Vykopeš tu seba medzi samozrejmosťami

Básnika Ivana Laučíka a jeho Havránok uznali za svojho aj v známom archeoskanzene na vrchu Úložisko neďaleko Liptovského Mikuláša. V expozícii sú z Havránka odcitované úvodné verše: „Zo vzdušných terás / vidíš svoje stopy v priezračnom / po-časí a svoje (slnkom ožiarené) stély: / keltskú, / kresťanskú / a televíznu vežu.“

Žiaľ, z citátu v múzeu televízna veža vypadla – a nie z nedostatku priestoru. Autorom expozície azda taká svetská a profánna vec, akou je televízny vysielač, nepasovala do básne medzi ďalšie dva duchovné vysielače, a tak ju jednoducho škrtli. V Laučíkovej básni pokračoval o niečo vyššie ktorýsi z návštevníkov. V drevenej veži repliky opevnenia. Ozdobným písmom. Čiernou fixkou.

V Havránku (ale aj na Havránku) si môžeme overiť mnohé javy. Minulosť. Prítomnosť. I budúcnosť. Obrazy prevteľovania. Cestovania v čase. Mince odhodené na pobreží Argentíny. Výhľad do hĺbky. Pach dávnych čias. Nájsť tu však môžeme aj veci, ktoré sú nám najbližšie.

Samých seba, napríklad: „Vykopeš tu seba / medzi samozrejmosťami. // Zaživa si uvidel veľkolepé čerenie. / V mrákave podvečera / zažiaril irídiový hrot / Kriváňa. / S ním tu prebývaš nad neláskou, / s končekom jazyka / opretým o podnebie.“

Odmietnutá kniha, odmietnutá cena

Havránok vyšiel po prvý raz v roku 1998 ako 14. zväzok edície Mušľa vydavateľstva Modrý Peter (po dvadsiatich rokoch teraz vychádza znova v tej istej edícii s číslom 47). Pôvodný plán Ivana Laučíka bol však iný, o čom svedčí aj Autorova poznámka v závere knihy Básne (2003), ktorá zahŕňa všetky jeho básnické zbierky: „Rukopis knižky Havránok som poskytol vydavateľstvu Tranoscius v Liptovskom Mikuláši, odkiaľ som si ho po jeden a pol roku vyžiadal späť.“

Márne čakanie na odpoveď z vydavateľstva Tranoscius si pamätá aj Ivanova manželka Mária Laučíková: „Spomínam si na to všetko veľmi dobre, trvalo to skoro dva roky. Vôbec neviem, aké prekážky tam boli, no povedali mu, že to nemôžu vydať. A celý čas to tam stálo. Ivan bol z toho dosť zlomený. Neviem, čo sa stalo, prečo pre evanjelikov nebol dosť dobrý, hoci sám bol evanjelický presbyter. Určite to malo svoje dôvody, no celé to bolo trochu smiešne.“

Po neúspešnom pokuse v mikulášskom Tranosciu nasledovalo už spomínané prvé vydanie v levočskom Modrom Petrovi. Peter Milčák mal s Osamelými bežcami dobré kontakty a už vtedy vydával ich básnické zbierky. Pred Havránkom vyšli knižky Ivana Štrpku Rovinsko, juhozápad. Smrť matky a Majster Mu a ženské hlasy, ako aj Priateľka púšť Petra Repku. „Asi v roku 1995 sme boli spolu s Ivanom na podujatí venovanom slovenskej literatúre, ktoré organizoval Literárny dom v Berlíne. Bolo to vo štvrti Pankow. Vzal som tam aj manželku a pamätám si, že sme v trojici chodili po Berlíne. Boli sme aj v nejakom historickom múzeu, kde sa Ivan zmenil na malého chlapca,“ hovorí básnik a vydavateľ Peter Milčák.

„Od toho Berlína sme boli v intenzívnejšom kontakte. Ivan stiahol rukopis Havránka z vydavateľstva Tranoscius, a keď mi ho ponúkal na vydanie, zaujímal sa, ako dlho bude trvať, kým zbierka vyjde. Vtedy to pre mňa bola priorita, knihu som hneď zaradil do edičného plánu a o niekoľko mesiacov vyšla. Kniha mala prebal z bordového papiera (ako v tom čase všetky knihy z edície Mušľa), pár exemplárov však vyšlo aj s prebalom v modrej farbe. Bola to posledná kniha, ktorú som vydal pred mojím odchodom do Kanady začiatkom roka 1999.“

Peter Milčák neskôr pripravil aj výber z básní Ivana Laučíka v angličtine. Vyšiel v roku 2001 pod názvom Cranberry in Ice v preklade Viery a Jamesa Sutherlandovcov-Smithovcov. Bol to prvý zväzok edície Contemporary European Poetry, ktorú Milčák vydával v kanadskej Mississauge. O dva roky napokon vyšli aj Laučíkove súborné Básne, ktoré spoločnými silami vydali Modrý Peter a Koloman Kertész Bagala (v Básňach je, samozrejme, zahrnutý aj Havránok).

Havránok sa v roku 1999 rozhodli oceniť členovia Spolku slovenských spisovateľov, no Ivan Laučík cenu odmietol, keďže ju považoval za spôsob korumpovania: