Denník N

Päť dní a päť nocí bez jedla na podlahe školy. Pred 50 rokmi držali študenti hladovku za Jana Palacha

Archív UK: Zbierka fotografií – udalosti (január 1969), fotografia podlieha autorským právam.
Archív UK: Zbierka fotografií – udalosti (január 1969), fotografia podlieha autorským právam.

Presne pred 50 rokmi začali študenti v Bratislave hladovku, ktorou si uctili smrť Jana Palacha.

Autorka pracuje na Filozofickej fakulte UK,
v texte boli použité informácie z publikácie Mikuláša Šoóša
Roky nádeje 1968 – 1969 –
študentské politické aktivity. Hronka, 2014

Vestibul hlavnej budovy Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí bol pred 50 rokmi svedkom ojedinelého činu v histórii našej krajiny. 19 študentov tu niekoľko dní držalo protestnú hladovku. Týmto radikálnym spôsobom chceli vyburcovať vtedajšiu spoločnosť a nadviazať na obeť Jana Palacha. Študent Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej Jan Palach sa 16. januára 1969 upálil na Václavskom námestí na protest proti beznádeji a apatii, ktorá ovládla Československo po vpáde okupačných vojsk v auguste 1968. Deň po jeho smrti začala 20. januára časť študentov hladovku.

Vysokoškolskí študenti patrili k aktívnym účastníkom udalostí Pražskej jari, podporovali reformné snahy a angažovali sa v rôznych oblastiach. Vysoké školy v roku 1968 organizovali debaty na dovtedy zamlčiavané témy, konali sa besedy, pochody, začali sa vydávať študentské časopisy, vznikali študentské organizácie. Okupácia v auguste 1968 bola aj pre mladých ľudí obrovským šokom.

Keď v priebehu jesene 1968 začalo byť jasné, že vojská neodídu, a do vedenia štátu sa začali presadzovať politici hlásajúci „normalizáciu“ pomerov, zavládla v spoločnosti dezilúzia a skepsa. Vysokoškolskí študenti však stále patrili k najaktívnejším skupinám v spoločnosti: v jeseni 1968 zorganizovali niekoľko masových pochodov za zachovanie demokratických reforiem a proti okupácii – napríklad pri 50. výročí vzniku Československa v októbri 1968 alebo pri výročí takzvanej Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie v novembri 1968. V novembri 1968 pri príležitosti dňa študentstva sa dokonca pokúsili o niekoľkodňový okupačný štrajk.

Archív UK: Zbierka fotografií – udalosti (január 1969), fotografia podlieha autorským právam.

Zároveň sa však v spoločnosti začalo okliešťovanie nadobudnutých občianskych slobôd, na vysokých školách bolo cítiť tlak, aby sa prestali angažovať. V knihe Mikuláša Šoóša Roky nádeje 1968 – 1969 si na situáciu takto spomína karikaturista Mikuláš Sliacky, vtedy študent psychológie na Filozofickej fakulte UK: „Pamätám sa, aký rozdiel som cítil medzi euforickou atmosférou spred prázdnin, keď sa manifestovalo za podporu Dubčeka a demokratizácie, keď boli všetci plní elánu a nádejí, a bezmocnou zlosťou pookupačnej jesene, keď sa začal vplyv Brežneva a spol. prejavovať priťahovaním normalizačných skrutiek. Ten rozdiel bol hrozivý.“

V tejto atmosfére nastupujúcej skepsy a beznádeje čin Jana Palacha zapôsobil ako rozbuška. Keď Jan Palach v nedeľu 19. januára 1969 zomrel v pražskej nemocnici na následky popálenín, v celej republike sa konali spontánne pietne zhromaždenia a pochody.

V Bratislave sa študenti rozhodli začať protestnú hladovku. „Vďaka organizačnému talentu a širokým sieťam Stanislava Filu a ostatných za pár hodín zohnali katafalk, čierne súkno, kondolenčnú knihu, vlajky so štátnymi a akademickými symbolmi. Hneď na druhý deň 20. januára sme začali hladovku,“ spomína Jana Plichtová, vtedy študentka prvého ročníka psychológie, dnes profesorka a významná vedkyňa. Stanislav Fila bol tiež študentom psychológie.

