobšiná už jedinou nemeckou enklávou na Gemeri. Zostali nemecké mená na hroboch a názvy štôlní: Gotthard, Ludwig, Langenberg, Eberberg, Biengarten, Massörter, Alenberg, Gugl…

A potom ten nešťastný azbest. Lom priamo nad centrom mestom zarastá, práce zastavili v roku 1998. V opustenej kancelárii visí na stene podobizeň Vladimíra Mečiara. Vonku je naaranžovaný banský vozík a zbíjačka, akoby sme boli na pietnom mieste.

Zábradlie bez schodov vedie dole do mesta, k meštianskym domom, baníckej architektúre, masívnemu kostolu. Mali tu výborné školy. Zostali rozpadajúce sa zdobené fasády a ulice horšie než tankodróm.

Oplotená Ruffínyiho vila musela byť najkrajším domom. Zmenšenina neorenesančnej radnice z roku 1870 bola sídlom Eugena Ruffínyiho, objaviteľa Dobšinskej ľadovej jaskyne a banského inžiniera.

Eugena Ruffínyiho volajú Najväčší Dobšinčan. V skutočnosti naňho už väčšina ľudí zabudla a majiteľ vily robí všetko pre to, aby do zabudnutia odišla aj vzácna stavba.

V podobnom stave je dom banskej správy v časti Vyšný Hámor. Z polovice spadol, ale z tej druhej je to stále domček pani Matulovej.

Milí susedia nás volajú k sebe na dvor. Keď kopali jamu na jazierko, vykopali základy vysokej pece.

Uprostred trávnika nie je náhodná dekorácia ani úlomok meteoritu, ale kus poctivého odliateho železa ako spomienka na staré hámre. Predošlí majitelia ho chceli vykopať, ale bol to vopred prehratý boj.

Vedci sem raz prišli zobrať vzorku železa, aby zistili, aké meče tu naši predkovia odkúvali. Výsledok sa vo Vyšnom Hámri nikdy nedozvedeli.

Prvých tisíc kusov knihy Čierne diery: Priemyselné pamiatky a zabudnuté miesta Slovenska sa vypredalo v priebehu niekoľkých hodín. Dotlač už prebieha a kniha bude v predaji opäť vo februári.

Autor fotografií: Andrej Sarvaš

Kto sú Čierne diery? Mapujeme a popularizujeme priemyselnú architektúru na Slovensku, ale aj iné zabudnuté miesta, ktoré sú zaujímavé napríklad kultúrnym presahom. Fotíme, píšeme články, tvoríme grafiky, sem-tam organizujeme exkurzie. Viac na ciernediery.sk alebo na Facebooku.

Teraz najčítanejšie