Hladovkári najprv sedeli na úzkom priestore pod krytou časťou vchodu do školy a na schodoch; po tom, ako ich príslušníci VB vyzvali, aby skončili akciu na verejnom priestranstve, sa po dohode s vedením školy presunuli dovnútra do vestibulu. Sedeli rovno na zemi na spacákoch a dekách, v zimnom oblečení. „Bolo nám zima, vo vestibule sa nekúrilo, dvere hlavného vchodu boli stále dokorán, kváril nás hlad, rozčuľovali nás pochybovačné poznámky o tom, že hladovku len predstierame, ale… nedalo sa to prirovnať k tomu, aké utrpenie podstúpil Ján Palach,“ spomína prof. Plichtová.

Archív UK: Zbierka fotografií – udalosti (január 1969), fotografia podlieha autorským právam.

Okrem túžby uctiť si Jana Palacha a nejakým spôsobom sa pridať k jeho obeti vyburcoval študentov k akcii aj postoj vtedajšej vlády Slovenskej socialistickej republiky, ktorá po Palachovom skone vydala vyhlásenie, v ktorom uviedla, že Palachov „prekvapujúci tragický čin nie je v súlade s našou životnou filozofiou, etickými normami, postojom našich ľudí k životu“. Študentov tento názor pobúril. „Občania/Kolegovia! Tragický čin nášho kolegu Jana Palacha opäť prebudil v občanoch nášho štátu potrebu vysloviť sa. Vláda hodnotí čin Jana Palacha ako čin mimo našich etických noriem. Protestujeme a vyhlasujeme, že vyznávame rovnaké morálne a etické kritériá, a rovnako nepríjemne sa nás dotýka všetko, v čom sa naše etické normy líšia od noriem našich predstaviteľov,“ reagoval vyhlásením Študentský parlament Filozofickej fakulty UK.

Protestujúci študenti sa okamžite stali predmetom záujmu verejnosti. K budove univerzity prichádzali stovky ľudí, ktorí sa zaujímali o ich stav, vyjadrovali úctu Janovi Palachovi a solidaritu s ich protestom svojimi podpismi do kondolenčných kníh a zapaľovaním sviečok pri symbolickom katafalku. Prichádzali, samozrejme, aj zvedavci – a tiež príslušníci štátnej moci. „Každý deň ŠtB monitorovalo situáciu a povolalo na výsluch Stana Filu alebo niekoho iného. Bolo jasné, že sú z veľkého ohlasu verejnosti dosť zaskočení a nervózni. Takže sme vedeli, že stojí za to vydržať,“ hovorí prof. Plichtová.

Jedna z hladovkárok, Dana Viestová, napísala počas hladovky báseň s názvom Jan venovanú obeti Jana Palacha. Báseň odvysielal aj rozhlas vo vtedy populárnej mládežníckej relácii Na modrej vlne.

„Taký obyčajný liter benzínu
alebo dva
taká obyčajná zápalka
možno na prvý raz nechytila,
také obyčajné šaty
možno v štýle Bonnie and Clyde
a v tom všetkom mozog
oči
nos.“

Počas dní medzi smrťou Jana Palacha a jeho pohrebom sa konali v celej republike smútočné zhromaždenia a protestné pochody. 21. januára sa v Dóme sv. Martina mala slúžiť za Jana Palacha zádušná omša. Napriek blokovaniu ulíc pri internátoch príslušníkmi Verejnej bezpečnosti sa na ňu vybrali stovky študentov. Dvere však našli zavreté: kanonikom dómu bol vtedy Štefan Zárecký, neskôr aktívny člen Pacem in terris – združenia prorežimných duchovných. Študenti sa preto v sprievode vybrali na hrad, kde študenti VŠMU prečítali vyhlásenie, v ktorom žiadali odchod okupačných vojsk, slobodu prejavu a slobodu zhromažďovania. Zádušnú omšu sa medzitým podarilo zorganizovať v Blumentálskom kostole, tak sa sprievod študentov z hradu vydal tam. Po jej skončení sa vo viacerých bratislavských internátoch konali spomienkové zhromaždenia.

Vyvrcholením študentských aktivít na podporu činu Jana Palacha v Bratislave bol pochod študentov v sobotu 25. januára, v deň jeho pohrebu v Prahe. Zo vtedajšieho Gottwaldovho námestia (dnes Námestia slobody) až po rektorát UK na Šafárikovom námestí kráčali študenti, na čele pochodu niesli čiernu zástavu a fotografiu Jana Palacha. Celú trasu monitorovalo množstvo príslušníkov VB, ktorí na viacerých miestach blokovali ulice, takže študenti museli operatívne meniť svoju trasu.

Na Šafárikovom námestí sa podľa pamätníkov zišlo až takmer 5000 ľudí. „Na schodoch rektorátu prečítal Stanislav Fila emotívny prejav Ivana Štrpku, básnika, člena skupiny Osamelí bežci. Situácia sa potom začala komplikovať. Stovky policajtov pred rektorátom sa pohli smerom ku schodom a dav sa uchýlil do vestibulu – tam už polícia nešla, platilo akési nepísané pravidlo o nedotknuteľnosti akademickej pôdy,“ spomína účastník pochodu, vtedajší študent Eduard Krekovič, dnes profesor archeológie.

Príslušníci VB megafónmi vyzývali ľudí, aby sa rozišli a neblokovali dopravu. Pritom to boli práve policajné autobusy, nastúpené policajné jednotky a hasičské vozidlá, ktoré blokovali cesty. Študenti sa nakoniec rozhodli ukončiť pietnu spomienku v budove. „Prejav dokončil Stano Fila v miestnosti č. 127 na Gondovej ulici v budove filozofickej fakulty, kde sa konal improvizovaný smútočný akt,“ spomína prof. Krekovič.

Text Ivana Štrpku vyjadroval silné emócie, ktoré vtedajší mladí ľudia cítili po Palachovom čine – zúfalstvo nad spoločenskou situáciou, keď ľudia cítili, ako im režim berie slobodu. „Veľké a jasné svetlo Palachovej pochodne obnažilo pred všetkými vražednú kamennú tvár násilia a naše tváre osvietilo jasom jedinej pravdy, ktorú z nás nikto nikdy nesníme. Sme zodpovední. Aj idea ľudskej slobody je realita!“

Po skončení smútočného zhromaždenia skončili študenti aj protestnú hladovku vo vestibule UK. Vydržali tam päť dní a päť nocí.

Ani Palachov čin, ani protesty študentov však nastupujúcu normalizáciu nedokázali zvrátiť. Protesty proti spoločenskej situácii doznievali v roku 1969 ešte demonštráciami po víťazstvách hokejistov nad ZSSR. Vtedy však už došlo aj k zásahu ozbrojených zložiek: účastníkov rozohnali vodnými delami, slzotvorným plynom a obuškami.

Aj hladovkári čelili za svoj čin postihom. „Prišli previerky a Stana Filu vylúčili zo štvrtého ročníka psychológie. Musel čakať dvadsať rokov, kým si štúdium mohol ukončiť. Potrestaní boli aj organizátori štrajkov a statoční profesori, ktorí odmietli súhlasiť s tým, že bratské vojská nám prišli pomôcť,“ spomína prof. Plichtová. „Z FiF UK bolo vyhodených 5 najaktívnejších predstaviteľov študentov. Iróniou osudu bola skutočnosť, že vedenie fakulty, ktoré ich vyhodilo, bolo postupne tiež vyhodené,“ spomína prof. Krekovič.

Aj po 50 rokoch pokladá Jana Plichtová čin Jana Palacha a svoju účasť na hladovke za jeden z určujúcich okamihov svojho života. „Jan Palach zanechal v mojej mysli dôležité posolstvo, že o slobodu treba zápasiť, že humánna spoločnosť pramení z konkrétnych činov, že každý z nás nesie zodpovednosť za to, v akej spoločnosti žijeme. Každý z nás môže byť inšpiráciou pre iných. Za to, že som to pochopila, keď som mala 18, vďačím tebe, Jan Palach.“

Teraz najčítanejšie